On vedel, že tam bola. Ale prečo nenašli telo? Ničomu nerozumel. Dlho ho to trápilo. Vyčítal si, že jej nepomohol. Celé dni sa túlal po meste ako bez duše. Nepil, nejedol, nespal. Odvtedy už ubehlo 7 rokov, ale jeho ešte stále niekedy trápili výčitky svedomia. Náhle sa však strhol. Nie. Nemôže na to teraz myslieť. Krik bol čoraz naliehavejší a nevydával ho už len jeden človek. Vstal a rozbehol sa smerom k domu. Okolo stálo pár ľudí. Nepribližoval sa k nim. Z bezpečnej vzdialenosti pozoroval skupinu mužov, ktorí ochvíľu pribehli a márne sa pokúšali uhasiť aspoň časť domu, aby mohli zachrániť ženu kričiacu o pomoc a jej 2 malé plačúce deti. Stáli na balkóne a deti sa tisli k svojej matke. Tá sa ich snažila chrániť vlastným telom. Znova mu to pripomenulo Tesu. Jedna jeho časť sa túžila vrhnúť do tých plameňov a zomrieť. Ako ona. Odpykať si trest za to, že ju nechal zhorieť a ani sa nepokúsil pomôcť jej. Druhá časť však chcela utiecť. Ďaleko od tohto všetkého Od spomienok, povinností i ľudí. Nakoniec sa rozhodol pre útek. Zvesil chvost ako vystrašený zajac a zdupkal. Utekal cez mesto, okolo obchodov a domov, nevšímajúc si udivené, zhrozené a častokrát aj vystrašené pohľady okoloidúcich. Prebehol cez park a za zákrutou zamieril do jednej prázdnej uličky. Vzadu opatrne odtiahol kontajner o pár metrov, preliezol dierou v plote a ocitol sa v malej miestnosti. Nebola to tak úplne miestnosť. Mäkký trávnik zvrchu zakrývali masívne drevá stlčené dokopy a zo všetkých strán okrem jednej obkolesovali tento kút vysoké steny domov. Pritiahol kontajner k diere v plote, sadol si do trávy a zavrel oči. Chvíľu načúval vzdialeným zvukom mesta, snažil sa ich rozpoznať a roztriediť. Potom pozrel na trochu špinavé, ale zatiaľ funkčné hodinky na svojej ľavej ruke a rozhliadol sa. Jedlo sa už takmer minulo, čo znamenalo, že opäť bude musieť ísť kradnúť. Ale teraz nie. Má prácu. Najedol sa z tej trochy, čo mu zostala, obliekol si najslušnejší oblek, ktorý mal, upravil sa, zobral všetky potrebné veci a vyliezol zo svojej skrýše. Ako vždy ju zatarasil a vykročil po ceste vedúcej k námestiu. Hlavu mal sklonenú, aby mu nik nevidel do tváre. Kráčal pomaly, ale rázne. Prešla okolo neho skupina mladých žien. Nemusel ich vidieť, no cítil ich zaujaté pohľady. Čosi so šepkali a smiali sa. Skontroloval čas na kostolnej veži a pridal do kroku. Prešiel ulicou, podchodom a na rohu zbadal svoj cieľ. Už z diaľky boli počuť nadšené hlasy očividne dobre sa zabávajúcich ľudí. Nachvíľu zastal pred vchodom. Zdvihol hlavu, pozrel na názov, usmial sa a sebavedomo vkročil do baru.

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
katuska8808  29. 11. 2010 10:20
prepáč teraz moc nemám chuť na smutné....alle slubujem, že si to neskôr prečítam
2 
fotka
katuska8808  30. 11. 2010 20:07
suprové
Napíš svoj komentár