Tri mesiace som sa schovávala v byte v meste na míle vzdialenom od všetkého, čím som doteraz žila. Milan mi zmenil meno, vybavil nové doklady a v podstate sa o mňa staral ako o nemohúcu. Niekedy mi to šlo dosť na nervy.
-„Nie! Povedal som ti, že nemôžeš!“ osopil sa na mňa, keď som ho po neviem koľký krát prosila, či by som nemohla ísť aspoň na chvíľu von.
-„Pripadám si tu ako rukojemník. Pochop, zbláznim sa bez akéhokoľvek sociálna v mojom živote. Pomätiem sa a na čo ti budem potom?!“ logicky som odôvodňovala svoju vychádzku.
-„Aňa, povedal som ti už miliónkrát, že nie!“ zopakoval svoje stanovisko.
-„Nezaujíma ma to.“ Povedala som a schmatla som bundu, „Budeš ma musieť zabiť, aby som týmito dverami nevyšla.“
-„Nedávaš mi na výber.“ Povedal a postavil sa pred ne.
-„Milan. Toto je môj život. Ak sa rozhodnem premrhať ho, je to moja vec.“ Odvetila som a snažila som sa ho odstrčiť.
-„Nikam nepôjdeš!“ povedal a sotil do mňa. Ja so sa zosypala na zem.
-„Čo robíš?!“ nechápavo som naňho civela.
-„Povedal som, že tu zostaneš, je ti to jasné?!“ zvreskol na mňa a odišiel preč.
Zostala som vykoľajená sedieť na zemi. Bolo to strašné. Ešte nikdy na mňa takto nevybehol. Občas sa síce správal divno, ale toto bolo už naozaj nad moje chápanie. Nedalo mi to a tak som prišla za ním.
-„Čo sa deje?!“ spýtala som sa.
Čakal to a odpovedal tak, ako obvykle: „Som len unavený, Aňa.“
-„Ok. Tak si oddýchni, ja už nebudem robiť problémy.“ Povedala som, dala som mu pusu na čelo a zapla som mu telku. Ja som sa vrátila naspäť do svojej izby, zapla som na plné pecky vežu, obula som si botasky, prehodila cez seba vetrovku, zobrala som Milanovi peňaženku, ktorú nechal na chodbe a potichu som sa vytratila z bytu.
Zastala som ešte v prízemí, aby som sa pozrela, koľko peňazí mám, keď mi niekto chytil ústa a ruky.
Vydala som zo seba niečo ako pokus o krik, no moc mi to nepomohlo.
-„Psst!“ Povedal mužský hlas a chlap ma ťahal do pivnice.
Začala som si predstavovať to najhoršie, čo sa mi v tejto chvíli môže stať a moja fantázia teda pracovala viac ako som čakala. Od znásilnenia cez vraždu až ku kanibalskej večeri som prešla v zlomku sekundu.
-„Buď ticho, prosím ťa.“ Poznamenal opäť, a keby ma nebol poprosil, asi by som s tým nesúhlasila a ďalej sa metala, ale keďže bol tento únosca, vrah a kanibal aj gentleman, tak som zostala na chvíľu nehybne stáť.
Otvorili sa výťahové dvere, potom nasledoval dupot po schodoch a následne otvorenie vchodových dverí. Tuhšie som sa prisunula k chlapovi, čo stál za mnou a tŕpla som. Dáko podvedome som vedela, že je to Milan. Nastala asi minúta ticha, no bola to najdlhšia minúta v mojom živote. Zreteľne som vnímala tlkot môjho srdca a aj srdca chlapa, čo stál za mnou. Bol rovnako vystrašený ako ja.
Opäť pleskli dvere a následne bolo počuť aj rachot po dačom, čo spadlo na zem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár