Čo na nociach nemám rada sú myšlienky, ktoré sa v dennom svetle, keď je človek viac- či menej zavalený drobnými starosťami a úlohami, nedostávajú na povrch. V týchto chvíľac zväčša bilancujem.Som len priemerné dievča s priemerným intelektom, priemerným výzorom, nulovým nadaním a nulovým potencionálom na dosiahnutie niečoho veľkého, významného, hodného povšimnutia, pre čo sa síce neprestane točiť tento svet, ale čím pomôžem aspoň zopár ľuďom. Pripadám si úplne zbytočná, na nič, neschopná a navyše k tomu možno aj vyšinutá. Mám pocit, že sa odo mňa odkláňajú aj dlhoroční kamaráti. Neviem ako ísť ďalej, čo robiť a čo nerobiť, o čom premýšľať, na čo sa zamerať, aký cieľ si vytýčiť, za ktorým by som naozaj chcela ísť. Jednoducho sa to dá opísať jedným slovkom NEVIEM. A ešte znechutením zo seba samej.
Ako tak premýšľam, asi predsa je tu jediná vec, ktorú viem. A to, že najradšej by som chcela prestať existovať. Len tak odrazu, ako keď praskne bublina vyfúknutá z bublifuku. Nechcem sa zabiť, na to jednak nemám a tiež mi to príde..také jednoducho...nedobré?Ja chcem len proste navždy zmiznúť, nič neriešiť, nevedieť, nebyť. Samozrejme, najideálnejšie by bolo, aby sa zároveň s mojím zmiznutím vymazali aj všetky spomienky mojich blízkych na mňa, nechcem im spôsobiť bolesť (keďže existujú 3-4 ľudia z mojej rodiny, ktorí ma majú naozaj radi a ktorých ja nadovšetko ľúbim, vážim si a cením). Ale, ad 2 ako hovorí môj známy, samozrejme tiež viem, že je to nereálne a nikdy sa to nestane. A preto sa bojím, že už nikdy nebude dobre. Že už nikdy sa neprebudím a hlavne nezaspím s pocitom, že som ak nie šťastná, tak aspoň spokojná, že to bol vydarený deň, že všetko je tak, ako má byť.
A ešte len krátko k téme láska. Veľa som o nej rozmýšľaľa a čítala na blogoch používateľov aj zakľadateľa BIRDZu, ale aj rôzne inde na webe. Podľa mňa láska existuje, len časový nesúlad či zlá konštelácia hviezd spôsobuje, že sa len veľmi výnimočne stretnú dvaja ľudia prahnúci za pocitom ľúbiť a byť ľúbení. A pritom je ich toľko...
P.S.: Toto je môj prvý a zrejme aj posledný blog, keďže umenie pera nikdy nebolo mojou veľkou prednosťou. Oveľa lepšie mi ide čítanie ako písanie. Ale potebovala som sa vyrozprávať,a keďže sa mi to nepodarilo ústne, papier, teda v tomto prípade monitor, toho znesie veľa...A ospravedlňujem sa za všetky klišé. Takže, ak si sa dostal až sem, ďakujem veľmi pekne, Čitateľ môj!
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
„Choroba sa vždy môže zázračne skončiť uzdravením. Ale ten stav zbytočnosti a malosti sa nedá vydržať. Našťastie každý človek kdesi v hĺbke skrýva akúsi nádej, že nie je celkom zbytočný a že ho niekto ešte bude potrebovať, ba že urobí aj nejaký veľký čin. Táto výchova k veľkým okatým činom je pomýlená a najčastejšie na to prichádza muž v mojom veku, ktorý pochopil, že celý život nerobil nič dobré" Pripomenula si mi tento citát.
Nie je klišé ako klišé a svojím štýlom písania si na mňa spravila vcelku dojem. Vieš, keď má niekto záľubu v čítaní, je lepším spisovateľom, ako ten čo k nemu nemal žiadny vzťah a myslím že u teba je dokonale vidno, ako vie táto záľuba zapôsobiť aj na odložené pero, ktoré len vyčkáva kým ho niekto chytí do ruky.
Súhlasím, že by si nemala prestávať písať
Nie je klišé ako klišé a svojím štýlom písania si na mňa spravila vcelku dojem. Vieš, keď má niekto záľubu v čítaní, je lepším spisovateľom, ako ten čo k nemu nemal žiadny vzťah a myslím že u teba je dokonale vidno, ako vie táto záľuba zapôsobiť aj na odložené pero, ktoré len vyčkáva kým ho niekto chytí do ruky.
Súhlasím, že by si nemala prestávať písať
Napíš svoj komentár
Jedna vec je, že ti chýba sebavedomie. Mala by si to napraviť. Robiť krok po kroku, netreba začínať niečím veľkým.
Čo ja viem... napríklad ráno vstať povedať si, bože aký bude dnes krásny deň, usmiať sa na svoj odraz v zrkadle a povedať, že mi to pristane a podobné maličkosti.
V istých veciach s tebou súhlasím... tiež mávam také obdobia, kedy chcem jednoducho zmiznúť...ale nie navždy... možno na pár chvíľ, týždeň, mesiac... nič neriešiť.
Veľa ľudí to nerobí, pretože sa boja a myslia si, že im ajtak už nikto nemôže pomôcť, ale myslím, že psychológ by vedel pomôcť Nie je na tom nič hrozné, len treba prekonať isté zábrany...