Dianin denník (pokračovanie2)

Nasedlali sme si kone a vyrazili na vychádzku. Nebola to žiadna honička, kráčali sme na koňoch vedľa seba a rozprávali sme sa najmä o tom, čo sa stalo.
„Pozri, tam niekto je! “ zvolala Alica, keď sme boli uprostred lúky. Na okraji lúky pri kríkoch niekto naozaj bol.
„Počuj, nie je to Dáša? “ prižmurovala som oči.
„Poďme sa pozrieť, “ zavelila Alica na Timovi (ja na Lexovi) a dali sme ich do klusu smerom k postave. Keď sme ju rozoznali, zastali sme.
„Je to ona, “ potvrdila, „nevieš prečo tak zahadzuje tou rukou? “ Nebolo treba odpovedať. O pár sekúnd sme to zistili. Boom! Booom! Vybuchovali piráty pri konských kopytách. Dáša sa len smiala ako pomätená, keď sa nám kone riadne splašili, stavali sa na zadné a roztryskovali sa kade ľahšie. Vyleteli mi strmene a pri prudkej zatáčke ma to vyhodilo do pravej strany. Už som si myslela, že spadnem. V poslednej chvíli som sa chytila hrivy a usedela som to. Upokojila som koňa a očami hľadala Alicu. Naskytol sa mi nepríjemný pohľad, ako sa Timo postavil na zadné, šmykol sa na blate a privalil Alicu. Toto už Dáša riadne prehnala. Zoskočila som z Lexa, nechala ho pásť sa a šprintovala som (tak rýchlo som ešte v živote nebežala) pomôcť Alici. Timo vstal a rozbehol sa za Lexom. Teraz mi bolo jedno, kam pôjdu tie kone. Nech si idú kam chcú. Ja... Ja som mala pred očami Alicu, ako bezvládne leží na hebkej tráve. Je mŕtva? ! Práve sa mi vynáralo toľko myšlienok. Pravú nohu mala skoro úplne naopak, po čele jej stekala krv. Hodila som sa k nej, nahmatala tep: „Ešte žije! “ povedala som chrapľavo a na jej tvár stekali moje slzy. Čo mám robiť? ! Prosím neodchádzaj, nie teraz! Prebuď sa!
Vytiahla som mobil, nemotorne vyťukala číslo záchranky a jedno pípnutie mi pripadalo 10 minút dlhé. Hneď ako to niekto zdvihol som nečakala kým sa niekto ozve, hneď som zo seba ako-tak vysypala čo sa stalo a ďalej sa mi zasekol hlas.
„Kde ste? Kde ste? Haló? ! “ opakovane sa ozýval mužský hlas v telefóne. Nemohla som nič povedať. Odkašľala som si a konečne sa mi podarilo vydrať zo seba približne miesto. Triasol sa mi hlas, klepali kolená i ruky. Ešte stále vidím Alicino telo. Ešte stále..... stále.....
„Pošleme helikoptéru. Keď nás zbadáš, ruky daj do písmena V. Sprav.....“ Ďalej som neregistrovala. Zatočila sa mi hlava. Alica otvorila oči. Mobil som upustila z ruky a venovala sa jej. Trochu mi odľahlo.
„Je mi zima, “ vydala zo seba Alica. Chytro som si z pása dala mikinu dole a prikryla ju.
„Vydrž, všetko bude dobré, čo ťa bolí? “ stískala som jej studené ruky a upokojovala ju. Dáša už dávno niekam zdrhla. Alica iba zamumlala.
„Pozri, ide helikoptéra, už budeš v bezpečí! “ zajasala som, keď som začula vrtule. Postavila som sa, ruky som dala tak, ako mi hovorili. Síce mi to bolo dosť trápne, ale teraz som nemohla otáľať. Tu išlo o Alicin život.
Helikoptéra pristála neďaleko. Vrtule stále bežali, tráva sa skláňala a záchranári s kufríkmi bežali k nám. Otočila som sa k Alici a uvidela som jej ako bezduchú tvár s otvorenými očami, ale zrenice sa nehýbali. Už toho bolo na mňa moc. Zrútila som sa na zem.
Zobudila som sa až v nemocnici. Bola som na izbe sama, vystrašená. Čo sa stalo s Alicou? ! „Halóó! “ volala som a vstala z postele. Pribehla sestrička a hneď som sa začala vypytovať čo tu robím a ako je Alici, či ešte žije.
„Dostala si šok a zamdlela si. Tvoja kamarátka je stabilizovaná, ale utrpela ťažké zranenia. Ešte ju nemôžeš navštíviť, “ odpovedala mi kučeravá mladá červenovláska. Ja som sa nezmohla na slovo. Akurát sa rozleteli dvere a pribehli ku mne rodičia: „Tak tu si! Tak sme sa o teba báli a o Alicu tiež. Si v poriadku? Čo Alica? Čo sa vlastne stalo? “ strachovali sa rodičia a vyobjímali ma. Vynorilo sa mi pred oči Alicino telo a zaryla som hlavou do dlaní a oddala sa plaču. Bol to neznesiteľný zážitok. Ja viem, Alica je teraz stabilizovaná, ale čo ak sa niečo skomplikuje? !
„Poď, pôjdeme domov, “ zmenili tému rodičia, keď pochopili, že sa o tom nechcem rozprávať.
„Bolo by vhodné, aby tu ostala a šiel by za ňou psychiater, “ oznámila vážne sestrička.
„ČO? ! Psychiater? A pre mňa? V žiadnom prípade! “ bránila som sa. „Ale ostanem tu, chcem byť pri Alici! “
„V poriadku, ale iba pred jej izbou. Sedia tam už aj jej rodičia a brat.“ Čo? Brat? M.? Ach nie, len ten mi tu teraz chýbal!
„Máme ti niečo priniesť? “ vypytovali sa rodičia.
„Áno, môj denník! “
A tak som to tu teraz rozpísala. Už niekoľko hodín mlčky sedím na stoličke pred jej izbou. Na ďalších stoličkách sedia jej rodičia a M. Nič som zatiaľ neprehovorila. Ja viem, mali by vedieť ako sa to stalo. Ale ja teraz ne.... Nie, zasa vidím to telo. Vlasy polepené krvou tancovali vo vánku a Alicine nehybné viečka... Nie! Už o tom nechcem ani písať! A to, že vedľa mňa sedí M. ma už vôbec nezaujíma, aj tak už nemám uňho šancu a už ho ani nechcem. Tie roztomilé iskričky v očiach sa mu vyparili a pri pohľade naňho mne tiež.

