Tichá melódia klavíra (10.časť)

"Čo?" opýtal sa prekvapene Riško.
Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale náhle sa rozosmial.
"Čo je na tom smiešne?"
Chcela som, aby to znelo nahnevane, ale bratov smiech bol príliš nákazlivý.

Smiala som sa, až mi začali tiecť slzy. Smiala som sa hlasno a bezdôvodne, ale nemohla som prestať. Pozrela som na Riša. Chytal sa za brucho a váľal sa vedľa mňa po posteli. Rehotali sme sa na celú izbu, až dokiaľ nás neprišla upozorniť jedna rozčúlená sestrička.

"Prečo tu takto hulákate na celú nemocnicu? Naši pacienti chcú mať pokoj!"
"Prepáčte." snažila som sa povedať pomedzi smiechom, ale moc sa mi to nedarilo.
Rišo nachvíľu stíchol, ale vzápätí vybuchol do ešte väčšieho rehotu než predtým.
Sestrička, ktorú sme očividne našim výstupom iba viac rozzúrili, celá sčervenela, podišla bližšie, prstom ukázala na môjho bratčeka, stále sa váľajúceho vedľa mňa a spustila nanovo:

"Ty!!! Zlez okamžite z tej postele! Počuješ?!"
Rišo sa snažil trochu upokojiť a aby sestrička prestala kričať, zliezol z postele a sadol si na voľné kreslo vedľa. Obaja sme len tak-tak potláčali smiech. Môj braček si radšej skryl hlavu v dlaniach. Ja som pozrela na sestričku, ktorá stále stála pred posteľou. Červeň z tváre jej pomaly mizla. Naraz sa otočila a odišla. Počuli sme už len jej nahnevané mrmlanie.

Chvíľu bolo ticho, ktoré prelomil až Rišov hlas:

"Tak... a teraz mi môžeš všetko v kľude porozprávať."

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu