Prechádzam sa v rokline, prechádzam cestou k tichu,
Strach opantáva nesmelú dušu. Blúdim a našla som svoje útočisko, medzi rakvami vašimi stojí moje telo!!!!!!
Duše zbláznené preletujú, neznesú prítomnosť diabla, no ja neodídem, ostávam tu sama!!!
Niekde v diaľke volajú moje meno, v prázdnej zemi leží ono! Otvára sa rakva, mám tam ľahnúť a spať, pomaly ma láka, už prichádzam. Také miesto , plné neviditeľních pohybov , smútku a plaču. Zahadzujem do vzduchu nemalý strach. Padnem na kolená , to svet ešte nečakal, ohľaduplne vstúpim do nekončiaceho sa dna a len zamávam.
Padám čím viac hlbšie, tým väčší pokoj pociťujem, zbavená od útrap v svete tmy sa pohybujem.....
Už všetko skončiť by malo, veď na konci sveto čaká....
No nespokojnosť vo mne ožila, ikeď mŕtvou sa cítim, svetlo som zazrela, toto je ten pokoj? ....Tá krása?......
Veľké vyhrážajúce sa oči bodajú ma,bič prudko trhá, akoby v zlom sne zasnená.
Oheň horí , neprestáva ma páliť svedomie, výčitky vyvraciam a je mi neskutočne zle.
Trháš moje vlasy, do očí picháš pravdu, srdce rozdrvuješ a močíš ho v žiali.
Rozrezávaš telo oslobodené od duše, pohľadom tvojim vo mne smrť zobúdzaš.
Už mŕtvo hľadím a nenávisť v nesrdci mám, čo viac želáš si, ak od citov pokoj máš?
Zrazu veľkú bolesť cítim, nehybne ležím a ked zatvorím oči, nechcem vidieť to, čo vidím.
Iba tmu a veľké nič, akoby temnota ešte neprijala telo.
Všetko bol len sen a prechádzka svojimi túžbami krvavými, otvára sa rakva, zmizlo moje meno, vstávam celá ubolená, úplne nemá!
To, čo som videla, navždy umlčí môj svet!
Bodám sa pravdou , Bodám sa hneď!
Koniec všetkému, koniec večnosti uspato kráčam do svätej miestnosti.
Duše privedú ma k oltáru, zatracujú bolesť zraneného tela, ako som prišla , tak som odišla.
Odchádzam , na veľký kríž pohľad darujem nič nie je neuveriteľné , nič nebol sen!
Tu umieram, tu kde pozerám a nezdržím plač, telo bezmocne leží a ja mám veľký strach!
Nesú ho do priekopy , nesú ho tam , kde meno moje niekto rozmazal.
Ležala som tam a vracajú ma späť?
Teraz príde to utrpenie , čo očistí môj hriech?
Radšej sa vrátiť chcem , už nikdy nezomrieť. Už roky hľadím na svoje telo, už rozpadnuté sa osudu nesmelo. Toto je smrť, väčšia než skutočnosť, kde vládne len veľká zima.
Chlad, temnota a bolesť, nič viac nečakaj, nič viac nebudeš!
Kam patrím ja, tam patríš aj ty, všetci sme otrokmi svojho boha, všetci sme len otrokmi temnoty!!!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár