-„Tak čaute.“ Zamávala som partii, nasadla do auta a pomaly som sa vybrala domov. Vycúvala som, zapla som si rádio, aby mi nebolo smutno a zaradila som jednotku. Pomaly som sa rozbiehala, domov som to mala necelých pätnásť minút, možno ani to nie - štyri dediny.
Vyšla som z prvej a akurát pustili Keshu – Tic Toc. Začala som spievať spolu s rádiom, keď tu zrazu začala padať hustá hmla. Aj mlieko bolo priehľadnejšie ako toto tu, teda odtučnené určite. Kúdoly hmly sa striedali s jej trocha nežnejšou verziou, cez ktorú bolo vidno aspoň na päť metrov, no nebola to nijaká extra výhra.
Spomalila som z deväťdesiatky na štyridsať a prilepila som oči na predné sklo. Znížila som ešte na tridsať a pomaly som čakala, kedy prídu svetlá označovačov železničného priecestia.
Normálne by som dokázala uveriť, že dnešná noc bola časom prelínania dvoch svetov. Keby som sa teraz ocitla v nejakej čudnej realite, asi by ma to vôbec neprekvapilo.
-„Biele svetlá, super!“ skonštatovala som, keď som uvidela známe blikajúce bodky v tom mliečnom svete predo mnou.
Chytila som páku, chystajúc sa preradiť, pretože som zočila prvý záchytný bod dnešného večera, ktorý mi skutočne priniesol radosť, keď sa mi chĺpky na ruke chladom postavili.
-„Bŕŕ. Toto nemyslíš vážne.“ Povedala som mimovoľne skôr sama pre seba a pozrela som sa smerom na spolujazdcovo sedadlo, „Ááááááááááááááááá!“
- - - - - - - - - -
Píp, píp, píp... Zneli prvé zvuky, ktoré som počula, keď som sa prebrala. Biela farba stropu signalizovala, že to nebude moja izba a keď mi konečne začal fungovať aj sluch, uvedomila som si, že v miestnosti sú okrem mňa ešte tri osoby. Podľa toho večne neutíchajúceho „píp, píp, píp“ som vydedukovala, že som asi v nemocnici.
-„Sestrička!“ skríkla som, no hlas znel akosi slabšie ako som čakala. „Sestrička!“ skúsila som druhýkrát a už to bolo lepšie.
Vzápätí sa nado mnou zjavila mladá blonďavá hlávka s veľkými modrými očami.
-„Dobrý deň, slečna, vítam vás medzi živými.“ Poznamenala.
Mile rada počúvam takéto poznámky na moju osobu, tomu verte, no dnes som akosi nemala chuť.
-„Čo sa stalo?!“ spýtala som sa.
-„Mali ste nehodu.“ Poznamenala milá tvárička a zmizla z môjho dohľadu.
-„Nehodu?“ začala som si spomínať na všetko, čo v mojej pamäti zostalo.
Odchádzala som z víkendovej chatovačky neďaleko od nás. Bolo dosť chladno, takže sme boli všetci ako v ruskej reklame – zababušený od hlavy až po päty.
Vyšla som z dediny, keď zrazu začala padať hustá hmla. Znížila som rýchlosť a keď som preradila, chytil ma niekto za ruku. Pozrela som na toho človeka a neskutočne som sa vyľakala. Biely ako stena, tmavé kruhy pod očami, oblečený len v tenkom saku. Pozrel na mňa, zreničky snáď ani nemal, alebo skôr nemal bielka. Oči celé čierne.
-„Zachráň ma, prosím!“ zaznel jeho chrapľavý hlas a tuhšie mi zovrel ruku, ktorú som mala na páke.
Fuj, ešte teraz mi behá mráz po chrbte!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár