"Prosím?"
"Tery? Kde si? Volala som ti domov, ale tam mi povedali, že si niekam zutekala. Nevedeli kam. Čo sa ti stalo?" hovorila a v jej hlase sa zračili veľké obavy.
"Nič. Prosím, nechaj ma. Nechcem teraz nikoho vidieť."
"Ale však ja ...." začala, ale ja som naozaj nemala chuť ju počúvať, lebo som vedela, čo by nasledovalo.
"Prepáč Jane. Teraz nie. Zbohom."
Spojenie sa prerušilo. Až teraz som si uvedomila, že mi je vlastne zima. Sychravé počasie oznamovalo príchod zimy a ja som mala na sebe len tričko s krátkym rukávom. Pobrala som sa teda slimačím tempom domov.
Potrebovala som sa ukľudniť. Vstrebať všetko to opovrhovanie. Vlastní rodičia sa o mňa nezaujímali. Vlastne o nikoho z mojej rodiny. Každý si žil svojím životom a potom obviňoval toho druhého. Bolo to neznesiteľné. Ale dnes... to bol vrchol. Mám sa vrátiť domov a predstierať akože nič, alebo... čo mám vlastne robiť? Potrebujem nutne pomoc. Ale nemám za kým ísť. Jane, Rose a Vivi sú úžasné, ale pochopili by to? Neviem. Radšej im zatiaľ nepoviem nič. Ale ak sa nemôžem obrátiť na ne tak potom na koho?
Domov som prišla neskoro. Všetci už spali, ale mne to takto vyhovovalo. Najtichšie ako som dokázala som prešla cez celý byt a unavená som zaľahla do postele.
"Vstávajte!" zakričala ako každé ráno o 6 moja sestra Aneta.
Chcela som sa postaviť, ale akosi to nešlo. Sotva som sa hýbala. V hlave mi dunelo, v ušiach pískalo. Myslela som, že mi tá hlava snáď praskne či čo.
"Čo je sestrička? Vstávame!" povedala Any a vošla do mojej izby. Sadla si na kraj postele a dlaňou sa dotkla môjho rozpáleného čela.
"Terka, však ty celá horíš. Počkaj tu."
"Akokeby som ja niekam mohla v takomto stave ísť, že?"
Aneta vybehla z izby a ochvíľu nadomnou stála celá rodina.
"Dievča, čo si to včera stvárala?" lamentovala mama.
"Ja nič." odvrkla som.
"Takto nikam ísť rozhodne nemôže." vyhlásil moj brat Rišo.
To som ja ale dopadla. Ostatní odišli, ja sa sotva hýbem a som prikovaná k posteli. Zavolali nejakého doktora, ktorý prišiel, obzrel ma, niečo povedal rodičom, dal mi lieky a išiel preč. Ale čo mi je mi nikto nepovedal. Pol dňa som prespala, ale čo už. Zistila som, že v tomto stave nedokážem už ani poriadne rozmýšľať. A myšlienky, čo mi vírili v hlave vôbec nedávali zmysel.
Zo snenia ma prebral mobil. Pozriem na displej-neznáme číslo.
Mám zdvihnúť?
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
loveistheanswer
11. 10.októbra 2010 23:43
fiiha...aj moje meno sa tu objavilo
Napíš svoj komentár