Anjel z temnôt...

Vždy som sa cítila iná ako ostatní a tak som aj vyzerala.Nemyslela som si, že by som mohla niekedy nájsť niekoho , kto by ma tak dokonale chápal ako on.Deň za dňom, čoraz častejšie, ma prepadal obrovský smútok. Nevedela som, komu sa mám vyspovedať a komu sa zdôveriť. Odkedy som prešla na druhú školu, bolo to čoraz horšie.Ani s Katkou som už nebola v kontakte.V podstate som len tak prežívala a čakala, čo sa stane. Neverila som v dobro na tomto svete. Zvlášť nie po tom ako ma zradil blízky človek, o ktorom som si nikdy nemyslela, žeby mi mohol tak ublížiť.Ale stalo sa a ja som prestala úplne dôverovať ľuďom, hlavne chalanom. Často som vídala vonku šťastne zaľúbené páriky mladších aj starších ľudí. Nechápala som ich. Nevedela som, ako môžu jeden druhému tak veriť, ako môžu byť spolu takí šťastní. Teraz to už chápem a chápem aj viacero iných vecí, na ktoré som predtým nepoznala odpovede.

Bolo to zhruba pred rokom na začiatku letných prázdnin.Sedela som so zápalom priedušiek sama doma a chodila na nete po rôznych stránkach. Nejaké dievča zrazu na pokeci napísalo niečo o nejakej novej stránke. Nudila som sa, tak som sa jej opýtala na podrobnosti.Prihlásila som sa tam. Hovorila som si, že nemám čo stratiť. Nestratila som nič, skôr som získala niečo nové. Na plochu napísal jeden chalan. Pozrela som si profil a videla som , že má 17 rokov a je z Vranova nad Topľou pomyslela som si, že to bude zase taká konverzácia najviac tak na 5-10 minút. Myslela som, že to bude zas taký nejaký veľký frajer, akých je na takých stránkach veľa.Ale mýlila som sa. A veľmi. Vôbec nebol taký. Od začiatku bol veľmi milý, nikdy mi nenadával ani nič takého. Nemal na mňa žiadne blbé pripomienky ani narážky. Hovorila som si: je to možné? Nebude to len nejaká pretvárka? Tak sme si začali písať aj na skype. Mal vtedy zlomený malíček a tak ako ja sedel znudený doma u pc. Vždy sme mali o čom rozprávať, tém bolo veľa. Dalo sa s ním porozprávať aj o normálnych a vážnejších veciach. Vždy ma pochopil, poradil, pomohol. Bez obáv som mu mohla povedať o všetkých mojich problémoch a pocitoch. Neviem prečo, ale verila som mu. Bol to človek, ktorý ma naučil opäť veriť druhým ľuďom. Pomohol mi dostať sa z toho najhoršieho a ja som sa začala báť menej. Neverila som však, že to vydrží dlho.

Ale aj tentoraz som sa mýlila. Jemu na mne nevadil môj výzor, povaha, výška ani vek, ako mnohým ostatným. Tento človek sa stal pre mňa výnimočným. Ukázal mi aj tú dobrú stránku ľudí a ja som sa odvážila napísať aj takým ľuďom, o ktorých som si myslela, že už ich asi nikdy neuvidím. Ako napr. Katka. Dovtedy som sa s ňou veľmo nevídala, ale neskôr som si uvedomila, že takú kamarátku nesmiem stratiť a že s tým musím niečo urobiť. Môj život sa menil k lepšiemu. A za to vďačím hlavne jemu.

Pred niekoľkými mesiacmi som však mala pocit, že asi umriem. Stalo sa toľko vecí, ktorým som nedokázala zabrániť a ktoré by som chcela veľmi vrátiť späť a zmeniť. Ale nedá sa to. Dvaja ľudia mi vtedy veľmo pomohli a ja som im za to strašne vďačná. Katka a on. Ja viem, že som vtedy bola asi poriadne neznesiteľná a obdivujem že to so mnou vydržali a že sa so mnou bavia doteraz. Trošku ich nechápem, ako ma môžu strpieť. Snažím sa im všetko, čo pre mňa spravili oplatiť, ale neviem ako.

Poznám ho už viac než rok. Už sme sa aj stretli, prednedávnom a bolo mi s ním kráse.Jedno viem isto. Nechcem ho nikdy stratiť. Mám pocit, že som k nemu v posledných dňoch bola veľmi zlá a nespravodlivá, ale bola som velice smutná z toho, čo všetko sa zase deje. Je toho trošku veľa. Dúfam, že mi raz bude môcť prepáčiť všetko, čo som mu urobila. Ako hovorí on: všetko ukáže čas.

PS rosím...odpusť mi.

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu