Zapálime si dlhé silné a sediac v tichu noci na balkóne Ťa budem počúvať.
Dnešná noc má v sebe to niečo. To, čo robí z noci noc. Tajomnú. Núti k nostalgii a z vesmíru sa stáva čierne plátno na premietanie myšlienok, spomienok, príhod. Minulého života.
Presne toho, v ktorom si bola šťastná. Lenže amnézia s kombináciou nadmerného umelého šťastia Ti poškodila mozog. Nevieš a nechceš sa vrátiť dozadu.
Možno sa podvedome sústreďuješ na odbúranie hradby, a tým len rastie na sile, hrubne.
Tieto noci ale poskytujú prelom medzi minulým a súčasným.
Vzniká zvláštny medzipriestor, v ktorom sa na malú chvíľu stávaš nikým. Tvorom bez minulosti aj budúcnosti. Niečím, čo len sedí a odosobnene sa pozerá na obrazy, v ktorých pred malou chvíľou robilo to, za čo by kedysi hocikoho iného nazvala kurvou a pokrytcom.
Kedysi.
Vlastne, nie je to až tak dávno, len teraz to pripadá príliš vzdialené. Dnešný svet v jej očiach vyzerá iný. Vyrástla. Dospela.
Nie! Stále je tým rovnakým bezbranným dievčatkom ako vtedy.
Ale na veci sa pozerá inak. Z uhlov, z nadhľadu, s okuliarmi aj zavrenými očami.
Boli časy, keď za pravdu dupala a kričala tak, že by sa ju pravda samotná nepokúsila oklamať.
Teraz jej je to jedno. V duchu chce stále pravdu poznať, bojovať za lepší svet, lenže popritom jej nevadí ak je klamaná. Vychladla. Tie ohníčky v očiach už nevídať.
Ako mohol niekto ako ona takto dopadnúť ?!
Ako mohli dopustiť, aby sila v jej očiach prestala spaľovať všetko navôkol ?!
Celý svet jej príde ukradnutý. Nič nie je také, aké poznala. Ani ona nie.
Pozrie do zrkadla a pri pohľade na črty osoby sa strháva. To nemôže byť ona.
V očiach vidí a cíti len strach zo seba samej. Nechala po sebe spúšť, odišla preč a dnes tu len flegmaticky a unudené stojí, pýtajúc sa, kedy predstavenie skončí.
Kedy dostane pokyn na rozchod a jedno umelé šťastie skombinuje s druhým.
Zvezie sa k zemi, a predtým ako dostane, to čo si vypýtala a čo si koniec-koncov aj zaslúži...predtým sa jej z oka vykotúľa niečo, čo prílišne pripomína slzu.
Nie, to len kvapka dažďa dopadla na osobu sediacu v plastovej stoličke na betonovom balkóne a pripomenula, že čaj vychladol, cigareta dohorela a ona by nemala ostávať vonku, aby neprechladla.
Máte pravdu, bolo jej to jedno.
Už dávno zhorela spolu s minulosťou aj vlastným menom.
Spojenie medzipriestoru s jej mysľou sa pretrhlo, keď nočnú, temnú oblohu preťal prvý blesk a osvetlil jej šialený pohľad a vzrušenie v očiach.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár