Spolubývajúca im zaklopala na dvere a vzápätí ich otvorila s vetou „no poďte“. Dvere sa odchýlili a za stolom v kuchyni sedeli oni dvaja.
-“Čaute zlatíčka.“ povedala a pobrala sa k nim. Mala som strašne čudný pocit. A nielen v žalúdku.
-“Hojte.“ odvetila som, zamávala som im a pobrala som sa najpriamejšou cestou na WCko. Aj raňajky totiž začínali byť zvedavé na to, čo sa bude diať v najbližšom čase.
Opláchla som si tvár, nádych-výdych a vrátila som sa späť.
-“Tak čo? Ideme alebo tu budeme sedieť ako babky na trhu?!“ povedala som rozhodne.
-“Tak tento tón som už dlho nepočul.“ poznamenal spolubývajúci Pána Zadaného.
-“Vydrž zlatko, dáme kávu a môžeme ísť. Chceš aj ty?!“ vložil sa do rozhovoru Pán Zadaný.
-“Nehovor mi zlatko. Vieš, že kávu nepijem. A čaj si spravím aj sama.“ povedala som a podišla som ku kanvici.
-“Nechaj tak, si u nás hosť a hostia si predsa nebudú robiť čaj.“ odvetil a chytil kanvicu, ktorú som držala v ruke.
-“Nesnaž sa! Spravím si ho sama.“ odvetila som, druhou rukou som dala dole jeho ruku z mojej a podišla som k umývadlu, aby som napustila vodu.
***
-“Ok, kto pôjde so mnou?“ spýtal sa Pán Zadaný, keď sme prišli na parkovisko.
-“Čo si si nezavolal frajerku, aby ti robila spoločnosť?!“ odvetila som a nasadla som do auta k jeho spolubývajúcemu, „Tri sa predsa zmestíme do jedného auta.“
-“Aj štyri sa tam zmestíte, ale bude vám lepšie, ak dve, alebo aspoň jedna pôjde so mnou.“ odvetil.
-“Tak baby, ktorá z vás pôjde s ním?“ spýtala som sa.
-“Môžeme ísť obe.“ zahlásila jedna z mojich spolubývajúcich a nasáčkovali sa obe do auta.
***
Cesta bola príšerná. Asi štyrikrát sme stáli, čo mi prišlo zle. A to som si myslela, že ma nevoľnosť z cestovania, ktorú som mala ako malá už dávno prešla. Ale na druhej strane, nemala som sa čomu nečudovať, s takým žalúdkom, aký som mala som nemohla ani nič iné čakať.
Prvýkrát to bolo asi najhoršie. Rozprávali sme sa a zrazu to na mňa prišlo. Náhla nevoľvosť, obledla som ako stena a v momente sa mi navalila všetka krv do hlavy.
-“Zastav!“ povedala som mierne zvýšeným hlasom.
-“Vydrž chvíľu, sme na diaľnici. Za chvíľu tu bude odpočivadlo.“ odvetil.
-“Ak nechceš mať špinavé auto, radím ti, zastav.“ povedala som a otvorila som priehradku spolujazdca, či tam náhodou nemá igelitové vrecko.
V momente to pochopil a zastavil na krajnici.
-“V pohode?!“ spýtal sa ma, keď som sa vrátila.
-“Hej, už hej.“ odvetila a nasadla som.
No keď sa to zopakovalo už tretíkrát, povedal:
-“Mala by si ísť doktorovi, bo s tým žalúdkom to takto ďaleko nedotiahneš, pokiaľ samozrejme sa ti nepodarilo urobiť dáku hlúposť a zamiesiť si na problémy?!“ odvetil s poloúsmevom.
Zostala som chvíľu ticho, až potom mi prišlo, čo tým myslí. Zbledla som ako stena a povedala som:
-“Tak to dúfam, že nie. To by bolo veľmi zlé.“ pripustila som, že aj s touto možnosťou treba rátať.
-“Ale nie! A kto by bol ten šťastlivec?“ spýtal sa.
-“Jeden chalan.“ odvetila som pohotovo.
-“Kolkatak je?“ začal vyzvedať.
-“Ty si horší ako žena, počúvaj.“ podpichla som ho.
-“Ale no. Ja chcem vedieť komu by som mohol najbližšie potriasť rukou, ak ho náhodou stretnem.“ odvetil.
-“Si naozaj fandíš, keďsi myslíš, že poznáš všetkých.“ odvetila som, „A hlavne, ešte nič nie je isté, takže nie že teraz budeš všetkým vytrubovať, že som možno v tom, ok?!“
-“Posnažím sa.“ odvetil.
-“Nie posnažím sa, ale nikomu to nepoviem. To chcem od teba počuť.“ odvetila som.
-“Ok, ok.“ povedal.
***
Po dva a pol hodine skúšania som vystrčila ruku v nádeji, že to bude posledný kus oblečenia.
-“Hmm...“ ozvalo sa a do ruky mi vtlačili ďalší kus.
-“Toto nemyslíte vážne.“ povedala som a vystrčila som hlavu z kabínky. V ruke som totiž držala minišaty, ktoré vôbec neboli môj štýl. A človek, ktorý stál pred kabínkou nebol nikto iný ako sám Pán Zadaný.
-“Posuň sa, chcem sa s tebou porozprávať.“ odvetil a snažil sa dostať ku mne do kabíny.
-“Tak toto nech ťa ani nenapadne.“ odvetila som a rukou som ho tlačila naspať von.
-“Ale no tak, aj tak nemáš nič, čo by som už nevidel predtým.“ odvetil a vopchal sa dnu.
-“Dobre, čo chceš? Ale rýchlo.“ povedala som.
-“Si tehotná?!“ spýtal sa ma.
-“Tvoj spolubývajúci si očividne nevie, čo znamená „nehovor to nikomu“?!“ odvetila som podráždene.
-“Tak si, alebo nie si?!“ spýtal sa ma aj on trocha naštvaným tónom.
-“Neviem.“ odvetila som, začala som nad tým uvažovať až keď to spomenul v aute.
-“Idem ti kúpiť test, spravíš si ho!“ povedal rázne a ďalej so mnou nedebatoval.
-“Nebudem robiť to, čo mi nakážeš s tým nerátaj!“ povedala som už riadne naštvaná a hodila som po ňom šaty, ktoré priniesol.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
clauthara
28. 10.októbra 2011 11:49
kedy bude dalšia?
Napíš svoj komentár