Jeseň 2015.
Hľadím do zrkadla na toaletách v paláci ***, kde máme vyučovanie. Odbieham sem aspoň raz za tých nekonečných 90 minút. Vydýchať sa, spracovať dojmy. Spracovať ten hnus, ktorý sa vo mne vytvoril voči niečomu, čo som mala rada a čo ma sklamalo. Sedím nekonečné minúty nad nudnými cvičeniami, počúvam vyučujúcu, ktorá mi je protivná a odrátavam stotiny do vysedenia jamy. Tiež hnus z jeho správania. Nepredvídateľného. Pozerám do chladných, vydesených očí dievčaťa, ktoré sa na mňa podobá a nemo na mňa hľadí, s nevyslovenou otázkou, čo má robiť. Príde do triedy a - čo čakať? Ako on zmení náladu zo sekundy na sekundu a bude k nej odporný? Ako jej navrhne spoločné plány na odpoludnie? Položí jej ruku na stehno a zašepká do ucha, ako mu dnes vzrušujúco vonia? Či pre zmenu dnes bude odťažitý, lebo predsa len, ona je žena od diabla, čo pokúša cnostného chlapca a on jej predsa nič nesľubuje? Alebo bude vzdychať nad juhoslovanskou spolužiačkou, aké má plné pery, havranie vlasy, aká je sexi plachá? Nádych - nesebavedomý pohľad (hlúpa, nestojíš mu za nič) - a vykročenie do neznesiteľne nejasnej budúcnosti.
/Keby mal človek ďalekohľad do budúcnosti, videl by, ako sa deň za dňom zhlukovali nad jej živtom čierne mraky a každý deň naberali ich odtiene na intenzite. Tik. Tak. Tik. Tak./
Jeseň 2017.
Búrka prešla. Štúdium, na ktoré som sa vykašľala pred rokom, som toho roku obnovila, s obavami, čo bude. Naväzajúca hodina, rovnaký palác, rovnaký čas, rovnaká toaleta. A v tom som to pochopila, ako úder z jasného neba! Zo zrkadla na mňa nehľadelo to ustráchané dievča, tak neisté sebou samým - a to ešte nemalo šancu, akým peklom si v nasledujúcich mesiacoch prejde! Oči boli rovnaké, ale plné nádeje, živé, krásne. Spokojný úsmev rozliaty na plných perách (na tých, ktoré on nikdy nedokázal oceniť, lebo plné pery mala predsa Ona, juhoslovanská bohyňa, lebo bola neodstupná), krásne upravené vlasy. Zdravo sebavedomá žena, ktorá to vysielala do okolia. Žmurkla som na ňu, zodvihla zrak Tam a poďakovala, vkladajúc Doňho dôveru. Nech sa stane, čo sa má.
Tie isté cvičenia, tá istá vyučujúca. A ja, tentokrát plná nadšenia a odhodlania, najaktívnejšia zložka triedy. Ten istý výhľad z okna, tne istý kryštálový luster. Iní spolužiaci - vyspelejší, priateľskejší. Každý jeden chalan na vyššej mentálnej a emociálnej úrovni, než On. Chlapča, toľko rokov zraňované, až sa rozhodlo pre rovnakú taktiku voči ľuďom, ktorí ho úprimne mali radi.
Did you think, that everytime I see you I would cry? No, not me, not I.**
Ďakujem, že si mi ublížil - nikdy ti to nezabudnem! Cítím, ako mi v žilách prúdi krv, ja dokážem začať odznova.***
* Haruki Murakami - 1Q84.
**Delta Goodrem - Not me, not I
***Marco Mengoni - Pronto a correre
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár