Flashback. Vyše roka dozadu.
Na ceste do pekla a späť (alebo na ceste z pod pekla na hladinu).
Na ceste k pochopeniu ostatných a v istej miere aj k pochopeniu seba.
Na ceste, ktorá zobrala hodnoty, seba, najbližšiu rodinu, časť hlavy a ľudí, ktorí za to zrejme nestáli.
Dala však iné pohľady na svet, hrubšiu masku a nových ľudí, pred ktorými môže začať s čistým štítom.
Snáď s ňou vydržia a snáď hlavne ona vydrží sama so sebou, pretože všetko sa to odvíja od jej zájebov v hlave. Keď si povie, že si niečo nezaslúži. Hocičo.
Napríklad pravého priateľa. Prepne jej a pred tými, ktorých pustila bližšie postaví stenu. Neskôr jej nejde a ani ju nechce zbúrať.
Postoj, ktorý znamenal, že nikoho nepustí k sebe príliš blízko, lebo sa ho bude musieť zbaviť. Donúti ju to k tomu, pretože bude vedieť viac ako ten neznámy z ulice a aj preto, lebo vo väčšine ľudí číta dostatočne rýchlo. Niekedy však nie neomylne.
Pozerala si do prázdna a v hlave si premietala dookola to isté, čo by sa stalo, keby si nebola egoistická, keby si to vtedy zvládla sama, bez pomoci. Keby si to po 3 rokoch bojovania proti všetkým, aj proti sebe, nebola vzdala, keby si ich nebola stretla. Keby si prvýkrát po čase nemala istotu. Riešiť sprosté keby, je viac než zbytočné. Nie je to tak (ako mohlo byť KEBY), všetko sa stalo a nič z toho nebol sen.
Istota je príliš pominuteľná. Včera bola, dnes už nie je.
Dal istotu, hneď po tom ako sa vyhrabal zo sračiek. Ten typ ľudí permanentne zachraňoval pred najhoršími pádmi.
Prišla si o seba presne chvíľu potom. Trvalo to nejak dlho.
A istoty si zobral späť, keď si si myslela, že ich potrebuješ najviac.
Navždy sa budú zjavovať obrysy osôb, prestrihy udalostí, situácií o ktorých nevieš či sa reálne stali alebo to ostalo nanútené z vonka (až príliš zvnútra).
Ako keď si konečne pootvorila oči a pozrela sa do sveta čistým pohľadom, skončila si pri frázovaní, ak nepodkopú nohy Tebe, podkopeš ich ty. Nech sa na Teba vyjebú bez pardonu, lebo si nikdy nič dobré nespravila, lebo si zaslúžia to, čo ty dať nedokážeš. A znova si jebeš ďalšie.
Jeden ďalší deň. Uvedomíš si, že takto to ísť ďalej nemôže. Že aj v bahne po kolená sa dá brodiť a dokonca sa na tom aj smiať. Možno to bahno kleslo, len ty si to nebola schopná v tom zaslepenom pohľade vidieť. Bola si piča. Ani trochu uvedomelá.
Neskúsim odhadnúť, čo si dnes.
Vážiš si život. Aj keď je, aký je. Aj keď sa nepáči. Len ty ho tvoríš a meníš. Vďaka Tebe je na mieste, ktorom je.
Vážiš si rodinu, ktorá podržala aj rodinu, ktorá nepodržala, ale vychovala. Lebo aj zlým sa učíš.
Vážiš si ľudí, aj keď niektorých prítomnosť nemusíš, si ticho, nepičuješ, kým Ti nedajú dostatočne dobrý dôvod. Si temperamentná mámfpičistka.
Pre priateľov si ochotná zabíjať a donútiť ich žiť, lebo sú. Hlavne tých pár, čo ostalo po tom všetkom. Jeden? Dvaja ? Myslím, že viac ako dosť. Ktorí prešli všetkým. Nechápu. Boli múdrejší. Nešli priamo s Tebou. Čakali na odpočívadlách. Aj tak by si im poskákala po hlavách, lebo si si bola vedomá toho, čo robíš.
Necítim k sebe nenávisť. Dnes nie. Neľúbim sa. Nemám k tomu dôvody. Ale som vyrovnaná. Čo bolo, bolo. Nezmením to. Viem, že dostanem šancu, keď na ňu budem pripravená. A viem aj to, že si ešte miliónkrát rozrazím hubu. Lebo som to ja. Nie som ideálna a zďaleka nie bezproblémová. Lebo sa trochu poznám. A v pičovinách sa klin klinom vybíja. Mám toho dosť, sebatrýznenie aj tak nepomôže. Pred tým ako zrazím dno skúsim nádych nad hladinou. Bude stačiť.
Možno prehrám, zlyhám a skončím. Ale nikdy to nevzdám.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár