Stratená v temnote. Malé dievčatko s čiernymi vlasmi, môže mať tak meter tridsať, osem rokov, kráča s červenou ružou oproti ničomu. To nič je všetko, sú to všetci. Tá ruža nie je ružou, je to nástroj smrti. Krásna červená ruža. Ničí ňou všetko na čo ukáže, všetko čoho sa dotkne. Zvuky, ktoré počuje...snaží sa na ne ukázať červeným ničím v jej ruke. Dúfa, že mu to pomôže. Dúfa márne. Nepomôže mu nikto. Nepomôže mu nič. Nepomôže mu ani tá mizerná ruža, ktorá sa hrá na priateľku. Je na to samo. Vlastne čo čakalo ? čakalo, že raz bude lepšie ? že niekto alebo niečo mu pomôže ? že ruža, ktorú dostalo do daru, mu vráti zmysel života ?... Kráča do prázdna, proti všetkým, proti všetkému, zanecháva za sebou posmešné hlasy, aj vidiny ksichtov, ktoré mu neustále dokola opakujú vlastné zlyhania, situácie v ktorých nebodaj ublížilo im. Oni ubližujú jej. Cíti sa ako zbitá, cíti sa prázdna, ako po dlhom vyčerpávajúcom behu...chce spadnúť, stať sa neviditeľnou, neviditeľnou pre všetko to, čo jej toľko ubližuje. Je to však zbytočné. Ona si ubližuje sama. Jej vedomie ubližuje podvedomiu. Hlava ubližuje telu. Telo ubližuje hlave. Ona sa trasie a kráča z ružou. Kráča a ničí. Kadiaľ prechádza, zanecháva ruiny, vyprahnuté miesta. Nevidí svetlo. Nevidela ho roky, a pritom snívalo sa jej o ňom. Nevedela či to bol reálny sen. Nepamätala si to. Nevedela či sa ho bála alebo po ňom túžila. Vážne si to nevedela vybaviť. Zo spomienok jej mnoho neostalo. Naučila sa ich rozdeliť, nechcela si pamätať, všetko čo jej tie kreatúry narozprávali. Nezvládala by to. A jej poslaním bolo ubližovať. Všetkým, bez rozdielu na to, či boli dobrí alebo zlí. Zabiť, a keď už nezabiť, tak položiť a podupať, ublížiť. Tak, aby sa z toho nespamätali, tak aby sa ďalší krát nepokúsili postaviť. Jej červená ruža, čo s ňou bude, keď ju nebude mať? Bola jej súčasťou, bola jediná ktorá s ňou prešla cez to všetko, ktorá videla ako sa z krásnych miest stali ruiny a zrúcaniny, ako sa z prírody postupne stávala púšť, ako sa z priateľov stávali kreatúry. Videla to. A ona jediná ju za to neodsúdila. Keď si to niekedy uvedomila, keď mala chvíľu, že si uvedomovala čo robí a aké je jej poslanie, mala chuť ružu zahodiť, udupať, zničiť a odstrániť z povrchu toho ničoho. Hmoty samotnej. Nikdy to však neurobila, nedalo sa. Tá ruža ju ovládala, bola silnejšia ako ona. Nie, neprikazovala jej čo má zničiť, to si vyberala ona, bola to jej slobodná vôľa, len...ničila ju. Kúsok po kúsku. A ona sa nechala, malé, bezbranné 8 ročné dievčatko, telom. Povrchom. Vnútri to bol len niekto, kto sa hneď pri narodení mal stať nikým, ale nikdy sa to nepodarilo. Nikoho to nenapadlo, nikto to neuskutočnil. Nechcela to takéto. Vôbec o to nestála. Vyčítala to, čo na nej napáchali. Nie, nebola to vina nikoho, rovnako to bola vina všetkých. Dievčatko bolo len obeťou. Obeťou svojej ruže. Všetci si však mysleli, že ruža je obeťou dievčatka. A dievča to najprv nechcelo nikomu povedať. Neskôr už ani nemalo komu. Bola to len jej jedna z posledných právd o sebe, na ktoré prišlo. Ktoré si so sebou odnieslo, osamotené a opustené. Keď zničilo všetkých, začalo plakať. Plakalo tak, že by obmäkčilo aj najtrdší kameň, keby ho predtým nezničilo. Pozrela sa dozadu a uvidela ruiny, pozrela na strany, rovnaký pohľad. Zdvihla oči, nebu a videla len tmu. Nič viac. Ruža jej vypadla z ruky a premenila sa na prach. Nechala ju samú. Zrazu pocítila nádej. Oslobodenie. Niekde v tom prachu z ruže bolo skryté svetlo. Zrniečko svetla. Len ho bolo treba nájsť a kráčať za ním. Nádej jej dodala silu, akú dovtedy nikdy nepocítila a možno ani nepocíti. Prehrala, prehrala na plnej čiare, ale aj tak sa mohla cítiť ako víťaz. Porazila ružu.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
