"Akokeby ty nie, že? Po všelijakých baroch chodíš ako nejaká štetka, domov sa vraciaš neskoro a čo tvoje deti? Trčia doma a nikam ich nepustíš!" osopil sa na ňu otec.
"Moje deti? Naše, nie?"
"Akokeby som ich ja chcel."
"A nechcel?"
"Sama dobre vieš, že nie. Už sú staršie, nepotrebujú ma. Môžem teda odísť."
"A Terka čo?"
"Čo s ňou?"
"Teba vôbec nezaujíma?"
"Však aj tak nič poriadne nevie. Len si celé dni hrá na tých svojich haraburdách a spieva. Kto to má stále počúvať?!"
"Ale..."
"Čo ale? Hovoríš ako keby si sa o ňu TY niekedy zaujímala!"
Stála som ako skamenelá vo dverách a slzy mi tiekli prúdom. Až teraz si všimli, že som tam aj ja.
"Terka, čo ty tu?" ozvala sa opatrne mama.
Neodpovedala som. Nič som nechcela počuť. A už vôbec nie ich. Školskú tašku som hodila pred seba na zem, zabuchla som dvere a rozbehla sa po schodoch, von z bytu.
Počula som mamu ako za mnou kričí, ale nevnímala som, čo kričí. Nechcela som ju počuť. Nechcela som počuť nikoho. Chcela som utiecť niekam ďaleko a nikdy sa už nevrátiť. Chcela som zomrieť. Predávkovať sa liekmi, skočiť z mosta, vbehnúť pod auto alebo niečo takého. Ale nič z toho som neurobila. Bežala som tak dlho ako mi to moje pľúca dovoľovali. Nevnímala som narastajúcu bolesť v boku, nevnímala som okolie ani udivené pohľady ostatných ľudí. Slzy mi zatieňovali videnie, nevidela som, kam bežím. Myseľ mi nepracovala, nedokázala som sa ani odhadnúť, kde som sa to ocitla. Zrazu som o niečo zakopla a myslela som si, že padám. Čakala som tvrdý náraz na zem, ale nestalo sa. Do niekoho som narazila a spadla som naňho. Začula som jedno tiché "au" a dopadla na telo neznámeho.
"Prepáč naozaj, ja som nechcela..." začala som sa ospravedlňovať, avšak niekto ma prerušil:
"A čo si myslíš, že si?" začala po mne vrieskať nejaká baba.
"Ja... naozaj som..." pokúšala som sa jej to vysvetliť, ale nenechala ma dohovoriť.
"Čo zas?! Už buď radšej ticho! A zlez z neho! Okamžite!"
Spravila som, čo chcela. Pomaly som sa postavila, zotrela si slzy z očí a pohliadla som na telo ešte stále ležiace na zemi. Díval sa na mňa. Mal krásne prenikavo sivé oči s nádychom modrej a tmavohnedé vlasy. Na tvári sa mu zračila veľká bolesť. Ach, čo som to spravila? Určite ma nenávidí.
"Miláčik, nie je ti nič?" prihovorilo sa mu dievča. Tieto slová na mňa zapôsobili ako ľadová sprcha.
"Prepáč, naozaj som nechcela." povedala som a odbehla tak rýchlo, ako sa len dalo.
Dobehla som do parku a zmorená behom som si sadla na najbližšiu lavičku.
Som neschopná. Presne ako povedal otec: nič poriadne neviem.
Opäť som sa rozplakala...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
katuska8808
10. 10.októbra 2010 20:59
strašne sa teším na dalšiu časť neviem sa dočkať...
Napíš svoj komentár