Jediné čo mi ostalo sú spomienky. Spomienky na neho, spomienky na ne a túžby, že by sa to všetko mohlo vrátiť. Vidím to však tak, že sa budem musela zmieriť so skutočnosťou že oni má už k svojmu šťastiu nepotrebujú. Je im fájn aj bezomňa. Zabávajú sa, užívajú si život. To len ja trávim večery a noci pri spomienkach na tie chvíle s nimi. Na chvíle keď som sa skutočne cítila šťastná, keď som cítila lásku.
Možno si už na mňa ani nespomenú. Už si našli lepšiu partiu no ja by som dala čokoľvek za to aby som mohla stráviť aspoň jeden jediný deň ako kedysi. S nimi a v jeho objatí.
Je pravda, že človek si uvedomuje čo mal až keď to stratí. Vtedy som to brala už ako raritu, niečo čo tu je a ani vo sne by mi nenapadlo, že by niečo z toho mohlo zmiznúť.
A stalo sa. Zmizlo úplne všetko, vlastne úplne všetci, ktorých som mala úprimne rada. Ostala som sama ... len ja ... moje spomienky ... a moje túžby ... MVRM
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár