Tichá melódia klavíra (9.časť)

Hej chápem. Ináč, tréner sa na teba pýtal, že čo je s tebou a kedy prídeš. Povedali sme mu, že máš zlomenú nohu a že zatiaľ si v nemocnici. Želá ti skoré uzdravenie. Tak ako všetci ostatní z tímu. Zajtra idem do nemocnice za sestrou tak sa zastavím nachvíľu a prídem ťa pozrieť.

Čo to zas vyvádza ten môj braček? Zase si mýli moje číslo s nejakým svojím kamošom. Strašné čosi. Na čo to stále myslí?

Odpísala som:

Ahoj Riško. Čo to stváraš? Skús si prosím nemýliť svoju sestru s kamošmi z futbalu.
Dúfam, že zajtra teda prídeš. Chcem sa na niečo spýtať.

Do izby znova vošla sestrička a podala mi tabletku a pohár vody.
Keď som sa na ňu nedôverčivo zahľadela, zasmiala sa a povedala:
"Neboj sa. Len si trošku odpočinieš. Ak to spravíš, zajtra už budeš doma."
Spomenula som si na svoj klavír a ostatné nástroje. Už som dávno nič nehrala.
Urobila som teda, čo chcela a podala jej prázdny pohár.
Usmiala sa na mňa a odišla.

Čakala som na účinky liekov a rozmýšľala som. Ten chlapec na vozíčku, do ktorého som vtedy narazila. Ktorému som tak ublížila. Ten s tými krásnymi zelenými očami.
Naozaj by to mohol byť Rišov kamoš? Zajtra sa s ním musím o tom porozprávať.

A čo chlapec z mobilu? Až tak som sa zamyslela, že som naňho úplne zabudla. Ja som mu vlastne neodpísala. Mala by som. Už som sa načahovala za mobilom položeným na stolíku vedľa postele, keď mi nečakane oťaželi viečka, ruka sa bezvládne zosunula späť na posteľ, myseľ mi zastrela čierna tma a ja som upadla do dlhého a pokojného spánku.

Okolo obeda ma zobudil nepríjemný zvuk škrípajúcich dverí. Pomaly som otočila hlavu a zbadala som tak trochu strapatého, prerývane dýchajúceho, ale večne sa usmievajúceho Riša. Podišiel ku mne a sadol si na okraj postele.

"Ahoj sestrička." povedal s úsmevom.
"Ahoj Riško. A čo si sa tak ponáhľal? Nemusel si." odpovedala som.
"Musel som. Sľúbil som kamarátovi, že ho ešte pôjdem pozrieť. Tak aby som všetko stihol."
"A čo mala znamenať tá včerajšia správa?"
"Prepáč, ja viem že to robím často. Akosi si to ani neuvedomujem."
"Čo ty máš v tej hlave?" opýtala som sa so smiechom.
"Žeby piliny?" šibalsky sa na mňa usmial.
"A čo sa vlastne stalo tomu tvojmu kamošovi?"
"Neviem presne. Spomínal mi, že do neho narazilo nejaké dievča. Vraj plakalo. A odbehlo skôr, než stihol niečo povedať."
"Aha.“ povedala som skľúčene a zvesila som hlavu.
"Čo sa stalo sestrička? Čo som povedal zlého?"
"Nič."
"Toto nehovor, Veď vidím, ako si zrazu zosmutnela."
"Musím ti niečo povedať."
"No, hovor Terka."
"No... vieš... to dievča ... to som bola ja."

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu