Prečítala som si prvú správu. Stálo v nej: Prečo si zložila?
Druhá bola podobná: Čo sa stalo keď si tak náhle zložila?
Tretia: Si v poriadku?
Štvrtá: Prečo neodpovedáš?
Piata: Prepáč.
Šiesta: Naozaj sorry, ale neviem čo si o tom myslieť. Či sa ti niečo stalo či ako...
Siedma: Toto už bude posledná sľubujem. Vidím, že ma ignoruješ takže to vzdávam. Ja len, že som mal tvoje číslo uložené, ale meno žiadne. Tak naozaj prepáč, už nebudem otravovať.
Pozrela som si dátum odoslania. Takže poslednú správu mi poslal včera o 20:20. Posledný telefonát: včera o 9:13. Chudák chalan. Toto mu nemôžem urobiť. Pozrela som na hodinky: 12:56. Rozhodla som sa, že mu napíšem. Všetko ma bolelo,sotva som sa hýbala, v hlave mi dunelo, ale snažila som sa to nevnímať a začala som písať:
Ahoj. Prepáč, že som tak dlho neodpovedala. Teraz práve ležím v nemocnici. Vieš, včera po telefonáte s tebou som odpadla a prebrala som sa len pred chvíľkou.
Rozmýšľala som, čo ešte napísať. Vlastne nič. Už aj tak som toho prezradila priveľa.
Dala som "odoslať" a unudene som sa pozrela von z okna, ktoré bolo očividne už dlhší čas neudržiavané. Keďže som temer nič nevidela, vzdala som to.
Už som si myslela, že sa snáď unudím k smrti, keď mi zapípal mobil.
Prišla mi SMS-ka od ... vlastne ani neviem od koho. O tom chalanovi som nič nevedela, možno len to, že má veľmi príjemný hlas.
Začala som čítať:
Aj ja som teraz v nemocnici. So zlomeninou. To mi je ľúto. Zľakol som sa, keď si odrazu zložila. Myslel som, že som asi až tak neznesiteľný, ako mi to prednedávnom niekto povedal. A to bolo pritom kvôli takej blbosti. Absolútne ma nepočúvala a začala si namýšľať také bludy... vlastne ma nikdy moc nemusela.
Ach, prepáč, nevieš o čom je reč. A mimochodom... ako sa máš?
Odpísala som:
Už trošku lepšie. Aspoň sa nenudím. Aj ty máš také špinavé okno v izbe ako ja?
Som ja ale blbá. Toto mu napísať... čo ma to vlastne napadlo? Už na tom nič nezmením. Cítila som, že sa červenám. Ešte šťastie, že v izbe nikto okrem mňa nebol.
Super, odpísal:
No, mal som, ale práve ma prevážajú do druhej. Vieš, mám zlomenú nohu, takže to nemôžem prejsť sám. Je to riadna otrava nemôcť chodiť.
Hmm... to si viem predstaviť. Rozmýšľala som, čo odpíšem. Niekto zaklopal. Vošla sestrička, položila mi na stôl nejaké jedlo a vyšla von. Dvere nechala otvorené. Obzerala som si ľudí chodiacich okolo.
Zazrela som sestričku tlačiacu invalidný vozík ... a v ňom bol ... nie to určite nebol ... nemohol ...
Pozrel sa na mňa a zbavil ma pochybností. Bol to on.
Čo som to len spravila?
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
1
loveistheanswer
25. 10.októbra 2010 16:39
nejako sa strácam vo význame, ale snáď sa do toho dostanem tá posledná otázka ma zneistila, či som náhodou na niečo nezabudol
3
@loveistheanswer čoskoro to do seba všetko zapadne uvidíš
@1ivanushka1 dnes alebo zajtra.... keď budem stíhať
@1ivanushka1 dnes alebo zajtra.... keď budem stíhať
4
super už sa teším ... ale čo najskôr poprosím .... že ten chalan má prezývku rubeli? .... teda skôr bude mať stavím sa o všetko, že som uhádla
7
vážne??? tak to si ma prekvapila a dobre, nabudúce budem múdrejšia
9
Zaujímavé. Také mierne chaotické, ale to je na tom to dobré. To, čo drží a núti čítať Čakám na ďalší diel
Napíš svoj komentár