-„Čo teraz spravíme?“ spýtala som sa, keď sme už sedeli v aute.
-„Akože čo spravíme?!“ spýtal sa ma nechápavo.
-„No veď.“ Povedala som a pozrela som si na brucho.
-„Nič. Cez týždeň pôjdeš lekárovi, aby zistil, v koľkom si mesiaci a potom sa zaplatí interrupcia a hotovo.“ Povedal celkom ľahostajne.
-„Čo prosím?!“ spýtala som sa nechápavo.
-„ Čo nechápeš? Si tehotná, študuješ, ani prácu nemáš a dokonca ani chlapa. Kto si myslíš, že sa o teba postará, keď budeš mať dieťa na krku? Nevyzeráš, že by si bola nezodpovedná, tak sa tak teraz nesprávaj!“ vybafol na mňa.
-„Čo?! Aká nezodpovednosť?! Ty si úplne zošalel?“ zostala som v pomykove.
-„Ja som zošalel?“ začal zvyšovať hlas, „Veď sa uvedom. Neviem, čo si čakala. Vyspali sme sa spolu, fajn, nabúchal som ťa, fajn. Som ochotný zaplatiť ti zákrok. Iný by sa na teba vykašľal a nechal ťa tak. Využi to, čo sa ti ponúka a nesnaž sa hrať na hrdinku.“
-„Nenechám niekoho cudzieho hrabať sa v mojom tele, a čo je podstatnejšie, nenechám zabiť vlastné dieťa.“ Povedala som.
-„Ty si úplne sprostá?! Poviem ti to ešte raz. Si študentka. Ak zostaneš tehotná, štúdium budeš musieť prerušiť. Budeš sa musieť vrátiť domov, kde budeš ako tie ostatné mladé matky vychovávať svoje dieťa. Žiadna kariéra, žiadna sľubná budúcnosť. Nie je to veľká obeť? Na rozdiel od toho, ak si ho dáš zobrať, bude všetko ako predtým. Môžeme sa dohodnúť, že sa nikto nič nedozvie. Hodíme to na žalúdočné vredy a všetko bude OK.“ vysvetľoval a tváril sa pri tom, ako by zjedol všetku múdrosť sveta.
-„Všetko bude OK až na moju psychiku.“ Odvetila som, „Teda v konečnom dôsledku, nič nebude v poriadku. A ak ide o to dieťa, nie je to moje dieťa, je to naše dieťa, ak by si náhodou nevedel. Ja som ho nechcela“
-„A ja som ho akože chcel, že!“ povedal naštvane.
-„A ja akože za to môžem teraz, že som tehotná?! Sama som sa nabúchala?! Vieš, čo?! Zastav, vystupujem! Nepôjdem dakam s niekým, kto mi takto dvíha adrenalín. Nie je to vhodné pre dieťa, nieto ešte pre mňa!“ povedala som rozhodnutá vystúpiť trebárs aj z idúceho auta.
-„Fajn.“ Povedal a zastavil auto, „Nech sa páči.“
Zostala som mierne nesvoja, jedna vec je mať reči a druhá uskutočniť to, čo človek povie. A to presne čakal. Pozrela som von potom naňho a zasa von.
-„Myslel som si to.“ povedal a zaradil jednotku.
-„Zbohom.“ Povedala som, chytila som kabelku do ruky a otvorila som dvere, tá jeho posledná veta ma nakopla. Možno som príliš masochistická, no nezniesla som viac jeho hnusné reči.
-„Neblbni a vráť sa do auta...“ Povedal, keď som vyšla von, „... počuješ?!“
No ja som len kráčala ďalej popri ceste. Neotočila som sa ani keď som počula buchnúť dvere.
-„Do pekla! Nebuď ako malá a vráť sa späť!" Kričal a utekal za mnou.
Keď ma dobehol, chytil ma za ruku a otočil k sebe.
-„Sme na diaľnici, ďaleko sa odtiaľto nedostaneš.“ Začal no ja som mu vytrhla svoju ruku zo zovretia.
-„Ty sa ma už ani len nedotkneš.“ Povedala som, strelila som mu facku a zviezla som sa na zem. Začala som plakať.
Pozrel sa na mňa držiac si líce. Zviezol sa na kolená ku mne a objal ma.
-„Nechaj ma!“ povedala som a snažila som sa vymaniť z jeho náruče, no on nepoľavoval. Držal ma tak silno, ako sa len dalo. Búchala som mu päsťami do ramena, odtláčala som sa, no nič nepomáhalo. Nakoniec som to opäť vzdala.
-„Ty nemáš ani poňatia.“ Povedala som napokon cez slzy.
-„Možno nie, ale skús pochopiť aj ty mňa. Za jednu blbosť nemienim odhodiť za hlavu celý život.“ Povedal.
-„A ja kvôli tomu mám?“ spýtala som sa ho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár