Epilóg
Výčitky
Začiatok ďalšieho nudného dňa. Ako každé ráno, tak aj dnes na pár minút som sa posadila do najpohodlnejšieho kresla v našom dvojpodlažnom dome pripravená napísať zopár slov do novej, práve začatej knihy, ktorá podľa môjho názoru môže priniesť celosvetové šialenstvo do každého kúta zeme. Raz. Dnes je rozhodnuté. Inšpirovaná snom, kde asi 17 ročné, hanblivé, útle dievča po milióntykrát sníva o stretnutí s najnebezpečnejším predátorom na svete. Vystrašená na smrť sa rozhodla napokon utiecť, po asi dvojminútovom rozhovore s touto beštiou už viac nechcela ani len pomyslieť na tohto netvora. Utekala do tmy, z ktorej nebolo návratu. Či uz tento netvor priahol po vôni jej sladkej krvi, po krehkosti jej tela , alebo po vôni jej dlhých, uhľovo-čiernych vlasov, je vo hviezdach.
Snažila som sa premýšľať, vypätá sústredenosťou však iba na skutočne zopár minút, ale ako som s premýšľaním začala, tak aj skončila. Dnes nie je najlepší deň pre moju knihu, radšej sa toho vzdám čím skôr, tým lepšie, pretože moja myseľ bola teraz viac sustredená na prichádzajúci test z biológie, ktorý začne asi o štyridsaťpäť minút. Téma – vzácne kamene. „Ako by som to niekedy v živote potrebovala’’, pomyslela som si. O niekoľko hodín neskôr taktiež test z matematiky – ďalšia hlúposť, v živote nepotrebná.. Deriváty- ani neviem, čo vlastne toto slovo znamená. Myseľ bola naozaj zaneprázdnená všetkým možným, no na to, na čo som teraz naozaj chcela myslieť, nejako neprichádzalo. Nevadí, veď je dostatok času, blíži sa koniec semestra, to znamená zopár voľných dní, pevne dúfam, že sa mi podarí niečo vytvoriť. Takže som sa okamžite postavila, dnešok bude naozaj náročný a preto sa nesmiem rozptyľovať tvorením rozsiahleho, skutočného príbehu.
O desať minút neskôr, po ďalšej snahe dostať so seba aspoň niečo inteligentné a zmysluplné som to už naozaj vzdala. „ No tak, to nie si ty.’’ „ Som to ja, ’’ bilo sa svedomie v mojom vnútri. Nie, teraz naozaj nemôžem napísať ani bodku, nie kvôli myšlienkam, ale kvôli nedostatku vzácneho ranného času. Bolo už skoro pol ôsmej a ja som stále trčala doma v pyžame, kúpeľňa bola nenavštívená, raňajky nedotknuté. To zase bude mama dole vystrájať. Vôbec nerozumiem, prečo má také veľké obavy o moje zdravie, myslí si, že som podvýživená. Každý deň som bola schopná zjesť koňa. Ale nemôže mi dať žiadnu hodinovú prednášku. Aspoň toto ráno nie. Na raňajky niet čas, čo znamená, že z testu biológie bude dnes krásna známka F. Je to hneď prvá hodina a moja najväčšia slabosť – hlad – ma absolútne ovplyvňuje vo všetkom. Stane sa zo mňa opäť iný človek, na niekoľko hodín.
Rýchlo som na seba natiahla biele tričko – najobľúbenejšie, najhrubší sveter, ktorý som našla pohodený niekde na dlážke ( v noci hrozne mrzlo, skoro sedem pod nulou, konečne trošku snežilo, neuveriteľné, polovica decembra a dnes prvý sneh, síce iba tenučká vrstva ale lepšie ako nič. Mám rada zimu, potešilo ma, keď som z okna zazrela bielu krajinu ), najvyťahanejšie džínsy, vzala som ich prevesené zo stoličky, použité už včera, nové biele zimné topánky a snažila som sa čím skôr vypadnúť z domu. Rýchle dobré ráno, podľa mojej vízie budúcnosti mama samozrejme začala s výkladom, ale nevenovala som jej pozornosť, jednou nohou som vkročila do kuchyne, kde som včera večer nechala položené kľúče od auta, a okamžite som jej zmizla z dohľadu. No aj cez to všetko ju nadovšetko milujem. Niekedy má svoje slabé chvíľky, všetci ich máme. Z predsiene som vzala tašku, ktorú som tam za behu hodila, šálu a kabát, vybehla som von a hneď do garáže, nastúpila do môjho starého Volva a snažila som sa naštartovať auto – bol to veľký boj, vzhľadom na teplotu vonku – po vycúvaní z garáže som šliapla na plyn, auto sa začalo nebezpečne otáčať i proti mojej vôli, ale nejako som dokázala ho priviesť naspäť rovno na otlačky pneumatík na zamrznutej ceste. Radšej budem meškať, ako prísť o život v prvej zákrute. Cesty boli nadpriemerne šmykľavé, nehovorím o stálom snehu , ktorý ešte nestihli odstrániť, alebo aspoň sa o to pokúsiť, ale o ľade pod ním. Opatrnosti nikdy nie je dosť.
Ako sa ukázala moja ďalšia predpoveď, meškala som celých sedemnásť minút, dosť na to, aby profesor začal zúriť. Všetci ostatní v triede už boli takmer hotoví z testom, no našli sa i výnimky, pravdepodobne sa zabudli pripraviť tak dôsledne. Moja najlepšia priateľka Jessicca len zdvihla na zlomok sekundy hlavu a usmiala sa . To, že profesor Barney zúril, ma neprekvapilo, nenávidel ma od prvého momentu, čo sme sa stretli. Ak mám byť úprimná, ja som k nemu cítila to isté, možno o trochu väčšiu nenávisť. Taktiež ma neprekvapilo, keď mi oznámil, že za neskorý príchod a úmyselné meškanie , čo znamená nepripravenie sa na test, si zasúžim čisté F ( opäť moja predpoveď budúcnosti – pre dnešok už dúfam dosť predpovedí ). „ Psst’’ , vravelo mi svedomie, „ nechaj ho šťastného, nič nehovor, nehádaj sa s ním, nenadávaj, bude to horšie, len a len pre teba, usmievaj sa a hneď bude deň krajší.’’ Poslúchla som. Je to tak, moje svedomie ma nikdy nesklamalo, tak ako moje vízie budúcnosti.
Hodina biológie sa niesla v duchu výčitiek, bola som sklamaná, že ma profesor nenechal vysvetliť , PREČO som zmeškala test, ale na konci hodiny som sa rozhodla ísť dohodnúť náhradný termín. Na moje prekvapenie, súhlasil a sľúbil, že o týždeň vo štvrtok môžem prísť a napísať si to. Vydýchla som si.
„ Dnes si nejaká čudná, spala si dobre ? Nestalo sa nič ? ’’ , Jessicca ma dobehla na ceste do triedy matematiky.
„ Nie, všetko je v poriadku, len som mala zlý sen a stále nad ním premýšľam.’’ Nebola to pravda, ale nechcela som jej povedať pravú príčinu mojej nálady – profesor Barney.
„ Videla som Barneyho – zúril. ’’ Ako keby som to nevidela sama.
„ Áno , bol naštvaný, ale naozaj som nemohla urobit nič, aby som nemeškala, vyrazila som z domu presne v tú istú hodinu a aj minútu ako každé ráno, ani ma nenapadlo, že bude cesta zapadnutá snehom a že sa mi znovu podarí pekne vyprovokovať Barneyho. Ale našťastie, sľúbil mi náhradný termín, budúci štvrtok, ’’ vysvetlila som Jessicce.
„ Och, to je dobre, vidím, že Barney spravil prvý krok k udobreniu ’’ , doberala si ma. „ Ako to teda s tebou vyzerá v piatok ? Pôjdeš s nami na tú oslavu ? Možno sa aj tebe podarí konečne niekoho nájsť. Máš devätnásť rokov , a vôbec ti nechýba priateľ ? Ty si divná . ’’
„ Neviem, musím sa ešte raz pripraviť na ten test, lebo od toho rozčúlenia som , ako to vyzerá, všetko zabudla. ’’ Čo bola nateraz pravda – alebo skôr, zabudla kvôli výčitkám, aj keď nerozumiem, prečo som si lámala hlavu nad niekým ako je Barney. Ten človek pre mňa akoby neexistuje, tak prečo nad tým stále rozmýšľam ? A čo sa to so mnou deje ? Mám pocit, ako keby ma niečo ťahalo k nemu . Ospravedlniť sa. To nie je možné, veď ho nenávidím, z celej duše, každý rok mi robil ťažším, a ani tento posledný mi vôbec neuľahčuje. Vždy si niečo našiel – zámienku na to, aby mi mohol nahlas a pred všetkými povedať, čo si o mne myslí. Aké úbohé. Pravdepodobne to je kvôli tomu, že mám naozaj na mále tento ročník, plus biológia nie je moja silná stránka, takže mi nezostáva nič iné ako sa modliť a dúfať, že ma nechá dokončiť tento rok a spokojne odísť. Bez problémov. Moja intuícia mi vraví už dlhú dobu, že túto školu neopustím so žiadnym papierom o dokončení štúdia, možno práve kvôli Barneymu, v kútiku duše som ale dúfala, že táto moja predtucha a nočná mora zároveň sa tentoraz nesplní, ako každá ďalšia, na ktorú si len pomyslím. Napokon som sa myšlienkami vrátila späť k Jessiccinej otázke a zmenila som svoju odpoveď.
„ Jess, pôjdem zajtra s vami. Nemôžem každý deň trčať doma, aspoň si vyvetrám hlavu a prídem na iné myšlienky, je to skvelý nápad, odkáž Tomovi, že mu ďakujem za pozvanie. ’’ Tom bol Jessiccin priateľ, začali si spolu len nedávno a Jessicca kde príde, tam ho ospevuje, vraj sú spolu uz neuveriteľné dva týždne a stále sa tak veľmi ľúbia. Keď tak premýšľam o Jessicce, je to naozaj zázrak, nikdy nemala núdzu o chlapcov, ale skoro vždy ich len vyskúšala a o pár dní odhodila ako smeti, vraj pre ňu nie sú dostatoční. Áno, i ja mám na mysli iba jedno slovo na takýto typ dievčaťa, ale je to moja najlepšia kamarátka a vždy ju budem mať rovnako rada, nech je akákoľvek zlá. Zlá na chlapcov. Je to jej život, môže si s ním robiť, čo len chce. O týchto veciach sa väčšinou nerozprávame, a keď sa rozprávame , aj tak ma nepočúva.
,, Hej, to je skvelé ! Hneď to idem oznamiť Tomovi a samozrejme mu odovzdám tvoj odkaz. Tak sa vidíme na matematike. Ahoj. ´´
,, Tak čau zatiaľ. ´´
Jessicca je nadšená, to ma veľmi tešilo, ale presne viem, prečo bola taká šťastná – má obrovskú príležitosť byť na pár minút stredobodom pozornosti. Ja tam nebudem poznať takmer nikoho, iba Toma, Jessiccu a spolužiačku Angeliku, ktorú pozval nejaký Tomov kamarát. Takže Jess sa môže ukázať v dobrom svetle a všetkým ma tam predstaviť. Ja som nikdy nemala pocit, že nie som obľúbená , ale Jessicca to cítila každý deň, práve pre jej správanie. Nikdy som si nenamýšľala, že som stredom vesmíru ako ona, ale jej to vyhovovalo a bola tak šťastná , a keď bola ona, bola som i ja.
Dorazila som tentoraz už presne na minútu na ďalší test, a s pocitom, že som to dobre napísala som odchádzala z triedy na obed. Požiadala som Jess, že chcem dnes sedieť sama, nech sa usadí s priateľom, a sľúbila som jej, že ju vezmem domov.
Okamžite mi myšlienky zablúdili k môjmu príbehu. Netušila som, ako môžem pokračovať v rozpísanom deji. Dievča, utekajúce do tmy pred netvorom. Čo tam napíšem ďalej ? Nemôže zomrieť hlavná hrdinka, a tak ma napadlo, že sa môže stať tou istou beštiou, akou bol on . Uvidíme, popremýšľam viac doma. Tu v škole je rušno, nedokážem sa sústrediť na dlhú dobu na jednu vec, vzhľadom na to, že ku mne pribiehali ľudia a kládli mi rôzne otázky.
,, Hej Rose, máš sa ? Ako to ide tvoj projekt ? Všetko je v poriadku ? Vidím, že sedíš sama, si pohádaná s Jess ? ´´ pribehol ku mne Oscar. Och , preboha, úplne som zabudla na projekt od profesorky angličtiny, a má byť hotový o dva dni ! Ale to som nesmela prezradiť.
,, Ahoj , Oscar, mám sa fajn, vďaka za opýtanie. Projekt už mám skoro dokončený , už len zopár riadkov a hotovo. A ty ? Máš sa ? ´´
,, Tiež dobre, nič špeciálne. Ideš zajtra na Tomovu oslavu ? ´´
,, Ale áno, Jess mi to dnes pripomenula, tak som si povedala, že prídem. Zmena prostredia mi neuškodí, teda dúfam. Ideš aj ty ? ´´ spýtala som sa, odpoveď som vedela už dopredu.
,, Jasné, predsa si nemôžem nechať ujsť najväčšiu párty v širokom okolí. ´´ Pousmial sa. Oscar bol asi jediný chalan v našej škole, ktorý nevynechal snáď ani jednu párty, nikdy. Bol kráľ tanečného parketu každú noc, raz som ho mohla vidieť a naozaj, tento titul mu patrí právom.
,, Okey, teda vidíme sa zajtra, teším sa na tanečného draka, ´´ podpichla som ho.
,, Nie, zajtra musím byť kľudný, bude tam aj sestra, asi ju nepoznáš, tak sa musím krotiť. Zoznámim vás, určite. Ale už musím letieť, čaká ma tvoj najlepší kamarát Barny, haha . Tak zajtra, čau. ´´ A utiekol tak náhle, že som mu nestihla povedať ani obyčajné čau. No nevadí, veď zajtra porozprávame viac a som zvedavá na jeho sestru, ak bude taká istá ako je Oscar, som si istá, že si ju obľúbim za menej ako päť minút. Oscar bol možno jediný chalan, ktorého som mala naozaj rada a vždy sme sa super porozprávali, vždy mi vedel pomôcť, nech to bolo čokoľvek, a poradil mi taktiež mnoho vecí. Nikdy som s ním nemala žiadny problém, aj keď vedel niekedy riadne nahnevať, hlavne z jeho výstrelkami pred obrovskou skupinou ľudí, ktorí sekundu na to vybuchovali smiechom. No je to on , Oscar, a takých ľudí je naozaj málo. Pobrala som sa na poslednú hodinu angličtiny, prebehla bez problémov, iba sme sa učili zopár ďalších básnikov z doby kamennej, profesorka prerozprávala takmer celú hodinu, tak som si mohla dopriať aspoň oddych pred cestou domov, trošku relaxu po tomto ťažkom dni. Napokon som dobehla Jess, odviezla ju domov ako som sľúbila, porozprávala mi príbehy z jej predchádzajúceho života bez Toma, iba som prikyvovala hlavou, nemám naáladu sa s ňou dnes hádať, a k tomu deň pred oslavou na ktorej budeme taktiež spolu, tak som ústa rýchlo zatvorila, keď začala historku s Oscarom, aký sa jej zdal nudný a bezcitný, rýchlo som ju vyložila kúsok od jej domu a pomaly sa pobrala domov. Cesta bola už lepšie upravená, no stále nebezpečná, ale zvládla som ju ľahko, bez problémov.
Doma ma čakalo prekvapenie v podobe mamy. Samozrejme, že nezabudla na to , čo mi chcela povedať ráno, tak chcela spustiť okamžite, ako blesk z jasného neba :
,, Rose , ahoj, aký bol deň dnes v škole ? Všetko prebehlo v poriadku ? ´´ spýtala sa akoby náhodou.
,, Ahoj mami. V podstate to prebehlo skvele, akurát Barney mi dal ďalšie F, len preto, že som meškala pár minút. Vôbec ma nenechal vysvetliť, čo sa stalo, tak ma to trošku rozzúrilo, a trvá to doteraz, ´´ nechcela som klamať vlastnej matke. Je jediný človek, ktorého na svete mám, a milujem ju nadovšetko na svete. Niekedy je síce až priveľmi starostlivá, nerozumiem , prečo, ale raz to snáď pochopím. Pri svojich vlastných ratolestiach.
,, Čože ? Znova ten nepríjemný profesor ? To je hrozné. Nechá ťa vôbec dokončiť školu ? Čo také zlé si mu vyviedla, že si na tebe takto musí vybíjať zlosť ? ´´
Vôbec som nechápala, čo tým mama myslí. Naozaj je toho názoru, že by som bola schopná niečo zlé urobiť niekomu, nech je to ktokoľvek ? Som jedna z najkľudnejších, najvyrovnanejších a najtrpezlivejších ľudí, dovolím si povedať z celej našej školy, možno z celého mesta a ona mi položí takúto otázku ?
,, Mami, nič zlé som mu nespravila, ani som sa na neho nikdy škaredo nepozrela, jednoducho, nie som mu sympatická, a tak to rieši týmto spôsobom. To môže, je predsa učiteľ. ´´
,, Neklam mi , Rose prosím. Čo sa tam stalo ? ´´ spýtala sa ma mama, no v tej chvíli už i nebolo viac treba a začala som kričať.
,, Ty si vážne myslíš, že máš nevychovanú dcéru a klamárku ? Naozaj si to myslíš ? Vážne mi neveríš ani jedno slovo ? Myslíš si že som schopná ti klamať ? Pozri, mala som dnes strašný deň, nechcela som ti to hovoriť, lebo som vedela, že by si začala vyšetrovať, prečo a čo sa stalo, a neviem, čo všetko ešte, povedala som ti kľudne, aký bol problém , a ty to otočíš proti mne ? Tak to ti veľmi pekne ďakujem za tvoju obrovskú podporu. To je všetko, čo ti teraz táto klamárka môže povedať. A mimochodom, zajtra idem na párty, konečne niekam vypadnem, stále trčím doma, dennodenne, nie ako každé iné dievča, všetky sa túlajú vonku v nočných hodinách, iba ja stále vysedávam doma, len aby si sa o mňa nestrachovala, lebo veľmi dobre viem, že máš iba mňa a nikoho iného, no zajtra idem a nič mi v tom nezabráni. Mysli si, čo len chceš. Idem spať, mám toho všetkého dnes plné zuby. Dobrú noc. ´´
Posledné moje slová zneli ako z úst niekoho iného, vyslovila som ich tak arogantne a ironicky, že som sa vôbec nespoznávala. Nezaujímal ma jej názor, hlavne teraz nie, keď potrebujem aspoň trošku psychickej podpory a ona ma ešte začne provokovať a klásť mi úplne zbytočné otázky. Matka mi nestihla odpovedať ani ,,dobrú noc´´. Alebo skôr nechcela. Zdalo sa mi, že jej oči sú ako keby vlhké, ale nemyslím si, že by plakala. Až také hrozné veci som jej nepovedala. Cítila som sa trošku uvoľnenejšie, asi mi to pomohlo, tento cirkus dole, práve som prišla na to, že mama aj zabudla svoju prednášku o dostatku jedla. To by som asi už absolútne nezvládla počúvať, a možno by môj výstup bol dvakrát horší, tak nakoniec som bola rada, že to skončilo tak , ako skončilo.
Hore v izbe som zhodila zo seba všetky nepotrebné veci, rýchlo som si pripravila horúcu vodu do vane, relaxovala som znovu asi pätnásť minút, porozmýšľala nad zmyslom života, ako po každý raz vo vani, keď nemám čo robiť, iba tam ležím a pozerám na krémovú stenu, vyšla som z vane pripravená a poobenú siestu v podobe asi dvojhodinového spánku. Vzala som svoju bielu deku pohodenú na kresle, do ktorého som sa chystala usadiť, a v sede i pomaly zaspať, ako vždy, je to najpohodlnejšie miesto u nás doma.
Sadla som si, pomaly som prešla do poloľahu, hlavu som si podoprela rukou zabalenou do deky a snažila som sa driemať. No prepadli ma ďalšie výčitky. Prečo som len povedala všetky tie škaredé veci tam dole mojej mamine ? Jedinému človeku na celej zemi, ktorého nadovšetko milujem ? Som naozaj taká hlúpa ? Mamina mala pravdu, som zlá, horšia ako som si myslela. Horšia, ako mi povedala tam dole v obývačke. Som hrozná. Teraz sa dole určite trápi, čo to má za dcéru, nehodnú dcéru, ktorá nedokázala v živote absolútne nič, iba robiť a šíriť zlo.
Keď tak nad tým všetkým premýšlam, je to ďalšia moja vízia ktorá sa stala. Vízia , v ktorej som videla ako mama po mne vrieska, a nadáva mi za to , ako málo jedla skonzumujem denne sa zmenila na úplne opačný scénar, kde dcéra poučuje matku, aká je. Hrozné. Tak sebecké. Moju myseľ zaplavila ďalšia vlna výčitiek, stokrát väčšia ako pri Barneym. Musím ísť za ňou, musím sa ospravedlniť, tentoraz to musím spraviť. Je to moja matka, v žiadnom prípade sa s ňou nesmiem takýmto spôsobom rozprávať, veď vždy mi chcela len to najlepšie, a ani pred pár minútami to nebolo inak. Ja mám len ju a ona má iba mňa, a tak to bude naveky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár