Krik čoraz viac silnel, myslela som si, že je to ďalšia obyčajná hádka, tak som sa rozhodla, že budem počúvať a počkám, či to prestane. S veľkým strachom, ale s nabratou odvahou som sa obliekla, vyšla na dvor, kde ma naplašil babkin kocúr, rýchlym krokom, takmer behom som prebehla dvor a vošla do nášho domu. Kričanie o pomoc náhle prestalo. Prešla som predsieňou a po otvorení dverí do kuchyne som takmer omdlela.
Môj milovaný otec mi bol otočený chrbtom, po zemi boli črepiny z tanierov a šálok, obrovský kuchynský nôž ležal zakrvavený kúsok od.... mamy. Ležala na zemi vedľa otcovej ľavej nohy.
Bola som svedkom nespočetného množstva hádok medzi mamou a otcom, raz , keď som sa medzi nich postavila, aby mamu prestal biť, ma prehodil cez celú kuchyňu až na chodbu, vtedy mi zlomil ruku. Nikdy v živote som však nečakala, že by bol schopný mi zabiť mamu. Bol veľmi opitý.
Vzala som nôž, aby som sa prípadne ubránila. Sekundy ubiehali a vtedy začal pracovať len môj mozog a ja, strach, hrôza a des zanikli a mňa poháňala jediná myšlienka- zachrániť mamu. Odhodlaná som hľadala najkratšiu cestu ku telefónu, otec kričal, nadával aj mne, agresívne sa za mnou rozbehol, no keď som nôž obrátila proti nemu, zastal. Vytočila som číslo záchrannej služby 112, vďakabohu to zdvihla žena takmer okamžite.
„Dobrý večer, záchranná zdravot...“
„Prosím vás, hneď pošlite lekárov! Na adresu Tomášikova 223/26, Bratislava 2! Mama je vážne zranená a je tu agresívny otec, ktorý jej to urobil!“
„Samozrejme, posielame hliadku. Do päť minút je tam. Zaistite, aby sa muž nepriblížil k vašej mame. Kontaktujeme i políciu, prídu zároveň s lekármi. Veľa šťastia!“
Minúty trvali ako dni, už som otvorila bránu, aby lekári spolu s políciou mohli vojsť dnu a bežala som späť za mamou. Otec stál vonku, fajčil a smial sa, smial sa mne do tváre, smial sa, keď videla mamu, ako bezvládne leží, neurobil vôbec nič, len stál v tej tme a bol pyšný na to, čo urobil. Keď som okolo neho prechádzala, prehovorila som.
„Ty sa dosmeješ, ty hajzel, za chvíľu je tu polícia a tá s tebou urobí to, čo si zaslúžiš. Nenávidím ťa! Dúfam, že budeš žiť s vedomím, že ťa vlastná dcéra nenávidí a nech ťa táto myšlienka sprevádza do smrti, ktorá je dúfam, čo najbližšie k tebe, ty špinavec. Nikdy ťa nenazvem otcom a ty ma nikdy v živote nenazývaj dcérou!“
Nahneval sa ešte viac, bola som od neho kúsok, no aj tak sa moje slová ozývali celou štvrťou, uvidela som susedku, pozerala cez plot s otvorenými ústami, zrejme pohoršená tým, ako sa rozprávam s otcom, no nevenovala som jej viac pozornosti. Otec natiahol ruku, schmatol ma za krk a silno ma udrel.
„Takto sa so mnou nikdy viac nebudeš rozprávať, rozumieš?“
Cez zaťaté zuby som odpovedala:
„Od teba už neprijmem žiadny rozkaz, nikdy! Na to rýchlo zabudni!“
Oči sa mi zaliali slzami, nie zo strachu, nemohla som dýchať, tak tuho mi držal hrdlo a snažil sa ma udrieť znovu. Nestihol, práve dorazili lekári a polícia. Videli, o čo sa pokúša a zabránili tomu. Som zachránená! No myšlienky prešli k mamine a k jej dokaličenému telu....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár