,,Dobrý deň, polícia, dovolali sme sa...?....Bohužiaľ musíme Vám oznámiť, Vaše číslo bolo posledné medzi kontaktmi, s ktorými sa Daniel M. spojil. Mal vážnu nehodu, je v nemocnici, v kritickom stave.“ Nevedela som sa nadýchnuť. Svet sa mi v tom momente veľmi nebezpečne naklonil. Môj mozog nebol schopný prijať to, čo sa mu dostávalo do zvukových kanálikov. Daniel...
,,Slečna, ste v poriadku ?“ ozvalo sa na druhej strane.
,,Ja...nie...prídem tam, čo najskôr ako bude možné“ hlavou sa mi mihali čo najrýchlejšie spoje a zároveň posledné okamihy, ktoré sme spolu strávili. Môj nočný sen a poobedie s ním. Pochovanie ilúzií a uvedomenie si toho, ako príliš mi na Danielovi záleží.
Netuším ako som sa dostala do nemocnice. Nechceli ma za ním pustiť, bol po operácií a lekári mu nedávali prílišné šance na prežitie. Pocit, keď som ho videla, ako bezmocný ležal na posteli, hadičky nastrkané v celom tele, prístroje, ktoré ho umelo udržovali pri živote.
V ten deň viedli moje prvé kroky z práce rovno tam. Chodievala som za ním každý deň, každú voľnú chvíľu som trávila medzi štyrmi sterilne bielymi stenami. Neplakala som. Hrala som silnú. A prosila o to, aby bol silným on. Doma to bolo o inom, lieky, káva,lieky, cigarety, káva, plač, pár hodín spánku, plač, lieky, tráva. Držala som ho za ruku. Ruku, ktorou ma naposledy pohladil po líci a zotrel slzy, ktoré sa mi vydierali z očí. Zastretý zrak mi padol na jeho mobil na stolíku. Veci pre jeho blízkych. Nikto okrem mňa sa tu zatiaľ neukázal. Batéria takmer vybitá. Vzala som ho, posledný hovor. Srdiečko ♥. Tak ma mal uloženú. V tej chvíli som sa veľmi rozplakala. Vzlyky sa rozliehali po izbe a moje telo sa natriasalo s nimi až prišla sestrička a spýtala sa ma, či nechcem niečo na upokojenie. Prikývla som a ukázala jej meno hovoru. Mala som potrebu, s niekým sa podeliť o tú bolesť a ona, neznáma osoba bola paradoxne najbližšie.
,,Neboli ste spolu, však ?“ jemne položená otázka, tlmeným hlasom.
,,Bol mi ako brat, otec, priateľ, milenec, kamarát v jednom. Nie, neboli sme spolu, ale v deň, keď sa to stalo som mu chcela povedať, ako neskutočne mi na ňom záleží, že si už neviem predstaviť život bez neho, že...“ hlas sa mi zlomil. Objala ma.
Neskôr som si prešla v jeho mobile koncepty, boli tam naše choré hlášky a jeho úvahy o živote, pár správ, ktoré chcel poslať mne na dobrú noc alebo len vo chvíli, keď si na mňa bezmyšlienkovite spomenul. Zostali neodoslané. Nechápala som, ako som mohla byť tak dlho a natoľko slepá a zaslepená. Nevážila som si čo som mala, neuvedomujúc ako môžem všetko v jednom okamihu stratiť. Nevedela som, či ešte niekedy uvidím jeho úsmev a budem počuť to jeho ,,láska moja sestričkovská“.
V ten deň som sa cítila zvláštne. Akoby navždy odišla časť mňa. Pred jeho izbou stála sestrička a bolo poznať, že čakala práve na mňa. Nečakala som nič dobré.
,,On... v noci to nezvládol...“ len som sa zosunula k zemi a čakala či povie ešte niečo, aj keď moja hlava si už dávno vytvárala odpovede, názory a myšlienky, vďaka ktorým som mala šancu aspoň byť. Sadla si vedľa mňa a len sedela...nehovorila nič, vedela, že to nemá zmysel. Že to potrebuje čas. Veľa času.
,,Môžem ho ešte vidieť ?“ spýtala som sa a ona len prikývla, nech vojdem. Pohľad na neho ma bolel, veľmi. Trhalo mi všetky vnútornosti, ktoré prežili pády, prepadnutia a úderi, ktorých sa mi dostalo. Ale tento úder neprebolí, tým som si bola viac ako istá.
Cestou domov som si kúpila, dva pakle cigariet a celú noc fajčila jednu od druhej. Plakala som. Fajčila. Spomínala. Ja som bola tá, ktorej volal ako poslednej. Zrejme som bola tou, s ktorou sa naposledy videl. Možno, keby mi práve vtedy nevolal, vyhol by sa zrážke. Obviňovala som sa. Zrútil sa mi svet. Môj krehučko vystavaný svet už nemal prečo existovať ďalej. Ja som nemala prečo viac byť.
On zomrel už dávno, ale ďalej prežíval, kvôli tým, ktorí ho potrebovali, na ktorých mu trochu záležalo. Veľmi dobre som vedela, že mŕvi málokedy znova povstanú. Ale kto by si rozumel lepšie, než dve mŕtvolky žijúce pri sebe ? Dýchajúce, mysliace, ľúbiace a rešpektujúce sa. Nechal ma tu. Samú. A ja som nevidela cestu, po ktorej by som sa mala vydať. Nikdy som ju nevidela, ale šla som s ním, po tej jeho. Po tej našej. Viedol ma a ja som viedla Dana. Dodávali sme si pocit istoty, keď všetci ostatní odišli. Zatresli dverami. A teraz...
Videla som sa ako som vchádzala do našej krčmičky a ako sa on na mňa usmieval, s pochopením, súcitom.
Ako mi dával pusu na čelo.
A ako zo mňa vyzliekal nohavice.
Ako mi napaľoval a ako po mne doťahoval, keď moje pľúca nestačili.
Ako sme sa spolu smiali na veciach, ktoré nemohol pochopiť nikto okrem nás.
Ako ma silno objímal, keď som hovorila, že ďalej už nezvládam.
A ako som sa k nemu pritúlila, keď mal pocit, že svet ďalej pokračovať nebude.
Koľko som mu nestihla povedať a koľko mu už nikdy nepoviem.
V deň pohrebu som bola celá v čiernom s tmavými slnečnými okuliarmi v zamračenom dni. Oči ostávali suché, ale vnútro hlasno zaplavovala povodeň. Stála som ďalej od všetkých a počúvala reči farára, ktorý o ňom nevedel v podstate nič. Pred očami sa mi odohrávali obrazy, úsmevné spomienky, ktoré by sa mi asi ani nezjavili. Pozerala som do neba a hľadala odpovede. Hľadala jeho. Zdalo sa mi, že v oblakoch vidím jeho tvár, ako sa usmieva a kýva mi. Vedela som, že si bol takmer istý tým, že skončí v pekle, ale on si zaslúžil nebo aspoň po živote. Priestor, v ktorom nebude musieť bojovať za každý nádych, za každý moment. Miesto, v ktorom každý omyl nebude potrestaný, krát dva.
Po obrade prišla za mnou žena- jeho sestra. Podala mi nejaký zväzok so slovami, že asi sme si boli veľmi blízki a papiere s mojím menom našla v jeho byte.
Sedela som na studenom kamennom chodníku ďaleko od všetkých. Blízko Daniela a čítala jeho slová venované mne. Slzy mi tiekli a kontrolovať ich nemalo cenu. Nech sa bolesť z tela vyplaví sama. Nemám to vzdávať a mám ísť ďalej, vždy. Aj keď si ostatní budú myslieť, že na to nemám, on vo mňa neprestane veriť. Nikdy. Akoby vedel, že raz príde deň, keď pri mne nebude môcť stáť. Nikto nemohol pochopiť moje pocity, nikomu som to nedovolila a nikto nechápal, čo pre mňa znamenal. Zomrela som. Znova. Neviem koľkokrát niekto dokáže zomrieť, kým odchod zo sveta bude definitívny. Jeho odchod vo mne zanechal hlbokú jazvu. Nezmizne nikdy. Ako posledné slová v papieri, ktorý som dočítavala stálo : príde deň, keď sa znovu stretneme a budeme môcť zažiť všetko to, čo sme nestihli.
*Na to, čo znamená láska a niekoho skutočne milovať som prišla príliš neskoro. Skurvene bolel pocit, že som mu to nemohla povedať, dokázať a prežiť. Bolel pocit, ktorý mi šepkal: je Tvojou vinou, že už tu nie je. Nebyť Teba, žil by. Po takýchto ranách sa vstáva ťažko a ja som chuť a silu postaviť sa ani nemala. Slnko zapadlo, nastala tma. Rovnako aj v mojom živote.*
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
alroune
8. 9.sept. 2011 22:51
neeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee preco si honechala zomriet neeeeeeeeee
2
Napíš svoj komentár