24.8. – NeDeĽa
8:11
„Pred minútou som sa prebudila. Schúlenej na stoličke sa mi nespalo najlepšie, ale aspoň som bola pri Alici najbližšie ako sa dalo. Na chodbe pred izbou som teraz iba ja. Smathersonovci sa išli asi prezliecť a najesť.
Mám takú zlú predtuchu, niečo sa muselo stať. Idem zavolať lekára, nech Alicu skontroluje.
8:22
„Chápem, že máš o ňu strach. Ale nie je v žiadnom ohrození. Pár týždňov sa bude liečiť a bude v poriadku, “ ubezpečoval ma vysoký lekár. S bielymi vlasmi, bradou a pivným bruchom mi pripomínal Mikuláša.
„Máte Alicine veci? Má v mobile číslo majiteľa koní. Chcem sa ubezpečiť, že sú v poriadku, “ spomenula som si na kone.
Po pár minútach sa vrátil aj s mobilom v ruke. Sadla som si na stoličku a prehrabávala som sa v telefónnom zozname.
„Haló? “ ozval sa v telefóne.
„Tu je Diana. Kone prišli v poriadku domov? “ opýtala som sa opatrne. Celkovo mi tá otázka pripadala zvláštne.
„No, vieš... Neprišli. Iba Lex. A Timo... Tima zrazilo auto, pravde... pravdepodobne v noci, “ vyjachtal zo seba. Zložila som. Je to MOJA chyba! Dokelu, chudák kôň. Toto musel byť sakramentský osud. Na tých cestičkách moc áut nechodí a on akurát na nejaké musel natrafiť... Ani nechcem vedieť, čo spravili potom s telom... Ach, telo... Nie nechcem to vedieť, nechcem vedieť kde sa to stalo, ako sa to stalo, nechcem si to predstavovať! Toto bola moja zlá predtucha!
10:40
„Už ju môžeš navštíviť, keď chceš, “ oznámila mi tá ryšavá sestrička. Jasné, že chcem!
Vošla som do izby. Alica vypadala naozaj zúbožene. Bola takmer celá zafašovaná.
„Ty ale vypadáš, “ pokúsila som sa ju podpichnúť a dať do toho trocha humoru.
„Ja viem, ako múmia, ale zaručím ti, že aj ty. A to ani nepotrebuješ obväzy. Pozri sa do zrkadla, “ hovorila cez malý otvor. A naozaj, skoro som sa zľakla! Bola som celá biela a oči riadne napuchnuté. Pomaly som vyzerala na tom horšie ako Alica.
„Čo ti vlastne je? “
„Zlomená noha, rozbitá hlava, otras mozgu a všade odreniny, pomliaždeniny... Cítim sa fakt skvele, “ pokúsila sa o úsmev. „A čo kone? “ Ach a je to tu. Nechcem jej klamať, ale...
„V poriadku, “ zaklamala som. Nechcem ju teraz tým zaťažovať.
„Mala by si ísť domov.“
„ČOŽE? ! Nie! Chcem tu ostať s tebou, chcem ťa vidieť, že žiješ... Na tej lúke si vyzerala už ako mŕtvola.“
„To fakt? “ zasmiala sa. „A ako mŕtvola som vypadala dobre? “ Hodila som po nej vankúš. Asi nechápe, že som z toho mala aj nočné mory i keď som nespala.
„Mám nápad, “ usmiala sa Alica. Zavolala lekára a prosíkala, aby som mohla ostať s ňou na izbe. Presviedčala ho, že sa jej tak bude lepšie uzdravovať a príde na lepšie myšlienky (to skôr ja! ). Po dlhom prosíkaní a presviedčaní mi priniesli lôžko. Bola som šťastná, že ju budem mať teraz ŽIVÚ stále na očiach. A už mi poriadne škŕka v bruchu, škŕŕŕk!

28.4. – ŠtVrToK
14:00
Ochvíľu odchádzam z nemocnice. Už tam dlhšie nemôžem zostať. Budúci týždeň sa začína škola. Alicu prepustia asi za týždeň, ale ešte nebude môcť chodiť do školy (tá sa má).
Vždy, keď ju prišla navštíviť rodina, vytratila som sa z izby, aby som sa nemusela stretnúť s M. Alicu som kŕmila ako malé bábätko, pekne lyžičku polievky za lyžičkou polievky (s tými obväzmi neviem ako by sa najedla sama). Na WC musela ísť s ňou sestrička, ja by som to s ofašovanou krehkou bábikou nezvládla.
„Diana? Sľúbiš mi, že keď sa uzdravím, pôjdeme znovu spolu na vychádzku, ja na Timovi a ty na Lexovi, akoby sa nič nestalo? “ pozrela na mňa veľkými očami.
„To ti nemôžem sľúbiť. Už na Timovi nemôžeš ísť.“
„Čo? To prečo? Hádam sa nebojíš, že sa to stane znova.“
„Niečo sa stalo... Vieš, Tima zrazilo ešte v ten deň auto... Teda v noci...“ vyrukovala som s pravdou. Po tomto nasledoval plač, nariekanie... Musela som ju utešovať.
„Prepáč, nedokázala som ti to povedať skôr.“
Tak a teraz čakám na rodičov, aby si ma vyzdvihli.
16:32
Konečne som vyslobodená. Už je mi lepšie, už nemyslím na to... telo. Už som sa o tom dokonca dokázala porozprávať s rodičmi a samozrejme Biankou. Boli moc zvedaví, čo sa presne odohralo. Ako som to zo seba dostala, môžem sa vrátiť do normálneho života, bez nočných môr. Navyše tých pár dní prežitých v nemocnici s Alicou v izbe mi pomohlo, aby som si uvedomila, že Alica naozaj žije.
A viete, čo spravila Lesia? Ako inak – zvalila ma na zem a pooblizovala. Teraz na nás aspoň nečumeli otravní susedia z bytovky.

29.4. – PiAtOk
11:23
O všetkom som napísala Linde i Barbare. Na icq som dala spojenú konverzáciu, aby som nemusela vypisovať dvakrát. Boli z toho zhrozené, ale nie tak ako ja. Keď šla Linda off, spýtala som sa Barbary:

Ja: Tak už si si to rozmyslela?
Barbara: To s tou lezbou?
Ja: Áno, čo iné?
Barbara: To už hneď ako som od vás nastupovala do auta
Ja: A to mi hovoríš až teraz?
Barbara: Chcela som ťa trocha potrápiť xD
Ja: ... A môžeš mi to nejako vysvetliť?
Barbara: Keď chalani sú také svine...
Ja: To viem už dávno... Ale veď ty si nemala s nimi nejaké problémy.
Barbara: ...
Ja: Alebo áno?
Barbara: Bolo to pre mňa také deprimujúce...
Ja: Čo? Čo sa stalo?
Barbara: Už nemám odvahu ti to povedať. Ani napísať. Chcela som ti to povedať ešte v ten večer, čo sa stalo, ale prerušila si ma.
Ja: OMN nenaťahuj ma už toľko. Bola som vytočená, prepáč.
Barbara: Čo je to OMN?
Ja: Ó moje nervy. A ináč odbočuješ od témy, tak von s tým!
Barbara: No dobre.... Vieš, ten Erik, môj kamoš, ktorého som ti dávno spomínala...
Ja: Áno, viem... pokračuj! (úprimne som nevedela o koho ide)
Barbara: On sa ma pokúsil..... (((((((((((((
Ja: Čo? ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! Znásilniť?
Barbara: ..... Ale k ničomu našťastie nedošlo, prišla akurát jeho sestra.....
Ja: Ten hajzel! ! ! ! ! ! ! !
Barbara: Chápeš.....
Ja: Chúďa....
Barbara: ((((((
Ja: Ale prečo si sa potom dala na lezbičku?
Barbara: Ani sama neviem, bola to blbosť.
Ja: Súhlasím.
Barbara: S tým som sa ešte nikomu nezdôverila, iba teraz tebe.... (((((( Celý čas som to v sebe dusila.
Ja: Pozri, natrafila si len na nesprávneho chalana!
Ja: Už sa tým netráp...
Barbara: Neboj, ja som už v pohode. Ale ten Erik dostal odo mňa riadnu facku
Ja: Hahah
Barbara: Až sfialovel
Ja: Tak mu treba! !

Teraz som si uvedomila, že nie len ja mám problémy. Ale aj iní a dokonca niekedy aj ešte väčšie než ja... A mala by som si vypočuť vždy celú verziu, vypočuť vysvetlenie až do bodky.

30.1. – SoBoTa
13:50
Doteraz som spala. Chcela som sa aspoň raz cez prázdniny poriadne vyspať – zajtra ideme do tesca ponakupovať potreby do školy a rodičia sa chcú ešte zastaviť u známych v Novom Meste nad Váhom. Aspoň sa môžem staviť u Barbary. Bianke sa nechce, tak musím kúpiť i jej veci a ona sa bude doma vyvaľovať, pch!


31.8. – NeDeĽa
6:10
„Čauko! Som v Novom Meste nad Váhom a stavím sa u teba! “ začvirikala som do telefónu.
„Ah... Ahoj! Ja teraz nemôžem, nechoď... nechoď ku mne, “ predierala zo seba Barbara s roztraseným hlasom.
„Prečo? ! Čo sa stalo? “ strachovala som sa a rozbúchalo sa mi srdce.
„Proste sem nechoď, dobre? Všetko bude OK.“
Musím ísť! Boli sme len pár sto metrov od jej domu. Ako zastavoval otec auto, vyskočila som z neho a rozbehla sa k dverám bieleho poschodového domu. Zazvonila som a netrpezlivo dupkala nohami. Rodičia čakali v aute, nemienila som sa zdržať dlho. V kľučke zaštrkotal kľúč, roztvorili sa dvere a stála predo mnou Barbara. Na lícu, oku mala modriny, ruky krvavé... Nevedela som, čo povedať.
„Erik... Erik tu bol... Zbil ma...“
„Zavolala si políciu? “
Pokrútila hlavou. Dala som znak rodičom, že sa tu ešte zdržím. Prišla som k bezdrôtovému telefónu a vyťukala číslo.
„Zachvíľu prídu, “ oznámila som. Objala som Baru a okolo pliec a sadli sme si na biely kožený gauč.
„Prišiel a zbil ma. Iba za tú facku... Nikto nebol doma, tak ma nemal kto ochrániť. Ach, ani nevieš, aké to bolo hrozné a bojím sa, “ vzlykala.
„Už ti nikto neublíži. Sľubujem! “ zovrela som ju v náručí ešte pevnejšie.
„Týchto prípadov je čoraz viac, “ povzdychol si chudý policajt, „mal by tu s ňou niekto zostať, kým sa nevrátia jej rodičia.“
„Počkáme tu, ale potom už musíme ísť, zajtra je škola, “ ponúkol nás otec. Samozrejme po príchode policajta vošli do domu i moji fotrovci a utešovali Barbaru so mnou a pritom nadávali na dnešnú mládež.
„Tu si! Oznámili nám, čo sa stalo, poď ku mne, “ pribehla jej mama a za ňou jej otec, „prepáč nám, že sme tu neboli a neochránili ťa.“ Viete si teraz predstaviť, ako to vypadalo. Ako dráma.
„Ďakujem, že si prišla, aj keď som ti zakázala sem ísť, “ cez slzy sa mi poďakovala Barbara, keď sme odchádzali. Ten Erik by sa mal ísť liečiť... Radšej nechcem vedieť o ňom viac info, lebo by som ho asi šla zaškrtiť! ! ! !


1.9. – pOnDeLoK
15:02
Pred pol hodkou som vstala a naobedovala sa. Idem zase spať. Dneska - deň pred začiatkom školy - je spiaci deň.
2.9. – UtOrOk
7:01
O chvíľu musím bežať na autobus. Odchádza mi 7:15.
Ale čo som pred pár minútami spravila... Zobudila som sa ešte v pohode... Ale ako som sa pozrela do zrkadla, zbadala som celé vyhádzané čelo. Skoro ma porazilo. Takto nemôžem ísť prvý deň do novej školy. Vzala som nožnice, prameň vlasov a ostrihala som si ofinu. Trochu krivo, ale aspoň neboli vidieť tie otrasné vyrážky.
Bianka mala z prvého dňa nervy, až si na seba vyliala mlieko, keď ho pila z pohára. Ja si z toho až takú hlavu nerobím. Ako bude, tak bude!
15:17
Tak, a už som doma! Živá a zdravá. V škole som sa denník neopovážila ani otvoriť. Takže:
Prišla som za riaditeľkou stredného veku, s plavými riedkymi vlasmi (asi z nervov kvôli žiakom si ich trhala). Zaviedla ma do 9.B a prenechala triednemu učiteľovi. S Biankou išla do 6. triedy niekam na poschodie. Budúci spolužiaci a spolužiačky na mňa civeli a bolo mi to dosť nepríjemné. Obzerali si ma akoby som bola tovar na trhovisku. Fúzatý triedny mi dal povel, aby som sa predstavila.
„Hm, takže... Som Diana Telanová a... To je asi všetko, “ nasilu som sa pousmiala. Triedou sa rozľahol smiech. Neviem, čo im bolo smiešne. Proste som nerozmýšľala nad tým, čo mám o sebe povedať. Tak to dopadlo tak, že som povedala len meno. V duchu som prosila, aby ma už dakam posadil.
„Sadni si zatiaľ do tretej lavice k Michaelovi Smathersonovi, nejaký čas jeho...“ Čože? Ach, chodím s M. do triedy! A mám sedieť s ním! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! !
„Môže si sadnúť ku mne, “ ponúkla sa čiernovláska v druhej lavici. Asi keď uvidela môj výraz tváre, tak sa nado mnou zľutovala. M. bol značne sklamaný.
„Dobre, ale druhý raz mi neskáč do reči, Anna! “ pokarhal ju.
„Uff, zachránila si ma! “ poďakovala som sa jej, keď som uháňala k lavici. Sadla som si a bola už ticho. Triedny začal dačo brblať, vôbec som ho nevnímala. Videla som iba ako otváral ústa a môj mozog spracovával jeho reč ako: „Blá, blá, blá.“ Nedalo mi, aby som nepozerala smerom k M. Neustále sa pozeral do vrecka na mobil. Asi koľko je hodín.
Pri konci prvej hodiny prišla Ria. Vbehla bez zaklopania a hrnula sa k M. načo som sa ja začervenala.
„Prepáčte, zrazilo mi auto psa, “ ospravedlnila sa.
„To je mi ľúto, “ povedal triedny. Práve zazvonilo, tak sa odobral do zborovne.
„Chcela som si trošku pospať, Michael, “ povedala Michaelovi do ucha (meno Michael tak čudne zdôraznila) a pobozkala ho.
„Tá fľandra! “ vstala Anna. Nechápala som o čo ide, ale chytila som ju za ruku a upokojila.
„O čo ide? “
„Minulý rok chodila s jeho bratom, Alanom. A teraz sa olizuje s Mišom, keď je Alan chorý. No nie je to na hlavu? “ rozčuľovala sa. Ale stále som nechápala, prečo sa nad tým rozčuľuje. Síce i ostatní boli prekvapení nad novým párikom.
„Netráp sa tým, povedz mi niečo o sebe, “ zmenila som tému. Ostatní sa ku mne nejako nehrnuli zoznámiť sa, tak ani ja.
„Hm, najradšej sa venujem hudbe a tak... Neviem...“
„Rozhodne si povedala viac než ja, “ zasmiala som sa. Potom sme sa rozrozprávali a povedala som jej o sebe toho viac, lebo som sa s ňou cítila príjemne.
„My sa už poznáme, však? “ zastala pri mne Ria, keď sa promenádovala po triede. Nečakala na reakciu a hneď šla za M.
Čakala som, že v škole bude lepšie. Domov som si odniesla hŕbu kníh a zajtra sa už ide podľa rozvrhu. V autobuse ma ešte pozdravil nejaký chalan... Odzdravila som. Asi bol z triedy, ale nepamätám si ho.
16:10
Práve mi volala Alica, vrátila sa z nemocnice. Yes! Yes!
16:30
Každú chvíľu mi vyzváňa mobil. Totižto mi volal Michael:
„Prosím? Kto je tam? “ ozvala som sa do telefónu, bolo tam neznáme číslo.
„Ahoj, tu je Michael. Ja len či ma neprídeš pozrieť, “ ozvalo sa z mobilu.
„Ani náhodou! “ rozčúlila som sa a zložila. Predsa... Načo som mala ísť za ním? Čo chcel? No to by som sa dozvedela asi keby som za ním prišla, ale to mi ani nenapadne. Vlastne teraz mi to napadlo, ale to je jedno. Nech mi povie v škole, čo chcel!
16:39
Ach, ale mal taký sladký hlas . A ešte stále mobil zvoní, čo doparoma chce? !
16:42
„Čo chceš? Odkiaľ máš moje číslo? ! “ vybehla som naňho cez telefón. Tak neúprosne vyzváňal a ja som bola tak zvedavá, že som zdvihla.
„Prečo si na mňa taká hnusná? Mám ho od Alici...“ nedokončil, lebo som vypla. Ach, Alica, prečo si mu dala moje číslo? ! A že prečo som naňho hnusná? ! Predsa on mi predstavil frajerku po tom, čo videl to video, predo mnou sa s ňou bozkáva a vzápätí mi volá, aby som ho prišla pozrieť. Je narušený alebo čo.

3.8. – StReDa
6:40
Tak sa mi nechcelo vstávať... Ale pri okne mi začal kvíkať vták, tak som ho upokojila: „Dobre! Presvedčil si ma, už vstávam, vidíš? ! “
15:10
Dneska bolo teda o dosť veselšie. Prvú hodinu sme išli na počítače vyhľadávať veci, čo nám učiteľ zadal. Potom sme ich mali vytlačiť. A hneď na tej prvej hodine som zažila trapas: „Môžem ísť na WC, kým sa mi tu niečo vytlačí? “ Počítačová miestnosť zaľahla smiechom. Potom som si uvedomila, čo som vlastne povedala. Dokonca sa zasmial i ten učiteľ. Je mi úprimne jedno ako sa volal.
Druhú hodinu sme mali slovinu. Hneď po zvonení prišla slovenčinárka. Vypadala prísne. Stála za stolom a čakala, až sa utíšime. Upriamene pozerala na dievča v prvej lavici, ako sa pokojne baví s babou v druhej lavici. Učiteľka si napravila okuliare a karhala: „ Ty si ma nevidela vchádzať do triedy? “
„Áno, videla, “ odpovedala dievčina a otočila sa jej znova chrbtom. Tak toto je úroveň, ja by som si to nedovolila.
„Začneme literatúrou. Otvorte si knihy, vypočujeme si ako číta nová žiačka.“ To akože ja? ! Ach.
Bola som nervózna a pri čítaní som trocha koktala. Musela som byť červená ako čilipaprička.
„Bu-deš kok-tať? ? “ napodobnila ma učiteľka.
„Mož-no, “ odpovedala som naschvál slabikovane, veď keď už učiteľka nahodila takýto spôsob reči . Potom ma našťastie už nechala na pokoji. Bola som riadne nervózna z tých trapasov, že sa ešte niečo stane, tak som sa hrala s perom a ono vystrelilo až k učiteľke. Všetky oči spolužiakov sa upriamili na mňa. Poškriabala som sa na hlave, akože ja nič, ja len nepresný ostreľovač.
„To nič, “ upokojovala ma Anna, keď videla, že mám toho už fakt moc. A aby toho nebolo len fakt moc, ale brutálne moc, od stresu som začala štikútať. Michael sa začal poriadne smiať. Dovtedy som aj naňho zabudla. Cez prestávku som teda prišla k nemu: „Čo si chcel? “
„Ja? Nič, prečo? “ pretvaroval sa. Určite sa pretvaroval. Veď včera mi vyvolával celý večer. Musel niečo chcieť, teda ak nie je naozaj nekompletný. Radšej som ho nechala tak a radšej sa rozprávala s Annou, jedinou oporou v triede.
„To vážne skladáš pesničky? Aj s textom? “ žasla som. Anna prikývla. „A vieš nejakú aj naspamäť? Prosím, povedz aspoň slová, “ prosíkala som a fakt ma to zaujalo.
„No dobre. Alebo radšej si ich prezri sama, “ vytiahla malý diár a podala mi ho. Tak som mala čo robiť celú prestávku. Hneď prvá sa mi zapáčila, tak mi dovolila opísať si ju na papier.
Ešte ich tam mala dosť, ale stala sa mi taká nepríjemnosť. Blonďavé dievča do mňa hodilo mokrú špongiu. Išla som si okamžite umyť tvár a bola som sprevádzaná smiechom a posmeškami. Oni ma chcú nahnevať alebo čo? To sa im nepodarí! A meno toho dievčaťa ani nechcem vedieť, ona nemá proste rozum. Pre mňa sa volá Bezrozumu.
Predposlednú hodinu sme mali hudobnú.
„Anna, môžeš mi odpovedať na otázku? “ spýtal sa jej učiteľ, lebo zbadal, že sa spolu bavíme a nedávame pozor. Nemala ani šajnu, aká bola otázka a veru ani ja. Len som tŕpla, aby ma nevyvolal.
„Tak sa postav a pomôže ti spolusediaca.“
„Nemám ani potuchy o čom je reč, “ priznala som.
„Tak sa postav aj ty, “ zavelil a už sa nám nevenoval.
A tak sme stáli jediné v triede skoro celú hodinu. To bolo poníženie... Ach. Posledná hodina bola občianska. Suploval ju nejaký vychovávateľ. Všetci teraz vrieskali ako opice, hádzali si lietadielká, kreslili na tabuľu. Dokonca sa pridal aj vychovávateľ, hral sa ako malé decko.
Táto trieda má nejaké kolieska naviac alebo menej? !
Cestou domov mi nevyšli peniaze na autobus. Zjavil sa hrdina (no ten chalan, čo ma včera pozdravil v buse) a zaplatil za mňa. Bol zlatý, musím mu to nabudúce vrátiť.
16:13
Znova a znova, again again! Stále mi vyzváňa mobil. Stlačila som zelené tlačítko a položila mobil na stolík. Nech si pekne-krásne minie kredit.
„Diana, Diana! Prosím! “ bolo počuť z mobilu zachrípnutý hlas aj keď som bola od neho riadne ďaleko. Nemôžem to počúvať. Musela som si vypnúť mobil.
17:40
Rodičia sa ma začali vypytovať ako je v škole. I Bianky.
„Skvele, parádne, super, naozaj! “ výskala celá rozžiarená. A tak sa stresovala.
„Hm, dobre, “ odpovedala som ja... Nechcelo sa mi to rozoberať.
18:12
Myslím na Barbaru, dúfam, že sa z toho dostala. Mohla by som jej spraviť náramok priateľstva a poslať jej ho, aby sa cítila, že som stále pri nej...
19:03
Nevydržala som to a zapla som si mobil. Prišli sms-ky:

Ahoj! Všetko najsamlepšie k tvojim 15. narodkám, veľa šťastia, zdravia a hlavne lásky (iba pekní a bohatí) Tvoja najkamka Barbara .

Odpísala som: Kokos, ja som zabudla na svoje narodky, heh. Potešila si ma.

Čauko, takmer som zabudla, ty máš dneska narodky! Tak všetko naj! Potom napíš, čo si dostala, kiss. Linda.

Odpísala som: Zatiaľ nič, nie si jediná, kto asi zabudol... Ale ty si si spomenula, díky .

Diana, prosím ťa, vypočuj ma, musím ti dačo vysvetliť, už som na to prišiel!
Michael.

Ak chcel teraz vo mne vzbudiť zvedavosť, dosiahol to. Naťahuje ma, strieľa si zo mňa. Tak mi chýba ten starý Michael ((. A znova začal zvoniť mobil – Michael!

21:10
Rozhodla som sa, že pôjdem za M. nech mi už nevyvoláva. Už toho mám plné zuby, že sa so mnou takto zahráva! Volá mi, prečo som za ním nedošla a potom ho vidím ako sa doslova kúše s Riou... Musí sa to skončiť! Ešte nemám rozmyslené, čo mu poviem. Ale skúsim improvizovať.
Šúchala som si ruky, dýchla do dlaní, utrela si pot z čela a zazvonila som. Chvíľu som čakala, tak som si napravila čiernu balerínkovú čiapku a tuho rozmýšľala, čo povedať. Možno som čakala len dve minútky, ale mne sa to zdalo ako celá večnosť. Šedivý štyridsiatnik sa zjavil pred bielymi dverami, po ktorých sa plazili zelené rastlinky.
„Čo chceš? “ škaredo na mňa zízal. Nebolo to moc príjemné a už vôbec nie zdvorilé. Ja som stratila slová, tak začal znova on.
„Si Michalova frajerka? “ jeho sivé oči sa na mňa znova nepríjemne pozerali. Skoro som sa pri jeho pohľade a slovách usmažila. To on ešte nevidel Riu alebo čo? !
„NIE! My sa ešte nepoznáme, však? Ja som Diana. Diana Telanová, “ vyhŕkla som zo seba a podávala som mu ruku. On na ňu len nechutne a prekvapenie pozrel, tak som ju rýchlo dala späť k sebe.
„Čo chceš? “ zopakoval.
„Zavoláte mi, prosím, Michala? “ opatrne som sa spýtala a dívala som sa na biele dvere.
„No veď vravím! Frajerka... Ech! “ zafrflal. Dneska pán Smatherson asi nemal najlepšiu náladu. Keď bol u nás na návšteve bol v pohode.
„Nie! “ skríkla som, až som sa zľakla, aby sem neprišli všetci členovia M. rodiny. „Videli ste už nejakú jeho frajerku? Nie? On je gay! “ neviem ako som toto zo seba dostala, a prečo... Fakt netuším... Ako som si to uvedomila, začala som sa červenať. To má byť moja pomsta Michaelovi? ? ? Alebo som sa chcela len vyhnúť otázkam jeho otca, či som jeho dievča? Ja si myslím, že som načisto stratila hlavu.
Micháááál! “ zakričal obrátený ku schodom. „Hľadá ťa Dianáááá! “ kričal až sa to tak ozývalo. Ja som sa cítila pri ňom ako malá myšička.
Z izby bol počuť buchot a krik.
„Ty nie si kompletný! Už s tým prestaň! Idem ja! “ kričal Mišo.
„V pohode, ale dobre som to vymyslel, čo? Ha-ha-ha! “ smial sa... Mišo? Ja som celá osprostená... Kto čo hovoril? Žeby sa rozprával sám zo sebou, teda kričal na seba? Hádam nie je taký blázon ako ja.
Trochu som sa vsunula do domu, aby som niečo aj videla. Hore pri schodoch sa otvorili jedny dvere a na okamih sa mi zazdalo, že normálne vidím dvoch Michaelov! Ja som ti fakt na hlavu? Jeden bol v džínsach a v bielom tričku, druhý v pyžame a ten sa rútil dole po schodoch. Čierne vlasy mal do všetkých strán, strapaté a nos červený. Znova som v jeho krásnych očiach zazrela tú iskričku, čo už dávno nie. Ja som bola ako nemá a on ma schytil za ruku a odviedol do záhrady, na pokosený trávnik pod zelený strom. Jeho otec za nami kričal na Michala.
„VYDRŽ! “ zakričal na otca ako najviac mohol, no zachrípol. Ešte stále sa mi premietajú v hlave dvaja Mišovia..... moye nerfy!
„Vieš, pýtal sa ma či som tvoja frajerka a ja som povedala, že...“ chcela som mu vysvetliť, prečo naňho otec tak kričí ale nenechal ma dopovedať a asi si to zle vysvetlil... No on ma... pobozkal! ! ! Tak nežne, až mi to pripadalo ako sen. Lietala som medzi oblakmi, no rýchlo som pristála na zem a dodala: „Povedala som mu, že si gay! “ povedala som to tak rýchlo a na jeden dych, že si nie som istá, či mi rozumel. Čakala som na ortieľ smrti, no v tom sa na mňa celý ružový usmial, červený nos mu svietil až mi to pripadalo smiešne a v tom ma znovu pobozkal. Ešte krajšie ako pred tým. Bola som úplne mimo. Chytila som si čelo, celá som horela. Neblúznim náhodou? ! Na oblohe už vyšli prvé hviezdy a mne to pripadalo ako v rozprávke. Každú chvíľku som čakala, že sa prebudím doma na gauči, ako sú všetci okolo mňa a čudujú sa, čo to zo sna vravím. Neprebudila som sa zo sna, ale z naivity. To sa so mnou stále zahráva? Veď prečo som sem prišla, aby som mu robila jeho bábiku, alebo preto, aby som túto hru už navždy skončila? !
„Ja... Prepáč. Už som nemohol vydržať. Už si pochopila? “ uprel na mňa sladké oči. Čo mám pochopiť?
„Ja nechápem už ničomu, “ priznala som. „Predvčerom si sa v škole olizoval s Riou, včera i dnes si mi volal, aby som prišla a dneska...“ nevládala som dopovedať.
„Neviem ako ty, ale ja som ťa naposledy videl vtedy, čo si si s Barbarou zabudla v obchode kameru...“ sadol si na plastovú stoličku za nami a ukázal na druhú, aby som si sadla.
„S Lindou, “ opravila som ho a pomrvila sa na stoličke. Odvrátila som od neho pohľad a zopár sekúnd rozmýšľala. „Tak teda vyše mesiaca som videla ducha? “ vyčítala som mu a pokúsila som sa o úsmev.
„Nie ducha, ale môjho nepodareného brata, moje dvojča! “ V tom mi ten falošný úsmev zmrzol na tvári, prešli po mne zimomriavky, cítila som sa ako keby po mne prešlo stádo mačiek, psov, koní, slonov a tank!
„Už.. Už chápem... Všetko mi teraz dáva zmysel, “ stekali mi po tvári slzy, slzy šťastia. Michal si na moje plecia položil ruky a utešoval ma. Toľko trápenia! A dozviem sa toto... Ako to, že mi to nedošlo? Predsa sa nemohol len tak zmeniť. Vždy, keď som videla ozajstného Michaela, cítila som niečo, niečo, čo u nikoho iného. Videla som v jeho očiach iskričky lásky, ako aj teraz. No keď som videla Alana, všetok ten pocit zo mňa zmizol a on sa ku mne správal tak nepekne. Zahrával sa so mnou. Využil, že ako sa on dostal z choroby, akurát ochorelo jeho dvojča a on sa vydával za neho. A naozaj som videla pri dverách dvoch rovnakých chalanov. Ešte jedna vec... Ako vedel, že sa mi M. páči?
„Videl si tú kazetu? “ vytrhla som sa z myšlienok.
„Áno, veľmi som sa potešil. Preto som nechápal, prečo si ma neprišla pozrieť. Ani som od nikoho nedostal pozdrav, ani nič. Alan to všetko maskoval, pred všetkými predstieral, že on je ja. A ja som ani netušil, že sa hrá na mňa. Až dneska mi to došlo. Ako si mi zložila mobil, Alica za mnou po barlách prišla a povedala mi: Alan, počula som ťa, že voláš na Dianu, veď ty ju ani nepoznáš! Potom mi to celé zaplo. Ale ty si mi už nezdvíhala...“
„Ale ako..“
„...vedel Alan o tebe? “ Prikývla som. „Asi si pozrel tú kazetu...“
„Prečo ti dala Alica moje číslo? “ nedala som si nechať poznámku.
„Zložila si skôr ako som to dopovedal. Mám ho od Alici...... Našiel som si ho v jej mobile.“
Rozlúčili sme sa a sľúbila som mu, že ho zajtra pôjdem pozrieť i Alicu. Dúfam, že sa čoskoro uzdravia.
„To znamená, že oficiálne spolu chodíme? “ rozžiaril sa.
„Vypadá to tak, “ usmiala som sa, „ale budem musieť tvojmu otcovi vysvetliť, že gay nie si! “ skoro som sa rozosmiala. Objala som ho a nechcela som ho pustiť. Prestala som vnímať všetko okolo. Ešte som nikdy nebola takto šťastná. Bol to doteraz najkrajší okamih môjho života. Nikdy mi nenapadlo, že to takto dobre skončí. Čoby! Končí iba tento denník. Ja s MOJÍM Michaelom prežijem ešte veľa krásnych dní, dúfam, že až do posledného v mojom živote! A Linde i Barbare musím napísať, že som dostala najkrajší darček k narodeninám, aký som kedy mohla dostať.

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu