Keď si predstavím, že by som s tou malou bytosťou, čo vo mne rastie mala zostať sama, mrazí ma. Žiadna podpora zo strany jej otca, žiadna podpora zo strany mojich rodičov, nebudem ako slobodné matky, čo vychovávajú svoje deti u svojich rodičov. Budem opustená dakde v azyle pre slobodné mamičky, ktoré budú mať každý týždeň sedenia, na ktorých sa budú zdôverovať so svojimi ťažkosťami a radosťami. Keď sa jedna z nás rozplače zo zúfalstva, že to ďalej nevydrží, všetky ju spoločne objímeme a budeme sa tváriť ako jedna veľká rodina. Moje dieťa bude rásť, spoznávať iné deti v azylovom dome a keď začne byť aspoň trocha samostatné, začnem pracovať nočné-denné len aby som mu mohla zabezpečiť lepšiu budúcnosť. Ono sa začne flákať po uliciach, robiť výtržnosti, lebo naňho nebudem mať čas, nakoniec sa so mnou poháda a odíde z domu, preto lebo som sa mu dostatočne nevenovala, preto, lebo som chcela, aby sa malo lepšie. V takomto prípade je potrat jediná správna voľba.
Avšak keď si predstavím, že tu nebude. Že nebudem vidieť ako rastie, ako padá prvýkrát na zem, keď sa snaží samo chodiť, ako pribehne s plačom, keď si obije kolená, ako dostáva prvé známky v škole, rieši prvé problémy s láskou, zastavuje sa mi srdce.
-„Kedy máš tento týždeň voľno, že by sme sa šli spýtať na kliniku, kedy majú voľný termín?“ vyruší ma Pán Zadaný z mojich myšlienkových pochodov.
-„V stredu.“ Odpovedám fádne.
-„OK, počkám ťa dakde v meste. Zavolaj mi potom ešte.“ Odvetí a ďalej sa venuje svojim veciam.
Zaparkoval o ulicu ďalej, aby nikto nevidel, že ma doviezol do školy. Keby sa totiž rozšírilo, že spolu trávime viac času, ako je vhodné, boli by z toho problémy.
-„Zavolaj mi teda tú stredu a prídem pre teba, jasné.“ Povedal.
-„Hmm...“ nehla som ani perou bo som nemala náladu baviť sa s ním opäť na tú istú tému.
-„Jasné?!“ zopakoval a otočil mi hlavu k nemu, aby vedel, že vnímam, čo povedal.
-„Jasné.“ Odvetila som a otvorila som dvere.
Zabuchla som dvere a bez ďalšieho otáčania som zašla za roh, oprela som sa o budovu a začala som plakať. Akosi to na mňa opäť doľahlo. Tieto neustále zmeny nálad ma asi raz zabijú.
Sedela som tam asi dvadsať minút a všetci okoloidúci na mňa nechápavo pozerali. Buď sa tvárili, že ich to nezaujíma alebo len pokyvkávali hlavami. Ani jeden sa nezastavil a neopýtal, čo sa deje.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár