„Hej ! Ale veď ja nemám nič, žiadny darček pre Toma ! Úplne som na to zabudla ! Musíme ísť späť , musím mu niečo priniesť, veď to bude hrozne hlúpe tam prísť , a v ruke pre neho nemať vôbec nič. Poďme, ideme mu narýchlo niečo kúpiť.“
Ostatní chalani okolo iba pozreli na mňa, čo také vážne sa stalo, že som sa na päte otočila a zmizla i z Oscarovho pohľadu. Ale nezaujímalo ma, čo si myslia, do chvíle, keď na mňa Oscar nezakričal :
„Hej , Rose, zbláznila si sa ? Čo to robíš ? Ukľudni sa a poď späť. Niečo ti poviem.“
Neváhala som ani sekundu a šla k Oscarovi.
„Rose, neboj, myslel som na to a ako by som vedel, že na darček zabudneš, neboj , priniesol som niečo , čo mu môžme dať spoločne, a uvidíš, že to nebude vyzerať hlúpo.“
Ako je možné, že Oscar “vedel“ , že nič mať nebudem ? Nerozumiem tomu, aj keď prekvapená nie som, pozná ma veľmi dobre na to , aby vedel , akú mám deravú pamäť.
„A čo také si priniesol ?“ spýtala som sa nevinne a s hlasom plným vďaky.
„ Uvidíš, bude to dvojité prekvapenie, možno sama nebudeš veriť vlastným očiam, ale Tom je naozaj môj skvelý kamarát, a oslavu dvadsiatich narodenín mu musíme nejako spríjemniť. Viem, že to nie je nič špeciálne mať dvadsať, ale chcem ho aspoň ja prekvapiť. Nie ako všetci naokolo, čo priniesli do domu viac ako štyridsať litrov tvrdého alkoholu.“
Bola som naozaj zvedavá, čo asi mohol Oscar priniesť, ale odpoveď ma nenechala dlho čakať. V momente, keď som uvidela darček pre Toma, myslela som, že odpadnem. Pred domom stálo nové Audi, strieborná metalíza, ešte stále s obrovskou mašľou okolo celého tela auta. Nemohla som naozaj uveriť vlastným očiam, očakávala som všetko možné, iné, ale nie nové auto. Ako to je preboha možné ? Ale tieto otázky budem riešiť neskôr, nie teraz pred párty.
„ Toto je ten spomínaný darček, Oscar ?“ musela som sa spýtať, nemohla som viac čakať. Zvedavosťou som šla puknúť.
„ Och , všimla si si. No , áno. Vieš, ako som ti povedal, chcel som ho trošku viac prekvapiť, nielen fľašou dobrého alkoholu, a zdá sa mi, že sa to podarilo. Prekvapení boli všetci do jedného. Poďme teda zistiť, čo si Tom o tomto darčeku myslí.“
On o tom ešte nevie ? Ako je to možné ? Ale Oscar mi odpovedal rýchlejšie, než okamžite.
„ Upozornil som všetkých už predtým, nech ho nepúšťajú z domu. Vie o tom veľa ľudí a držia ho vo vnútri. Chcem, aby to urobilo obrovský dojem na neho. Keď pri tom budú všetci, bude to silnejšie.“ A potichu sa zachichotal.
Vydali sme sa teda po viac ako desiatich minútach späť do domu. Dom bol obrovský, svetlá svietili snáď z každého okna, ozývala sa hudba, ale tentoraz nie už tak hlasite. No bola obrovská zima, preto som neváhala ani chvíľku a vsúpili sme na prah domu keď v tom niekto pribehol, akoby nás sledoval cez kľúčov dierku a hlasite sa ozvalo :
„No konečne ! Nemôžem uveriť, že ťa konečne spoznávam, Rose ! Tak veľa som o tebe počula! Poďte, rýchlo, o chvíľu to všetko prepukne!“
Nevedela som kto to dievča bolo, ale bola nádherná. Blond vlasy dlhé po pás, krásne modro-zelené oči, naozaj štíhla, ale najviac som si zapamätala tvár. Takú nádhernú tvár som ešte nikdy nevidela. Neviem, kto to je, ale musíme ju nasledovať, tak , ako nám prikázala.
Vošli sme do obrovskej predsiene, kde bolo, Oscar neklamal, okolo sedemdesiat ľudí čakajúcich na niečo pre mňa neznáme. Ale hneď, ako som zazrela jedno dievča, ktoré priviedlo Toma do stredu davu – bola to Jess, pochopila som. Ide sa odovzdať darček.
„Tom, v prvom rade by som ti za všetkých tu prítomných chcel zo srdca popriať len to najlepšie k tvojim dnešným dvadsiatim narodeninám. Väčšina z nás stále neverí, že si stále nažive, a väčšina z nás vie, o čom vravím. Nebezpečenstvá, ktorými sa nechcene obklopuješ ťa zázračne nechávajú žiť, viac ako polovica je šťastná, ale nájdu sa aj jednotlivci, ktorí ti to závidia, odhodlanosť podstúpiť i tie najnebezpečnejšie kúsky iba kvôli zážitku. Odomňa ti patrí jedna veľká poklona a som rád, kamarát, že som súčasťou tvojho života. Dúfam, že to tak i naveky zostane.“ Oscarove slová prerušil neobyčajne veľký potlesk, musel na pár sekúnd zastaviť príhovor. No napokon dokončil svoju reč so slovami : „ Tak poď, drahý priateľ, nasleduj ma, uvidíš ako veľmi, ale oveľa, oveľa viac si vážim naše priateľstvo.“
Tom neváhal. Vydal sa za Oscarom s vetou „ďakujem ti, priateľ môj“. A všetci ostatní ich taktiež nasledovali. Moment keď Tom uvidel nové Audi, nezabudne snáď nikto z týchto ľudí, čo tu boli. Tom pokľakol na trávnik, pred Audi a pred Oscarom, ale nepovedal nič. Všetci sme videli iba obrovské dojatie sprevádzané .... dojatým plačom ? Naozaj, Tomovi sa po tvári vykotúľali asi tri slzy, neveriacky pozeral striedavo na Oscara a na auto. Vôbec som nerozumela prečo, áno, dostať auto od priateľa na narodeniny nebol obyčajný darček, ale i tak, pokľaknúť pred všetkými tu prítomnými ako nejaký otrok ? Ale hneď som sa vzdala mojich hlúpych myšlienok.
„Oscar, neviem, ako ti čo najlepšie vyjadriť to, čo toto premňa znamená. Nielen darček, ale naše priateľstvo. Vedel som od prvého momentu, keď sme sa stretli, že naše priateľstvo bude trvať naveky, ale nikdy som si ani nepomyslel ... na niečo ... “takéto“ . Neviem, koľkokrát by som ti musel povedať vďaka, kamarát, za všetko, ale raz ti snáď dám oveľa viac ako len obyčajné ďakujem. Nesmierne si to vážim. Ešte raz obrovské ďakujem“, a ešte stále so slzami v očiach sa pozrel na svoju novú lásku. V tom momente pribehla Jessicca a venovala mu jednu obrovskú pusu, no iba na líce.
„Ďakujeme ti, Oscar, hrozne si to vážime. Si neuveriteľný človek s neuveriteľným srdiečkom. Už snáď nikto ako ty nemôže existovať.“ Podoprela Toma a o pár sekúnd neskôr už sa všetci, na čele s Tomom a Jess pobrali naspäť dovnútra. Ja som s Oscarom zostala vonku sama. Chcela som s ním zostať na chvíľku, a taktiež mu poďakovať.
Neviem prečo , ale dnes sa cítim neobyčajne dobre s Oscarom pri mojom boku, cítim sa ... bezpečne ? Alebo šťastná ? Tak som začala s prvou otázkou.
„ Nemôžem uveriť, Oscar, čo si dnes spravil pre Toma. Videla som, že vaše kamarátstvo je silné, ale takto ? Kde si na takéto auto vzal toľko peňazí ? Ja viem, že je to nezdvorilé sa toto pýtať, ale spýtal by sa to určite každý jeden človek, alebo , ešte len sa spýta. Ak odpovedať nechceš, nemusíš. Iba som trošku zvedavá.“ Usmiala som sa, dúfam, že to pomôže k tomu , aby mi Oscar odpovedal.
„Prepáč, Rose, ale nemôžem, možno neskôr ti prezradím, kde som na toto vzal, ale je to naozaj chúlostivá téma a predsa si nechceme kaziť prekrásny večer, však ?“ a vzal ma po druhýkrát dnes do náručia, ale tentoraz ma pobozkal. Na líce.
Neviem opísať ten krásny pocit, ktorý mnou prebehol, ale nebolo to normálne. Túžim po tom, aby to urobil znova ? Alebo to je iba preto, že je môj naozaj dobrý kamarát, ale ešte to nikdy neurobil a je to kvôli tomu, že je to niečo nové ? Mala som zmätok sama v sebe.
„ No poď, zlatko, ideme si to tam dovnútra užiť, vypusti všetky otázky z tvojej hlavy a venuj sa iba tomu, o čom sa budeš rozprávať s mojou sestrou, ktorú su už mimochodom videla. Tá bláznivá a krásna, áno presne tá."
To bola Oscarova sestra ? No nič, nechám sa prekvapiť, ale bola som viac než spokojná, že je to ona.
Vošli sme dovnútra. V tej predchádzajúcej rýchlosti som si ani nestihla všimnúť, aké množstvo ľudí naozaj prišlo. Bolo nás tam asi sto. Medzi ľudmi boli aj známe tváre zo školy, väčšinou chalani, iba zopár dievčat, ale tie už dávno pred našim príchodom nápadníkov mali. Nakoniec sa predsa ukázalo Oscarove varovanie, že tu bude veľa chalanov bojujúcich o moju priazeň, čiže nápad tvoriť pár sa mi zdal teraz trikrát lepší ako predtým.
„Nie, ďakujem, nemôžem, som tu s priateľom.“ Odpovedala som prvému, pýtajúceho sa na to, či s ním nejdem do obývačky na drink.
„ Och, to je škoda. Tak , prajem ti pekný večer.“
„Vďaka, podobne.“ Rozlúčila som sa.
V tom pribehol rozzúrený Oscar : „ Čo to bolo ? Čo od teba chcel ?“
„Nič , iba sa spýtal, či nejdem na drink, keďže si ma tu nechal samú. A nežiarli, jasné ?“
Zúfalo na mňa pozrel: „ Prepáč, nechal som sa uniesť. Už ťa nespustím z dohľadu. A mimochodom, teraz sa spýtam ja a čakám kladnú odpoveď : Môžem ťa pozval na drink, srdiečko moje ?“ Povedal to dokonale vážnym tónom. Ktorý ma , samozrejme, prekvapil.
„ Ehm, jasné, tak teda poďme. Dúfam, že nič príliš silné,“ Zachichotala som sa, „nechcm byť opitá po dvoch pohárikoch.“
„Neboj, Rose, myslíš, že neviem, aká si slabučká ? Haha,“ povedal po druhýkrát vážnym tónom. Ja toho chlapa raz zabijem. Skutočne.
Vykročili sme teda do obývačky, kde sa nachádzalo asi tridsať ľudí, ďalších tridsať vyšlo von ešte stále obdivovať nové Tomovo auto, a všetci ostatní niekde práve užívali nejaké druhy silnej drogy. Vycítila som to v ovzduší. Cítila som trávu.
„Čo teda budeš piť, Rose ?“
„ Iba nejaký likér, ďakujem, ak sa tam nejaký nájde.“
„Neboj, je tu niečo pre slabšie povahy.“
„ Iba si odskočím, hneď som späť.“
„Okey, ale dávaj si pozor na ďalších votrelcov, je ich tu plno. A hore po schodoch, doľava, druhé dvere.“
„Ďakujem, Oscar.“
Toaletu som našla okamžite, tak hrozne som ju potrebovala. Skontrolovala som si tvár, či na nej nie je niečo podozrivé, ale nebolo. Všetko v najlepšom poriadku. Myšlienky mi ale zablúdili na pár sekúnd k Oscarovi. Čo sa s ním deje ? Akoby sa úplne zmenil. Keď som ho spoznala, bol bláznivý, drzý, neochotný pubertiak. A teraz ? Veľkodušný, gentleman, zmenil štýl snáď vo všetkom. Čo sa to s ním deje ? Nemala som z toho najlepší pocit. Ale pomaly som sa vydala späť na párty. Nechcem nechať Oscara dlho čakať, čo keď ho tam nájde nejaké dievča samého a bude sa snažiť si získať jeho pozornosť ?
Ako by som to vedela. Moja schopnosť- vidieť, čo sa bude zanedlho odohrávať sa znova ukázala pravdivá. Samozrejme, nejaké dievča pri ňom už postávalo, ale keď som prišla bližšie, zistila som , že je to jeho sestra. Vydýchla som si.
„Och, Rose, konečne, konečne! Mám tú česť ti predstaviť Oscarovu sestru- Claire,“ a podala mi ruku. Už prvá veta vo mne vzbudila úžasný dojem z nej. Nezmýlila som sa – je presne taká, ako Oscar.
„Rose, oficiálne, ahoj Claire. Máš sa ?“
„Ujde to, celkom fajn, len mám nepríjemný pocit z toľkého množstva ľudí. Ako by sa malo niečo stať. Ale dúfam, že nie. Všetko prebehne hladko a bude to jedna z najlepších párty v našich životoch. Tak na zdravie !“ A vytrhla Oscarovi pohár likéru a podávala ho mne.
„Tak aj na vaše.“
Claire stále pozerala na mňa. Nevedela som si vysvetliť, prečo, ale nevadilo mi to. Práve naopak . Lichotilo mi to. Pozerala sa na mňa očami, akoby som bola jej dávna kamarátka, snáď ešte z detských rokov.
Mala som ju rada. Mám ju rada. Bude to len jediná a najlepšia priateľka až do smrti. Už teraz som si tým istá. Náhle ma ale vytrhol krik niekoho z ľudí v obývačke.
„ Hej, priatelia, von !!!! Ideme si užiť trošku snehu ?“
Polovica zvolala hlasné “áno“ a vybehli von ako by tam padali peniaze z neba. No my sme zostali vo vnútri.
Náhle som ale uvidela niečo na podlahe. Čo sa tu stalo ?
Začala som tentoraz kričať ja. Netušila som , čo sa odohralo za tú chvíľku, čo ľudia vybiehali von, ale neverila som vlastným očiam dnes už po druhýkrát. Uvidela som jednoho z našich študentov ležať asi dvadsať centimetrov od mojej nohy v kaluži krvi. Do pekla čo sa stalo ? Nikto si ale môj krik nevšimol. Všetci nás len obkľúčili a chceli byť čo najbližšie k centru diania. Oscar a Claire tam stáli ako obarení. Oscar ale neváhal, sklonil sa a kontroloval všetko na študentovi- dýchanie, tep, či nemá niečo zlomené. Po asi dvoch minútach vyhlásil: Nedýcha, ale srdce mu bije, videl niekto, čo sa stalo ? Nepanikárte, ľudia , musíme ho čím skôr dostať do nemocnice !“
Ale v tom sa stalo niečo, čo som si už absolútne nevedela vysvetliť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár