Tomuto nechcela uveriť. Nemohla. Všetky sny a ilúzie, ktoré kedy mala sa postupne vytrácali. Nakoniec neostali žiadne.
Sny. Nádeje. Predstavy. Ilúzie. Šťastie. Vzťahy. Istoty. Nič.
Bolo to to, čoho sa vždy bála, že nakoniec neostane nikto, nakoniec ostane sama. Úplne sama. Nikdy si to nepripúšťala, vždy to brala len ako možný fakt ,, každý nakoniec ostane len sám so sebou, či skôr alebo neskôr, ale ostane“ snažila sa to brať len ako frázu, brala to na vedomie, ale nebola si ochotná pripustiť to.
Hovorila to často, po každej prehre či remíze. Vlastnej alebo cudzej. Ale vždy šla ďalej. Vždy kráčala aj keď ju to potkýnalo smerom k zemi, aj keď s krvavou hubou kľačala a plakala. Vždy sa snažila postaviť a ísť ďalej. Aj keď mala rozrazené ústa, do krvi dobité kolená a rozpadnutú myseľ.
Dokázala povedať, čo je správne, čo je morálne spávne, a vo väčšine prípadov aj čo je správne, pre situácie, do ktorých sa dostala. Nie vždy sa tým riadila. Je tu len raz, tak prečo by mala hľadieť na veci iných?
Až raz. Asi podvečer. Uvidela známeho na zemi. Kľačal. Zakrvavené kolená, modrasté dobité pery, zúfalstvo a strach v očiach. Bola to jej vina, vedela o tom... a tiež vedela, že najlepšie vylieči, ten, ktorý ublížil. Nedokázala to. Slová zo skutočnou bolesťou nespravia nič. Sú zbytočné. Bezmocné. Mohla tomu predchádzať...Mohla. Nepredchádzala. A odniesli si to iní. Nevinní. Takmer vždy si záležitosti odnesú tí, ktorí za ne nemôžu.
A on za to nemohol, ani ten ďalší, a ani ten potom.
Nechcela to takto, nechcela ubližovať. Chcela len kúsok vlastného priestoru. Priestoru, ktorý bude len jej. V ktorom bude môcť byť sama sebou. Aspoň na chvíľu. A chcela trochu šťastia. Len dovtedy, kým nepochopila, že musí vyberať, buď bude šťastná ona alebo ľudia, na ktorých jej aspoň trochu záležalo. Vybrala si šťastie ostatných. Rozhodla sa.
Odčlenila sa od tých pár, ktorí si mysleli, že ju potrebujú. Stali sa nezávislými. Ľuďmi s vlastnými hodnotami a názormi na svet. Sedela sama a sledovala to. Videla to zhora, jednoliate a bezproblémové. Bola rada, tešila sa z ich šťastia.
Ale keď jedného dňa vyšla na pár minút z vlastnej ulity, uvidela len utrpenie, bolesť, strach, bezmocnosť. Ruiny. V tej chvíli nevedela povedať, kde spravila chybu. Jej obeta nebola obetou. Pochopila. Ľudstvo sa do tej situácie dohnalo samotné. Na čele s ňou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár