Zašla som za roh ulice. Myšlienky mi okamžite zablúdili k dnešnému večeru. Premietalo sa mi, ako Oscar prišiel po mňa, ako sme spoločne kráčali k Tomovi, ako ma viedol cez celý dom držiac ma za ruku, ako ma pobozkal na líce a napokon pri intenzívnej triaške som si vybavila pocity, keď ma pobozkal vonku. Túžim to zažiť znova, veľmi ho chcem mať pri sebe. Cítila som sa napriek tomu strašne zle. Oscar sa chladne rozlúčil a odišiel. Bez ozajstného vysvetlenia. Viem, že to od neho nemôžem žiadať, ale spýtam sa ho určite opäť, čo to malo znamenať. Aký je dôvod toho, že nemôžeme byť spolu. Musí to byť nečo vážne a Oscar ma pozná, iste vie, že mi môže dôverovať. A nakoniec som si spomenula na moju vidinu na oslave. Chcela som zistiť, čo to bolo, ako sa to stalo, a čo sa stalo tomu študentovi. Vedela som, že to bola iba nejaká vidina,ale odkiaľ prišla ? Ako dlho som nevnímala okolie? A prečo boli Oscar a Claire tak vydesení? Snažila som sa nad týmto premýšľať, no myšlienky o hrôzostrašnom scenári zmizli a začala som premýšľať o Oscarovi. Tak veľmi ho ľúbim. Ľúbila som ho i predtým, ale moja povesť chladnej Rose sa už zavŕtala i do môjho vedomia a nenapadlo ma, že to, čo cítim k nemu je láska. Skôr veľmi silné kamarátske puto.
Prešla som do poslednej tmavej uličky pred našim domom. Začal fúkať silný studený vietor. Asi dvadsať metrov predomnou som uvidela postavu kráčajúcu mojim smerom. Asi niekto, kto to nezvládol na párty a ide skôr domov. Kráčala veľmi pomaly, ale priamo. Podľa siluety som rozpoznala, že ide o muža, mladého muža Spomalila som i ja a stíšila svoje kroky, predsa je tma a neskoršia hodina a nikto sa tu okolo mňa už nenachádza, musím si dávať pozor na seba.
Vtom muž zastal a otočil sa. Zmeravela som. Netušila som, čo spraviť, či zastať, či ísť odhodlaná ďalej. Ale odpoveď ma nenechala dlho čakať. Otočil sa a vydal sa mojim smerom. Prepadol ma obrovský strach a dokonca sa mi zazdalo, že niekde kúsok za mnou som počula vrčanie. Čo teraz ? Muž už bol pár metrov odomňa, vo svetle splnu som videla časť jeho tváre. Prebehol mi mráz po chrbte. Bol to ten študent, ktorého som videla v mojej vidine na oslave. Pribižoval sa ku mne rýchlejšie a rýchlejšie. Rukou zablúdil do vrecka bundy . Uvidela som čepeľ vreckového noža.
,, Prosím ťa, nerob to. Poznám ťa. Viem, že si dobrý chalan a vzorný študent. Nepokaz si to takouto hlúposťou. Prosím. ´´
Nepočúvol ma asi kvôli môjmu roztrasenému hlasu, vedel, že mám obrovský strach a to mu dodávalo odvahu. Pristúpil ku mne, chytil ma za pravú ruku, otočil si ma chrbtom k nemu a čepeľ noža mi priložil k hrdlu. Stihol ma aj porezať na palci ľavej ruky.
,,Čo odomňa chceš? Povedz a ja ti to dám! ´´
,, Chcem sa pomstiť. Chcem život niekoho, na kom mu záleží a zistil som, že ten tvoj mu bude najviac chýbať. Nič viac si neželám. Zbohom.´´
Potiahol nožom. Do prázdna. V stotine sekundy sa pri nás objavil ten pes, ktorého som počula vrčať, vrhol sa na študenta a zhodil ho na zem, začal ho hrýzť, kde dosiahol. Ja som zostala voľná, jediné, čo som mohla spraviť, je utekať. Tak som i spravila. Počula som psa skučať, dúfala som , že sa môjmu záchrancovi nič nestane.
Dobehla som už pri bránu domu, ale vďaka strachu a triaške som nemohla nájsť kľúče. Hľadala som ako zmyslov zbavená niekoľko minút. Keď som sa obzrela, videla som , ako študent leží bezvládne na zemi a pes beží mojim smerom. Opäť som dostala strach, ešte väčší , než predtým. Pes pribehol niekoľko metrov odomňa. A na moje počudovanie si sadol a potom ľahol. Celú dobu pozeral na mňa veľmi smutnými očami. Bol tam so mnou asi tri minúty, kým som nenašla kľúče. Otvorila som bránu, okamžite za sebou zatvorila a vydala sa smerom ku dverám. Počula som psa zaskučať a potom už len zvuk zvíreného snehu, asi utekal preč. Vyzeral ako vlk, šedej farby, oči vo svetle mesiaca mal sfarbené do červena, takmer ako krv, trošku svetlejšie. Len hlavu mal vačšiu než vlk. Nerozumela som, ako je možné, že pes toho študenta takmer zabil a ku mne sa ani nepriblížil. Neuveriteľné, no je to tak. Práve som bola svedkom zázraku. Pes, ktorý ma zachránil pred istou smrťou.
Nikdy som ho tu však nevidela. Nikto z našich susedov takéhoto psa nemal. Kde sa tu nabral? Rozhodla som sa , že ho skúsim zajtra nájsť a pomôcť mu. Zachránil mi život a ak je tu sám a stratený, tak mu možno ja zachránim ten jeho. Pôjdem sa spýtať do útulku , poprípade nejaých známych, či by sa o neho nepostarali.
Áno, to bude to najlepšie, čo môžem urobiť. Pomôcť štvornohému hrdinovi nájsť jeho, či nový domov. Zajtra pripravím nejaké plagáty o stratenom vlkovi a budem čakať , kým sa niekto neozve. Ak sa neozve, podstúpim ďalšie kroky na zabezpečenie pekného života psovi, vďaka ktorému som sa druhýkrát narodila.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár