Dianin denník

Ahojte! Na tomto blogu si môžte prečítať moju vlastnú tvorbu (Dianin denník). Nie je to môj život, je to vymyslené xD. Každé prečítanie a každý názor si budem ceniť, aj keď nebude ružový
A pls, nekopírujte! thx

10.7. – ŠtVrToK
14:51
Vôbec som netušila, že tento denník budem niekedy potrebovať. Ale keď mi rodičia oznámili, že sa budeme sťahovať, musím sa z toho vypísať, aby som nevybuchla. Samozrejme sa aj teším na nové prostredie, nových kamarátov a že konečne budeme mať rodinný dom. TERAZ bývame v bytovke, v Petržalke. Je mi také teplo, že zo mňa kvapká (potím sa ako myš, keď sa snaží utiecť pred hrozivými tesákmi mačky).
Bude mi smutno za terajšími kamoškami, za rančom (občas si vyjdem s koňom von) a vôbec. Je mi z toho nanič. Bojím sa, že sa s nikým neskamarátim a nebude sa mi tam páčiť. Mama ma teraz upokojuje, že je to tam nádherné a nie je možné, aby sa mi tam nepáčilo. No, aspoň budem bližšie k svojej najlepšej kamoške, lebo ona býva v Novom Meste nad Váhom a my sa sťahujeme do Trenčína. Pôvodne aj ona bývala tu, ale museli sa odsťahovať, lebo jej rodičia si tam našli veľmi dobrú prácu. Volá sa Barbara.
Myslím, že by som sa mohla predstaviť. Volám sa Diana Telanová. Mám 14 rokov, narodila som sa 3.9.1993 (hrozný dátum, akurát na začiatku školského roka! ! ! ), výška asi tak 164 cm, váha okolo 48 kg, vlasy mám hnedej farby po zadok, rovné ako pravítko a oči tmavohnedé.
Mám aj sestru, volá sa Bianka a má 12 rokov. A je dosť otravná. Stále mi sem nakúka a neviem ako ju odbiť. Keď som na ňu zrevala, chvíľu dala pokoj .
„Čo si sa zbláznila? “ vykríkla som, keď sa mi na vlasoch rozplesklo surové vajíčko. Biana mi ho hodila na hlavu!
„Nie, “ povedala nevinne, „ale počula som, že je to dobré na vlasy.“ Mám to ja ale sestru však? ? ? Našťastie sa podobáme len výzorom a nie správaním. Ona je blázon, teda nie ja!
Musím si ísť umyť hlavu, aj studená sprcha mi bodne!
16:05
Vôbec nechápem, prečo bývame tak dlho v tejto bytovke. Prečo sme sa nepresťahovali skôr? Veď môj otec je stavebný architekt a mama právnička, tak... Proste nechápem. Mnohí si musia myslieť, že sme bohatí, ale mne to tak teraz nepripadá.
Sťahovať sa máme v polovici prázdnin. No tak to je úžasné! Prvú polovicu sa budeme baliť (a to je už desiateho! ! ! ) a druhú polovicu vybaľovať! Budem mať poondené celé prázdniny!
Ozaj, skoro som zabudla. Pri nohách mi ešte leží moja sučka, Lesia. Je bernský salašnícky pes a má 3 roky. Máme 4-izbový byt NA BYTOVKE a rodičia mi predsa kúpili psa. Veľkého psa, ktorý slintá, funí a... práve mi oblizuje nohy! ! !
Nebudem tu predsa teraz sedieť a potiť sa len tak pre nič. Prejsť sa na zmrzlinu mi neublíži.
17:39
Dohodla som sa teda s kamoškou Lindou, že pôjdeme na jadranskú zmrzlinu. O chvíľu prišla po mňa a vzali sme si aj svoje psy. Ja Lesiu a Linda Maxa, tiež bernyho. Sú to vlastne súrodenci. Porozprávala som jej novinku o sťahovaní. Lidna je vlastne moja druhá naj kamoška a BÝVALÁ spolužiačka, sedela som s ňou v lavici. Má nádherné jemné blond vlasy a neuveriteľne pekne kučeravé. Pleť mala jemne opálenú a oči modré. Vypleštila na mňa oči.
„To myslíš vážne? “ neverila.
„Myslím to vážne, “ odvetila som pokojne.
„Ty mi to chceš oplatiť? ? “ pozrela prenikavým pohľadom. Linda mala sklony každú chvíľu si zo mňa strieľať. Ja som skoro vždy naletela, tak vyhráva najmenej 500:5.
„Linda, čo myslíš, že klamem? ! “ zvýšila som hlas. Ja by som si nedokázala z niekoho v takejto veci vystreliť. A nahnevalo ma, že si to o mne pomyslela. Hneď ma hnev prešiel, keď som si uvedomila, že už ju tak skoro asi neuvidím. Keď uvidela moju tvár a slzy, ktoré sa mi hromžili v očiach, objala ma a pošepkala: „Však si budeme písať a telefonovať a cez prázdniny sa pôjdeme navštíviť? ! “
„Samozrejme, inak by som to neprežila, “ upokojovala som ju. Hlavne seba. Veď kto sa to tu skoro rozreval? ! JA! ! Ja som teda fakt citlivka.
„Poďme si tie posledné dni spolu užiť! “ zvýskla Linda.
„Poďme si teda dať PORIADNU zmrzlinu! “ navrhla som. Veď pre zmrzlinu sme sem došli, nie?
Samozrejme, že sme si nedali 10 kopčekov, to nie, ale bolo ich naozaj veľa. Rozhodli sme si dať posledný a skvele sme si pritom kecali. Zrazu povedala Linda niečo také vtipné, že som rozhodila rukami. Už ani neviem čo to bolo, lebo kopček mojej zmrzliny pristál na jednom chalanovi. Nemohla som sa mu pozrieť ani do tváre, videla som len ružovočervenú (jahodovú) zmrzlinu na jeho značkovom tričku. Linda sa nemohla zdržať smiechu, ale ja som sa tvárila vážne. Konečne som sa prestala pozerať na jeho tričko ale pozrela som sa na neho. Skoro som odpadla. Určite si myslel, že som videla ducha, lebo keď uvidel môj pohľad, pozrel sa za seba. To je ale trapas! ! ! Bol to ten NAJKRAJŠÍ chalan akého som kedy videla. Čierne vlasy, oči ako nebo a vyšportovaný... Nezmohla som sa na slovo, tak začala Linda: „Prepáč, veľmi sa ospravedlňujeme.“ Ďalší trapas! ! ! Ach, načo mám tú gebuľu?
Konečne som sa spamätala a pokračovala som: „Naozaj mi je to veľmi ľúto, čo s tým môžem spraviť? Zaplatím ho! Určite to nepôjde vyprať...“
„Nie, to nemusíš, “ razantne odmietol. Je TAKÝ milý a ešte aj ten hlas má TAKÝ sladký! Div že som nespadla!
„Naozaj? “ spýtala som sa pre istotu. Ale bola som rada, že netreba... Nechcela som si míňať vreckové, hahaha!
„Ako sa voláš? “ spýtal sa ma.
„D-Diana, prečo? “ vykoktala som... Prečo sa ma pýtal na MENO? ? ?
„Ja len tak, “ usmial sa na nás a LEN TAK odišiel.
Išla som odpadnúť, bolo mi divne. Pozerala som sa za ním ako odchádza a keď zašiel za roh, Linda prehodila: „To bol chalan, čo? “
„A-áno, “ znova som koktala! ! !
„Páčila si sa mu, “ čudovala sa Linda.
„Fááákt? Ja si to nemyslím, veď vypadám ako strašiak a horší trapas som teda ešte nezažila! ! ! A ty by si ho nechcela? “ čudovala som sa pre zmenu ja. Žeby som sa mu naozaj zapáčila? Nie, to naozaj nepripadá do úvahy. Veď on je ten........ no, proste najkrajší a sú oveľa krajšie baby. Určite má aj frajerku!
„Pekný, ale nie pre mňa! “ pokrútila hlavou.
„Ale mne to môže byť jedno...“ pokračovala som a smutno som sa pozrela na Lindu. „Ja odchádzam a už ho nikdy neuvidím! “ pomyslela som si na sťahovanie. „Musím naňho zabudnúť, veď aj tak je to určite prelietavý typ chalana...“ povedala som pohŕdavo, ale vôbec som to tak nemyslela. Dúfam, že nie je sukničkár.
„Možno máš pravdu, zabudnime naňho... Máš aspoň PEKNÚ spomienku na SUPERNÝ trapas z Petržalky.“ Rozrehotali sme na celé kolo a výborne si o všetkom pokecali. Potom sme sa aj so psami vrátili domov a dohodli sa na zajtra, že pôjdeme spolu na dlhú vychádzku na koňoch. Ku koňom chodí aj Linda i Barbara.
Dnes som toho teda napísala! ! ! Musím sa krotiť, lebo ma strašne bolí ruka!

11.7. – PiAtOk
1:26
Sedím pri bazéne, špičky prstov som si namočila do vody a vtedy som sa zobudila... „Fúúúúúúúúj! “ zrevala som. „Lesia neslintaj mi nohy! ! ! “
„Diana nebuď ma! “ zvrieskla na mňa Biana. Otrasné decko, ešte aj o izbu sa s ňou musím deliť, to je trest ako naozaj. Radšej som jej nič nepovedala a pokúšala som sa zaspať. Ale márne. Stále myslím na toho chalana. Možno naozaj nebude sukničkár. A žeby som sa mu páčila? Je tu malé percento šance. Keby som mu nebola sympatická, tak by sa ma asi nespýtal na meno, či nie? Ale čo ak preto, aby mi to mohol nejako vytmaviť? Zistí si moje celé meno, moju adresu a dačo mi spraví? Alebo... Ja neviem, nechám to tak.
„DIANA SER NA TO! “ povedala som si, keď som naňho ešte stále myslela. Ale nepomáha to. Vari som sa zbláznila či čo? ! Veď o ňom nič neviem, tak čo hysterčím, že je nejaký zabiják či čo! Ani ako sukničkár mi nepripadal... PROSTE SA NA TO VYKAŠLI, DOBRE? ! V duchu som na seba kričala.
10:19
Ani neviem, kedy som včera zaspala, ale som taká unavená!
10:21
DORITI! O 11:00 ideme na ranč! ! ! ! ! ! ! ! ! ! !
11:13
Vzal nás autom Lindin starší brat. Keď po mňa prišli, museli ma ešte 10 minút čakať, kým si navlečiem rajtky, chapsy, a ostatné veci na kone... Lindin brat je ešte krajší ako Linda. A o dosť starší. Vlastne má len 18. Jejda, čo tu rozoberám kamoškinho brata? !
Teraz sedíme v aute na ceste na ranč. Nemala by som si brávať ten denník všade. Nie je to bezpečnéééé! Jéjda, keby si ho niekto čítal, tak ma asi vystrie. A keby si ho niekto čítal aj po mojej smrti, tak by som sa aj v hrobe obracala!
Ja aj Linda sa tešíme na vychádzku a plánujeme cestu. Mali by sme ísť do lesa, a potom preteky na poli.
15:45
Uff, konečne doma! Vykúpaná, prezlečená. Ach! Ešte si rozčesať tie mokré vlasy! No dovidenia! Sú poriadne zauzlené! Budem sa s nimi pasovať riadne dlho!
16:05
Použila som už polku spreju na rozčesávanie a ešte som ich nerozčesala.
16:09
Finito! ! ! Sláva!
Haha, ale ešte je na rade Lesia, mala by som jej vyčesať ten veľký kožuch. Našťastie ona nemá
také OTRASNÉ vlasy ako ja. Vlasy? Vážne som napísala vlasy? Chachacha! No dobre, teda v Lesiinom
prípade sú to chlpy.
18:17
Ja som ale hlupaňa, už dávno som mohla zavolať Barbare, že sa sťahujeme a bližšie k nej! ! ! Tak jej teda zavolám! Teším sa na jej hlas, dlho sme spolu neboli.
„Ahoj Diana! Dlho sme sa nerozprávali! Ako sa máš? “ vysypala Barbara jedným dychom.
„Ále, čaukó, ja sa mám fajn a ty ako žiješ? “ dala som podobnú otázku.
„Fantasticky! Práve som v Piešťanoch a kúpem sa.“
„Ach ták, ani si mi nespomínala, že tam ideš! “ naoko som sa nahnevala ale bolo počuť môj pridusený smiech.
„Nepýtala si sa, “ vyhlásila Bara, „a čo nového? “
„Veď preto ti volám, “ priznala som sa, „ja a moja rodina sa sťahujeme.“
„ČOŽE? ? ? Fakt? A kam? “
„Do Trenčína. Budeme bližšie k tebe, ideme do rodinného domu. Budeš môcť u nás potom aj spať... Veď vieš, že v tejto bytovke sa to nedalo.“ Obe sme sa rozosmiali nad spomienkou na jedinú noc čo tu strávila. Ja som spala na mojej posteli a Barbara na Biankinej. Bianka spala s rodičmi v spálni. O druhej v noci nás prišla navštíviť ségra, ako inak. Pokúšala sa vyhodiť Barbaru z postele, začala ju štekliť až napokon sme ju tam museli nechať. Mala som na ňu také nervy... Tak sme spali na mojej posteli dve, to sa proste nedalo. Premiestnili sme sa na koberec, ale ten nebol najjemnejší. Ako podušku sme mali chlpatú Lesiu. Ráno sme sa prebudili celé dolámané a ostatné si domyslite, hlavne to, čo som spravila Biane... Hahahaa! ! !
„To je bomba! Hneď ako sa tam udomácniš ma musíš pozvať! Aspoň na týždeň! “ rozčarovala sa Barbara.
„Sľubujem! Už sa neviem dočkať! Ozaj! Včera sa mi podarilo...“ vyrozprávala som jej ten včerajší incident s jahodovou zmrzlinou a chalanom.
„Íha, to vážne? To sa ti ako mohlo podariť? Hahahaha, “ rozchichúňala sa.
„Ja mám na to proste talent, “ začala som sa smiať aj ja. Dlho som si s ňou tak dobre nepokecala.
„Tak zatiaľ sa maj a nespáľ sa od slniečka! Pá! “
„Pá, moja! “
Barbara mi naozaj zdvihla náladu. Zrazu sa už na to sťahovanie teším! Jupí! Toto som potrebovala!
Lesia mi tu skuvíňa pri nohách, tak ju idem teda vyvenčiť, nech sa mi tu nepoští...

12.7. – SoBoTa
8:34
„Diana, mohla by si ísť do obchodu? “ pýtala sa mama.
„Ak sa mi bude chcieť...“ Povedala som unavene... Veď je len pol deviatej! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! ! !
„A bude sa ti chcieť? “ nedala sa mama.
„No dobre už idem... Čo mám kúpiť? “ vzdala som sa.
„Lístok je na stole ako vždy, čo si zaľúbená? “ založila mama ruky v bok.
„Mhm, “ zamrmlala som. Žeby som bola zaľúbená do toho chalana? Do TOHO? ! Asi najskôr...Šibe mi. Ach, tá puberta!
Vezmem rovno so sebou aj Lesiu, nech sa prejde a vytotok...
13:05
To je ale otrasná nuda! Práve sme dojedli. Mali sme mamine úžasné labanice. Aby som nezabudla, keď som sa vracala z obchodu domov, Lesia zbadala psa svojho druhu a rozbehla sa za ním tak, že som skoro skydla. Taška sa mi rozsypala a potom ako idiot som to musela zbierať. Všetci na mňa kukali ako na bezdomovkyňu, ktorá zbiera odpadky zo zeme!
16:14
Počúvam Paramore a rozmýšľam. Predošlé tri hodiny som čítala nejakú kriminálku. Ale už ani neviem o čom to bolo - nevedela som sa sústrediť... Budem to musieť čítať odznova! Ale musím si rýchlo nájsť niečo iné na pobavenie, lebo ma každú chvíľu mama dá do upratovania.
17:49
Jasné, ako inak, zastihla ma ako sa nudím, tak ma poslala vysávať a poliať kvety. Potom som ešte vyvenčila Lesiu a zastavila som sa aj na zmrzline. Tajne som dúfala, že tam ten chalan bude, ale nestalo sa. Kúpila som zmrzlinu aj Lesii. Potešila sa osviežujúcej pochúťke a aj sa mi odvďačila. Pooblizovala ma s jazykom ešte od zmrzliny.

14.7. – pOnDeLoK
9:42
Včera bola total nuda. Od mamy som sa len dozvedela, že odchádzame 20.7. a že veci pôjdu sťahovákom a my pôjdeme osobným autom. Uvidíme čo nato povie Lesia.
S Lindou ideme o 14:00 na nákupy. Už teraz sa v kúpeľni upravujem, lebo viem, že mne to trvá večne. Pokúšala som sa dať si dobre čiernu očnú ceruzku ale špirálu mi netreba. Mihálnice mám čierne a nepotrebujem mať nejaký mega extra veľký objem rias. Potom ešte vodu proti akné a také srandičky. Dala som si biele elegantné tričko a krátke nohavice.
17:00
Až teraz som prišla z nákupov! Tak skvelé nákupy som ešte nezažila! Nikam sme sa neponáhľali a neboli sme pod nijakým dozorom. Pobehali sme skoro všetky moje obľúbené obchody. Na pamiatku som si kúpila achátový prívesok. Linda mi darovala náušnice, aby som na ňu nezabudla. To NIKDY! Pokupovala som si nové oblečenie, dačo do vlasov a na tvár.
Linda spomenula aj toho chalana až som jej chcela vyšklbať oči, lebo som naňho akurát nemyslela.
Zajtra sa pôjdeme rozlúčiť s koňmi, dáme si poslednú vychádzku. A pozajtra ideme do aquaparku. Teším sa. Lindu aj Barbaru mám úprimne rada.

15.7. – UtOrOk
6:01
Doriti! Je búrka! A ja som sa tak tešila. Dneska z toho nič nebude. Budem asi len kukať po internete... ale aj tak tam nič nie je. Alebo spať. To je najlepší nápad, aký mi napadol. Teraz však musím prebehnúť Lesiu, nech sa nepoondí od strachu. S dáždnikom, samozrejme.
6:15
Asi hodím šabľu... Hneď ako sme vyšli von, zahrmelo a Lesia sa pokakala rovno na moju nohúúúú! Fúj, to bol smrad! A aby toho nebolo málo, rozbehla sa ktovie kam a ja som a potkla a spadla rovno do toho blata tvárou k zemi! Neviem či tam nebola Lesiina kôpka zo včerajška, ktorú sa mi nechcelo spratať. Bolo mi to treba? ! Hneď som išla celá do vane. Aj s Lesiou. Lebo keď ma mama uvidela (aj Lesiu), založila rukami a skoro omdlela. Som to ja ale idiot... neviem ani psa vyvenčiť.
6:45
Sme zababušené do hádam aj 5 uterákov (ja aj Lesia) a kukáme telku. Už mi je teplo a nepochybujem že Lesii tiež. Zhodili sme to zo seba a začala som ju kefovať. Potom bol rad na mne. ZNOVA som sa pokúšala rozčesať moju hrivu (hrivu má kôň, ale veď čo už) ale bolo to lepšie ako minule. Zavolala som Linde a kone sme odložili nazajtra. Tým pádom bude kúpalisko pozajtra.
9:20
Práve mi niečo napadlo. Mohla by som ísť k Linde a vnútri by sme niečo povystrájali, niečo si zahrali. Oni bývajú v rodinnom dome, takže to nie je problém. Zavolám jej.
12:31
Linda sa návrhu potešila, lebo aj ona sa doma strašne nudí. Najprv sme sa upravili, vytvorili smiešne účesy a fotili sa. Tie fotky nemajú chybu, nasmejem sa na nich dopopuku. Pustila vežu, nejaké rýchle pesničky a jašili sme sa. Tie hromy a blesky dodávali super atmosféru. Vybrakovali sme skrinku s chipsami, keksíkmi a neviem čo všetko sme ešte pojedli. Aha. Chrumky. Šunkové, syrové.. no bolo nám proste zle. Aj teraz mi je... niééééééééééééééééééééééééééé! ! ! ! ! ! ! ! !
12:40
Ani som nestihla prísť na záchod a bolo TO na dlážke. Bianka na môj krik vybehla z kuchyne a utekala za mnou, že čo sa deje. TO na dlážke si nevšimla (nebolo toho veľa a aj tak, na našej dlážke je hocičo) a šmykla sa na TOM, takže bola celá od TOHO. Znova mi bolo na vracanie. Tentoraz to skončilo v záchode. Rodičia našťastie neboli doma, išli niečo vybavovať. Bianka sa drhla vo vani a ja som si umývala zuby, ústa, tvár...
„Ty si blbá, “ začala hádku Biana.
„Prečo? ! “ zrúkla som na ňu.
„Lebo blveš na dlážku! “ poučila ma.
„A ty si slepá! “ nadávala som pre zmenu ja.
„Prečo? “ tvárila sa presne tak ako ja, keď som sa pýtala, prečo som blbá. Išla som ju od jedu uškrtiť.
„Lebo si stúpila do MOJEJ blvanice! “ povedala som uštipačne.
Myslím, že túto hádku som vyhrala ja, lebo Bianka bola potom už ticho. Rýchlo som to upratala, lebo Lesia to už oňuchávala a nenechala si odpustiť ochutnať to. Že sa z toho nepovracala...

16.7. – StReDa
8:55
Keď som sa pozrela do zrkadla, mala som na tvári niečo biele. Po CELEJ tvári! Pokúšala som sa umyť si to. Išlo to, ale horko-ťažko. Podľa zápachu som usúdila, že ide o zubnú pastu. To mi určite urobila Bianááá! ! ! ! ZABIJEM JU! ! !
8:59
Vlastne nie, nemala by som potom na koho kričať. „Bianááááááááááá! ! ! “
„Diana, upokoj sa, áno? ! “ povedal otec miernym tónom.
„Ále, pozri čo mi urobila Biana! “ ukázala som na tvár.
„Nechaj ju tak, je ešte malá, “ vysvetľoval otec.
„Čože? ! Veď je len o dva roky mladšia než ja! Neobraňujte ju toľko! Nech pyká za svoje činy! “ rozzúrila som sa a vtrhla do izby, kde bola Biana. Teda do mojej izby. Vlastne NAŠEJ.
„To si vyprosím, “ zasyčala som.
„Diana, môžeš nachvíľku? “ zvolala mama. Fakt ďakujem veľmi pekne!
Vypočula som si prednášku o tom, ako sa mám chovať k svojej sestre, mám jej dávať príklad a blá blá blá! Za všetko, aj to čo som nespravila, nesiem zodpovednosť ja! Bianu najprv asi usmažím a potom uvarím. Nie, radšej jej zaborím tú jej nevinnú tváričku do bahna. Alebo lepšie bude do hnoja! A konského! Ten mám dneska poruke. Hahaha!
9:19
„Bianka? Prepáč mi zato. Nechceš ísť dneska pozrieť so mnou koníky? Idem tam poslednýkrát aj s Lindou. Pôjdeš sa aj ty rozlúčiť? “
„Mhm, ešte uvidím! “ zašveholila Bianka.
„Nie aby si ju zhodila do hnoja! “ zaplietla sa do nášho rozhovoru mama. Ako vedela, že to chcem urobiť! ? Dočerta! To nie je fér!
14:50
„Ide s nami aj Bianka, “ oznámila som Linde, keď sme po ňu prišli autom (tentoraz sme viezli my, teda moja mama). Išli sme ako vždy okolo jedenástej.
„Všimla som si, “ utrúsila Linda.
Keď sme čistili kone, dala som za úlohu Bianke vyčistiť kopytá. Z vlastných skúseností totiž viem, že keď sa čistia zadné, kôň si zvykne prdnúť. Aspoň to ma poteší, keď sa Biana bude dusiť konským puchom.
LOL! ! ! Keď Biana zdvihla zadnú nohu, kobyla si uľavila a nie len to! Ona sa vy... vykakala! Proste okakala Bianu! ! ! Ha! Tak sme sa na tom s Lindou šupovali! Biana sa išla okamžite prezliecť.
Na vychádzku sme išli len ja a Linda. Bianka totiž ešte nevie dobre jazdiť. Celú vychádzku sme spomínali na Bianin ksicht, keď ju tá kobyla o... obdarila. Bola to úžasná vychádzka, ale mne bolo smutno, že posledná na tomto koni. Smutne som sa s nimi lúčila a každému som dala jabĺčko (je ich tam 15) a vyobjímala ich. Rozlúčila som sa aj s kamoškami odtiaľ.
Doma mi nadávali, že som to urobila naschvál! Ale ako? ! Zato som naozaj nemohla! A to som neurobila ja, ale ten kôň!

17.7. – ŠtVrToK
8:05
Do kupka ideme už o deviatej, tak by som si mala pohnúúúť!
8:14
Tie plavky sú mi malé! ! ! Help me! Please! Čo teraz? !
8:18
„Diana? Mám pre teba prekvapenie, síce to nemalo byť teraz, ale vidím, že to súrne potrebuješ, “ povedala cez úsmev mama a podala mi nové kvetinkové plavky.
„Díky mami, zachránila si ma! “
13:50
Prišla som z kupka. Som taká unavená. A doškriabaná. Len čo som odomkla dvere, vyrútila sa na mňa Lesia, zhodila ma na podlahu a začala ma oblizovať, ako keby som nebola doma večnosť. Susedia zo svojho bytu na nás kukali ako na šialencov. Možno aj sme.
Na kúpalisku sme sa nenudili. Šmýkali sme sa na tobogánoch, pričom sa mi podarilo pri páde do vody zhodiť jedno dievča. Mohla mať 9 rokov a mala ryšavé vlasy. Potopila som ju až na dno a potom som ju začala okamžite vyťahovať. Poriadne sa napila vody. Vytiahla som ju z vody a položila na trávu. NEPREBERÁ SA! ČO TERAZ? ! UMELÉ DÝCHANIE? !
„Pomoc! “ zahučala som. Plavčík ihneď pribehol a dal dievčaťu prvú pomoc. Keď sa prebrala a vypľúvala vodu, upaľovala som preč. Strašne som sa hanbila. Uvedomila som si, že okolo nás bola hŕba ľudí, ktorí na nás pozerali a vypytovali sa, čo sa stalo. Doslova zízali. Ja s Lindou sme sa tvárili vážne, nemohla som sa smiať. Ani usmiať. Na tobogán už určite nepôjdem!
Potom sme si ľahli na lehátka a opaľovali sa. Cez slnečné okuliare som pozorovala ľudí v bazéne. Zbadala som to ryšavé dievča. Bola už v pohode. Tentoraz stáli pri nej obaja rodičia a dávali na ňu pozor. To ma potešilo a opadla zo mňa ťarcha. Opäť sme sa bláznili v bazéne, potápali, skákali (načo nám prišiel plavčík vynadať) a šmýkali sa na tobogánoch. Asi nemám silnú vôľu. Počas jazdy som ležala, potom som Lidnu chytila za nohy a odušu sme výskali. Boli sme otočené aj proti smeru jazdy. To sa nám nesmierne páčilo.
Nato, že som skoro utopila malé dievča a Lesia si ma podala na podlahe, to bol super deň. Aj som sa opálila.

18.7. – PiAtOk
9:40
Postupne sa začíname baliť. Pozajtra už odchádzame.
9:59
Už to nevydržím! Všetci tu pobehujú ako splašené kone a vôbec nič sme ešte nepobalili, síce balíme len 20 minút, ale mohli sme už aspoň dačo mať! Neviem, čo mám zbaliť najskôr. Asi by som mala dať na kopu veci, ktoré nutne ešte zostávajúce dni budem potrebovať a tie ktoré sú teraz zbytočné, napchám rad radom do tašiek.
14:30
Pre to balenie sme ešte neobedovali. Mama nestihla nachystať obed a už mi hrajú cigáni v žalúdku. Myslím, že to bude skupina Diabolské husle alebo ako sa volajú.
„Mami, som už hladná, “ povedala som a pritom som si držala brucho.
„Tak poď navariť obed! “ nahnevane zvrieskla. Radšej ju nebudem rozčuľovať, asi má zlú náladu z toho balenia.
„Idem ti radšej pomôcť, “ utrúsila som vystrašene. Bianka nič nerobila, iba škrabkala Lesiu za ušami ako to má ona rada.
15:44
„Oci? Ako bude vyzerať náš dom? A kde presne budeme bývať? “ spýtala som sa otca pri jedle.
„Nechaj sa prekvapiť.“ Neznášam, keď ma takto napínajú a nemám rada prekvapenia!
„Budú tam aspoň kone? Niekde nablízku? “ pýtala som sa ďalej zúfalo.
„Možno budú, možno nebudú. Možno viem, ale asi neviem. Veď vravím, nechaj sa prekvapiť! “ vyžíva sa v mojej zvedavosti.
„Budeme mať záhradu? Pýtam sa preto, či môže byť Lesia vonku, aby to tam nezašpinila svojimi chlpmi, “ napadlo mi, keď som sa poobzerala okolo seba a všade boli Lesiine chlpy. Predsa nechcem hneď zašpiniť náš nový dom! A bude vôbec nový? ! Dúfam, že nie nejaká stará budova a la Trenčiansky hrad!
„Uvidíme, “ zaškľabil sa. Sú hnusní!
22:22
Už napoly spím, Lesia drichme pri posteli na koberci. Bianka sa stále vrtí v posteli, nemôže asi zaspať. Zrazu vykríkla zo sna: „Neopustím ťa! Nikdy! “
Asi má nejakého tajného frajera a preňho nechce odísť, hahaha!

19.7. – SoBoTa
10:15
O siedmej ma Lesia budila, že ju mám vyvenčiť. Kašľala som na ňu. Nech si urobí kôpku aj tu, veď aj tak zajtra odchádzame. A ona ju naozaj spravila, pred 5 minútami! Vystrelila som z izby a ihneď odpratala. Lesia sa na mňa pozerala veľkými očami, snažila sa schovať niekam do kúta a ovísali jej smutno uši. Síce uši jej tak ovísajú stále, ale to je detail. Potľapkala som ju po hlave, nech si z toho nič nerobí, ale takisto som ju upozornila, aby to už nespravila. Ale veď ona za to ani nemôže. To ja! Nevyvenčila som ju a ona to proste už nevydržala.
12:04
Pred chvíľou som bola u Lindy. Chcela som sa s ňou rozlúčiť a išla so mnou aj Lesia. Zazvonila som a Lindin brat otvoril.
„A-ahoj, je Linda doma? “ spýtala som sa zmätene, keď tam stál v tielku a trenírkach. Nemohol si dať ešte dačo na seba? ! Alebo mal otvoriť niekto iný.
„Jasné, poď dnu, “ ukázal rukou do domu.
„Mám tu psa, “ upozornila som na Lesiu.
„A-aha, “ poškrabal sa za ušami, „zavolám ju, počkaj! “
Je celkom zlatý. Linda už vykukla spoza dverí.
„Čaues! Nečakala som ťa. Stalo sa niečo? “ pozrela mi prenikavo do očí.
„Chcela som sa s tebou rozlúčiť. Zajtra skoro ráno odchádzame, veď vieš, aby nám nebolo až také teplo, “ vysvetľovala som. Vzápätí sme sa objali. A dlho. Cítila som sa skvele. Bolo to úprimné kamarátske objatie. Ešte sme si popriali všetko dobré a dala som pozdravovať ostatných už bývalých spolužiakov a spolužiačky.
13:16
Sťahovák už je skoro plný.
„Mami? O koľkej odchádzame? “
„Zobudíme ťa, neboj sa! “ utešovala ma ako malé decko! To si prosím pekne nechajte pre Bianu...
„Ale veď ja sa nebojím, len chcem vedieť, či mám ísť skôr spať... alebo vlastne si v aute pospím. Tak už nič, “ vykašľala som sa nato, lebo z rodičov nič nevytiahnem.
15:00
Bola som sa poslednýkrát prejsť po meste s Lesiou. Kúpila som si kebab, pričom mi polku zožrala Lesia. Keď sa na mňa pozrie tými svojimi chutnými očičkami, nemôžem jej nič odoprieť. Posedeli sme si v parku na lavičke (teda ja, nie Lesia- ona ležala pri lavičke a pozerala na okoloidúcich). Keď mal niekto v ruke nejakú dobrotu, začala skuvíňať, prosiť o to. Pripadala som si ako keby som so psom žobrala o jedlo.
23:46
Nemôžem zaspať! Lesia dychčí ešte viac ako inokedy. Žeby aj ona bola nervózna?

20.7. –NeDeĽa
3:12
Prišli sme k tomu vysnívanému domu, skoro som odpadla. Bol veľký, dokonca aj vykurovaný (podľa toho, že boli obhorené vonkajšie steny! ), smetisko rovno pred domom, hotový Luník 9.
Uff, našťastie to bol len hrozný sen!
4:20
„Budíčééék! “ zahučali na nás rodičia. Mama sa nakláňala nado mnou a otec nad Biankou. Obe sme išli z kože vyskočiť.
„Dobre, dobre! “ zamumlala som. Bianka sa len bez slova postavila a vošla do kúpeľne. Bolo počuť jej krik a ja som sa nemohla zdržať smiechu. Na tvár som jej totiž po tom hroznom sne vykydla horčicu (za tú zubnú pastu).
Pozrela som sa na hodinky a vyvalila som oči, boli len 4 hodiny!
Teraz sa vezieme v aute, otec šoféruje, mama je vedľa otca, ja s Biankou sme vzadu a Lesia v kufri. Sťahovacie auto išlo pred nami. Otec s mamou sa až priveľmi usmievajú.
4:32
Z kufra je cítiť neskutočný smrad, museli sme zastaviť a pozrieť sa, čo sa deje. Lesia sa tam povracala! Veď mi boli povedomé tie zvuky, ktoré pred piatimi minútami vydávala! Musela som to vytrieť s toaletným papierom, fuj!
Teraz leží Lesia na mojich aj Bianiných kolenách. Roztiahla sa ako žuvačka cez celé zadné sedadlo. Myslím, že keď prídeme na miesto, budú mi musieť amputovať nohy... Aspoň nebudem sama, aj Biane!
7:15
Pred pol hodinou sme boli v Trenčíne. Otec povedal, že náš dom je v jednej z kopaníc. Počkať, práve sme zastavili pred jednou vilou uprostred ničoho. Asi sme zablúdili a otec sa ide popýtať, kde sme. To je hanba, že nevieme nájsť vlastný dom!
7:51
Vystúpili sme z auta a otec aj s mamou vyhlásili: „Tak toto je náš nový domov. Páči sa vám? “
„Robíte si z nás bláznov? ! “ vykríkla som s Bianou naraz. „Nešálte nás! “ vzdychala Bianka.
„To by nám ani vo sne nenapadlo! Otec tento dom navrhol a už nejakú dobu sa staval. Za tie roky, čo sme bývali v bytovke, sme si dostatočne zarobili a chceli sme vás prekvapiť, “ rozčarovala sa mama a vyžívala sa z našich ksichtov.
„Chcela si povedať vilu, “ podotkla som, „na toto ste šetrili celý život? ! Naozaj nádhera! “
Všetci sme sa rozplývali pohľadom na NAŠU vilu. Predstavte si, že bývate v malom byte na bytovke a zrazu sa dozviete, že vlastníte taký obrovský a luxusný barák! Je neopísateľný, má zložitý tvar. Farbu má žltú a pri oknách oranžovú. Drevený plot hnedej farby, za plotom plno farebných kvetov a okolo len lúky, pasienky a lesy. Nádherný výhľad. V diaľke sa týči zopár domov. Lesia sa rozbehla na lúku, natiahnuť si prvýkrát nohy ako sa jej zapáči.
„Poďme dnu! “ zvýskli sme všetci. Otec ešte zaparkoval auto do garáže.
Nádhera! Vošli sme do predsiene. Na prízemí bola veľká kuchyňa s peknou štýlovou kuchynskou linkou ako sa patrí, stolom a stoličkami, podlahu tvorili dlaždice s kvetinkovaným vzorom. Hneď vedľa bola obývačka. Plazmová telka, veľký gauč, kožušinkový koberec a pod tým parkety. Medzi týmito miestnosťami boli posúvacie sklenené dvere. Točivé schody nás zaviedli na poschodie, kde bola kúpeľňa- modrá, vydlaždičkovaná, s veľkou vaňou, dvoma umývadlami a práčkou. Vedľa bol záchod s ďalším umývadlom. A teraz na rad prišli ako posledné izby. Vošli sme do spálne. Slnečné lúče presvitali do žltej izby s peknou veľkou manželskou posteľou. Na dverách bledohnedých skriniach boli zrkadlá a do očí mi padol kozmetický kútik. Bianka vletela do ďalšej izby- bola to jej izba. Samozrejme ružovej farby, veľká posteľ a nad ňou baldachýn, šatník, skrine a písací stôl a ďalej som už neregistrovala, vrhla som sa rovno do MOJEJ izby. Je slabozelenej farby (moja obľúbená), okno uprostred vonkajšej steny, pod ním VODNÁ posteľ (túžila som po nej a ihneď som sa na ňu hodila! ) po pravej strane bola skriňa so šatníkom, na druhej menší gauč a malá knižnička, v jednom kúte počítač, v druhom kúte písací stôl. Okolo postele kožušinkový koberček... Sen... Je to ako sen... Dokelu! Nesníva sa mi to? ! Keby ste videli, ako sme sa tvárili, pošťali by ste sa od smiechu.
Je tu ešte jedna izba. Celkom maličká. Nakukli sme do nej a zapotácala som sa.
„Decká izbička? ! “ skríkla som s hrôzou v hlase. Po tomto šoku by som sa určite zobudila. Už ani neviem, či chcem, aby to bola skutočnosť.
„Máme pre vás novinku, “ pousmiala sa mama a objímala sa s otcom.
„Myslím, že viacej vravieť už netreba, “ povedala som s vypleštenými očami a Bianke ovisla spodná gamba.
„Ako dlho? “ spýtala som sa.
„ Asi dva mesiace.“ Skúmala som mamine brucho, ale nebolo to ešte tak vidieť. Izbička bola bielej farby, s bielou kolískou, nad ktorou bol snehobiely záves a na zemi biely chlpatý koberček. To bolo zatiaľ všetko. No a ešte jedno menšie okienko s bielym závesom.
Rodičia si vážne mákli. Na jednej strane som si priala, aby to nebol sen (pre ten dom - vilu) a na druhej strane nie (pre to decko).
8:12
Vlastne to nie je až také strašné. Zmierila som sa s tým i potešila, že je to skutočnosť a deti mám v podstate rada. Po dlhšom rozmýšľaní nad tým všetkým sa naň aj teším! Ale ten dom! Je fantastický! Vzadu za vilou je terasa a pri nej bazén, celkom veľký. Dokonca aj záhradka. Už sme sa aj ako-tak vybalili.
Teraz sedím na tej bombastickej posteli a rozmýšľam o tej veľkej zmene. A čerta! Zabudla som na Lesiu!
8:49
Našla som ju, ako si veselo pláva v tom bazéne. Najprv som sa rozhnevala, ale prihliadla som nato, že je to prvý deň a skočila som doň aj ja - oblečená. Bláznili sme sa tam a otec len pokrútil hlavou. Myslela som, že už z toho bude zle. Radšej som sa potom prezliekla do plaviek, Lesiu vylákala z vody a povyberala sitkom jej chlpy z vody.
Poobzerala som sa po okolí a zbadala som šikmú vežičku. To bude asi kostol. Môžeme sa tam ísť potom pozrieť. Chvíľu sa budem ešte opaľovať a potom sa zašijem do domu.
11:36
Boli sme mrknúť kostolík. Celkom pekný, maličký. Na omši som sedela vedľa starej babky a povedala mi: „Prekrásne spievaš.“ Nebolo mi to lichotivé, veď čo môže vedieť o speve nahluchlá babizňa? ! Keby mi to povedal niektorí z porotcov zo Superstar, tak to by bolo iné kafé.
12:50
10 minút peši je obchodík. Nakúpili sme tam potraviny a na obed sme mali hríbovú polievku a kura s ryžou. Lesia si môže vonku voľne pobehovať, ale väčšinou sa zdržuje na našom pozemku, pekne za plotom a stráži dom. Dovnútra ju nepúšťame, chúďa. Musí si myslieť, že sme ju odcudzili.
Pustila som si hudbu cez repárky na počítači a ležím. Musím si nechať schladiť hlavu. Stále tomu neverím. Zajtra musím zavolať Barbare aj Linde! Dneska sa mi nechce a vôbec neviem, čo by som im mala povedať najskôr. Asi by som pretelefonovala 1000sk, tak si to musím dobre premyslieť.
19:12
„Oci? Kde máme naše bicykle? “ opýtala som sa, keď mi napadlo, že by som sa mohla pozrieť po okolí.
„Predsa v garáži, “ poučil ma.
„Aha, to mi mohlo ťuknúť...“
Vzala som si teda svoj bicykel, striebornej farby, vzala som aj Lesiu. Vodítko som priviazala o riadidlá (som to ja ale krava). Išli sme dole kopcom a Lesia zbadala niečo na lúke. Ako inak, bol to pes. Rozbehla sa za ním a zároveň ťahala za sebou aj mňa. Prešla som bicyklom cez väčší kameň, vyletela som do vzduchu a už som neudržala rovnováhu. Vletela som pred bicykel a zaryla sa hlavou do zeme. Lesia tryskovala ďalej a ťahala bicykel. Letela som za ňou ako o život, chytila ju (nemyslite si, že tak rýchlo bežím - ona sa totiž zamotala vodítkom o kolesá) a šťavnato jej vynadala. Ten pes sa akoby vyparil. Ani nechcite vedieť, ako bicykel vypadal. Odtrhnutý pedál, prasknutá zadná duša, celý doškriabaný... A ja? ! Hrča na hlave, rozbitý nos, škrabance na čele, rukách aj nohách, modrina na ramene... Div že som si nič nezlámala. Rodičia z nás dostali skoro infarkt. Aspoň Lesii sa nič nestalo. Práve leží pred domom a skučí. Asi sa mi ospravedlňuje. Odpúšťam jej. Na ňu sa nedá dlho hnevať. Okúpala som sa, lebo som bola navyše aj poriadne špinavá. Mama mi ošetrila škrabance a znovu ležím, tento raz na gauči. Zistila som, že sa dá rozložiť, aby na ňom mohol niekto aj spať, napríklad Barbara alebo Linda  a konečne mám SAMA izbu!
Bicykel je hotový do šrotu. Som zvedavá, na čom budem teraz chodiť po vonku.

21.7. – pOnDeLoK
4:15
Začula som buchnutie dverí, ktoré vedú do záhrady (oni sú totiž plastové, takže rozpoznám ten zvuk a sú pod mojím oknom). Po pár sekundách som počula na chodbe cup cup cup cup, potom dychčanie pri mojich dverách, naraz sa otvorili a skočila mi na posteľ Lesia! ! ! Mojka, nevydržala to bezo mňa. Bála som sa, že poškodila posteľ, tak som to začala kontrolovať. Našťastie sa nič nestalo. Keby áno, dostala by som naraz 5 infarktov!
8:14
Spalo sa mi ako na vode. Lesia ležala vedľa postele na koberčeku. Budem jej musieť dovoliť byť vnútri aspoň v noci. Idem si spraviť praženicu...
10:46
„Prosím? “ ozvala sa v telefóne Barbara.
„Ahoj, zlato! Už sme v tom novom dome! “ začvirikala som.
„Vážne? Ako to tam vypadá? Páči sa ti tam? “ vyzvedala Bara.
„Super, musíš sem čo najskôr prísť! Nebudem ti to opisovať, sama sa prekvapíš! “ chcem vidieť jej výraz tváre.
„No dobre, tajnostkárka! Môžem prísť 24.7.?
„Jasné! A budeš tu celý týždeň! “ presviedčala som.
„Super! Musím končiť, mama ma volá do obchodu, čau! “
„Maj sa! “ zložila som.
Namáčam si nohy do bazéna a chystám sa zavolať Linde, nech to mám z krku. Telefonovanie moc neobľubujem.
„Ahoj! “ pozdravila ma, „ako? “
„Fantasticky! Akurát som v bazéne, “ vychvaľovala som.
„To tam máte aj bazén? ! “ čudovala sa.
„Áno a to nie je všetko! “ rozčarovala som sa. Nevydržala som a musela som jej všetko vyrozprávať.
„No tak tebe sa žije, “ závidela. Ale len v tom dobrom slova zmysle.
„Musíš k nám prísť! Barbara príde na týždeň 24.7. a ty kedy môžeš? “
„Asi 30. aby sme boli chvíľu všetky tri spolu, “ rozmýšľala.
„Paráda! Ale už bolo dosť čvirikania, lebo nebudem mať kredit! Maj sa! “ nečakala som ani na odzdrav a zrušila som hovor. O chvíľu pípol mobil. Mám 21 centov! Čerta!
11:09
Pre ten rozbitý nos nejdem s rodičmi a Biankou do mesta. Idú pozrieť aj Trenčiansky hrad. Ja som tam už bola so školou na výlete. Idem aspoň do bazéna relaxovať.
12:01
Našla som ranč, neďaleko nášho domu. Majiteľ sa ma opýtal: „ Ty si Diana Telanová? “
„Áno, som, “ odpovedala som zmätene.
„Čakal som ťa.“ Prečo? PREČO? !
„Prečo? “ spýtala som sa jednoducho.
„Rodičia ti to nepovedali? “ Čo? ČO? ? ! !
„Čo mi mali povedať? “ zožierala som sa od zvedavosti.
„Poď sem, niekoho ti predstavím.“ Podišli sme k jednému čiernemu veľkému žrebcovi. Bol nádherný, takého krásneho koňa som nevidela ani vo sne.
„Toto je tvoj kôň. Rodičia ti ho kúpili, “ povedal s iskričkami v očiach. Určite sa vyžíval v mojom nemom úžase a mojom úžasnom ksichte.
„Fakt? ! “ neverila som. Dostala som šok. Ukázal na postroj a naznačil, aby som si s ním vyšla na vychádzku. Neverím! NEVERÍM TOMU!
Bolo mi fakticky super. Bolelo ma z toľkého šťastia brucho. Vyčistila som ho, má úžasne hebkú a lesklú srsť. Keď bol nasedlaný a nauzdený, vyšla som s ním zo stajne. Chystala som sa naňho nasadnúť, keď vtom som sa zobudila a bola som na lehátku pri bazéne.
„Kde mám toho koňa? ! “ vykríkla som ešte napoly zasnená. Potom som si uvedomila, že to všetko sa mi iba snívalo a prišla na mňa z toho trúchlivá nálada. Skočila som do bazéna, aby som sa poriadne prebrala.
15:20
„Mami? Sú tu niekde kone? “ spýtala som sa hneď ako prišli z mesta.
„No dobre. Vidíš tamtie biele, čierne a hnedé škvrny? “ ukazovákom ukázala na veľké trávnaté priestranstvo, ohradené hnedým plotom- určite dreveným. „Tak to má jeden súkromník. Pýtali sme sa či si tam môžeš zajazdiť.“
„Super! Ako to že som si to nevšimla skôr? ! “ Ahá, moje oči boli len pre dom a bazén! Presvedčila som rodičov, aby sme sa tam išli mrknúť. Najprv sa ešte najeme - rodičia priniesli pizzu. No uznajte, ideme obedovať o pol štvrtej! Ale za tú pizzu to stojí...
18:31
Išli sme na súkromný ranč autom. Všetci štyria. Trvalo to ani nie 5 minút. Vystúpili sme z auta pred veľkú stajňu a vítal nás majiteľ. Mohol mať okolo 40 rokov. Prechádzali sme sa po stajni a predstavoval nám kone. Narátala som ich osem. Je to tam celkom pekné aj čisté. Sú tu rôzne plemená. Furioso, 2 araby, frizák, anglický, angloarab a posledné dva kone boli niekde na vychádzke. Vraj sú to oba lusitanovia. Také drahé plemená... Odkiaľ má tie prachy? !
„Chodia sem len dve dievčatá odtiaľto, “ vravel majiteľ. Neskôr som zistila, že sa volá Paľo a mám ho tak aj oslovovať. „Pri vchode do stajne sú zápisky. Treba tam zapisovať kedy bol kôň vonku a kto na ňom bol.“ Ja som len prikývla. Aj na bývalom ranči to nejako tak chodilo.
Chcel vidieť, ako viem dobre jazdiť, aby vedel, ktoré kone mi má prideliť. Išla som na frizákovi a jazdila som v ohrade. Pochválil ma, čo ma náramne potešilo. Mám sa starať o toho frizáka (je to kobyla a volá sa Sunny) a ešte jedného araba (hnedého žrebca a volá sa Lex). Ukázal mi na nich sedlá, plstenky a uzdy. Rodičia ho uistili, že som chodila na araboch sama na vychádzky, tak aj tu mi to Paľo dovolil, ale ešte najprv pôjdem zopár vychádzok s dákou babou.
„Diana? Máš aj psa? “ spýtal sa ma Paľo.
„Áno, mám. Bernského salašníckeho, “ odpovedala som prekvapene.
„Môžeš ho sem brávať. Naraz vyvenčíš psa a odjazdíš koňa. Tieto kone sú zvyknuté, že sa im pes pletie pod nohami, “ pousmial sa. Aj ja.
„Super nápad! “ Len aby Lesia im nič neurobila, lebo ONA nie je na nich zvyknutá.
Chystali sme sa na odchod, ale akurát prišli baby z vychádzky. Tak sme ešte ostali, aby som sa s nimi zoznámila.
„A-ahojte, “ usmiala som sa trochu nasilu. Dievčatá zosadli a vyjavene na mňa pozreli. Odviedli kone do stajne a potom sa mi začali venovať. Pristúpila najprv ku mne sympatickejšia baba a predstavila sa: „Ja som Alica.“ Mala vlasy čierne ako uhoľ, dlhé až po zadok vo vrkoči. Modré oči s dlhými mihálnicami, čokoládovo opálená, postava akurát a trocha vyššia odo mňa.
„Diana... Teší ma, “ usmiali sme sa na seba. Vypadá byť v pohode baba. No tá druhá z diaľky povedala: „Dáša.“ Tvár mala zamračenú, vlasy svetlohnedé, pleť bledú a mohla mať takých 16 rokov.
„Ja som...“ chystala som sa zopakovať svoje meno ako sa patrí, ale Dáša ma prerušila.
„Už som počula, Diana! “ zasyčala a odišla preč.
„Nevšímaj si ju, ona je taká. Nemá rada nováčikov. Bojí sa, že jej niekto vezme Sunny, “ ospravedlňovala ju Alica. Skoro som zamdlela. Podlomili sa mi nohy a bola som červená ako čili paprička.
„Čo je? “ všimla si to Alica.
„Mne nič... Len Paľo mi dal Sunny! “ povedala som so strachom.
„Úha, tak to ti Dáša neodpustí...“ zadumala Alica, „ale kašli na ňu. Je proste strašne závistlivá a privlastňuje si kone.“
„To je tuším všade. Ale ja som si nikdy koňa neprivlastňovala. Keď sa to dozvie, prosím ťa, povedz jej, že na nej môže hocikedy jazdiť, dobre? “
Prikývla. Podľa mňa z nás budú dobré kamarátky. Ale to isté sa o Dáši povedať nedá. Skôr dobré nepriateľky. Aspoň z Dášinej strany.
Zo stajne bol počuť akýsi krik. Jeden hlas patril Dáši a druhý Paľovi.
„Prečo si jej ju dal? ! “ rozkrikovala sa Dáša. Fíha, už jej to asi povedal.
„Lebo chcem, aby na nej jazdil niekto, kto vie jazdiť bez veľkých chýb! “ vysvetľoval Paľo. To mám byť akože ja? Alica mi pošepkala, že Dáša cuká koňa veľmi do papule a pritom dáva primoc silné holene a Sunny je veľmi mladá kobylka a nechce, aby ju pokazila.
Ešte tam Dáša niečo hučala, len som vyrozumela, že odchádza.
„Ona sa po týždni vráti. Kone sú jej droga a navyše tu má ešte kopu iných obľúbených koní, “ upokojovala ma Alica, keď zbadala ako sa trápim, že kvôli mne sa takto hádajú a jedna baba chce odísť.
„Kedy prídeš? “ opýtala sa ma Alica, keď sme nastupovali do auta. Prekvapilo ma to.
„Možno zajtra ráno, “ pousmiala som sa.
„Aj ja tu budem, “ odvetila a zamávala mi. Super baba. Mám novú kamošku. Ale zároveň aj jednu nepriateľku. Ach jaj.
Doma som sa okúpala a teraz si češem vlasy v kúpeľni pred zrkadlom.
19:05
Zapla som si pokec a... Čo ma to nenapadlo skôr? ! Nemusela som prevolať 5 euro ale mohla som si s nimi popísať cez pokec alebo icq! Ja hlupaňa! Linda je teraz prihlásená, tak aspoň jej napíšem, čo sa dneska prihodilo.
JA: Awojko! Mám novinky!
Lindushik: Čaues! Aké? Že ti konečne napadlo napísať mi... 
JA: Neďaleko je súkromný ranč, majú tam pekné kone. Je ich tam 8 a už som si tam našla aj skvelú kamošku Alicu. Ale aj jednu žiarlivku, ktorá ma teraz z duše nenávidí, lebo mi dali jej koňa. Nádhernú frizáčku.
Lindushik: Jéé, máš frízskeho? A to už si si ma akože vymenila? !
JA: Teba nikto nenahradí. Počkať, ty myslíš Alicu alebo tú druhú, Dášu?
Lindushik: Hahaha, vtipné...
JA: Už sa na teba teším. Ešte dačo sa mi stalo, ale nerehoc sa! Napísala som jej tú príhodu s bicyklom a Lesiou a ako teraz vypadám.
Lindushik: Chachacha! Haf, haf! Aj Max sa pridáva!  Teda dobre ti dala.
JA: Čo nového v Petržalke? (musela som zmeniť tému, lebo som ju mala chuť uškrtiť, lebo mne to smiešne nepripadalo)
Lindushik: Nič! Ani toho chalana som nezočila! Ešte stále naňho myslíš?
JA: UŠKRTÍM ŤA! ! ! (práve som na neho nemyslela! )
Lindushik: A vážne sa ti páčil?
JA: Nerada to pripúšťam, ale áno...
Lindushik: Brat ma odtiaľto už vyhadzuje... pá
JA: A nemáte náhodou dva počítače? !
Lindushik: Áno, prepáč. Ale som nejaká unavená, budem končiť.
JA: Tentoraz odpúšťam. Choď si pospinkať, babatko!
Nemám rada, keď ma niekto klame, až to bije do očí! Normálne sa teším do postele. Aj ja som zničená. Nesmejte sa, ale ja idem spať hneď ako si dám dačo pod zub. Samozrejme aj s Lesiou. Musím ju zobrať k sebe, lebo znova o štvrtej ráno príde s rachotom na návštevu!

22.7. – UtOrOk
7:15
Urobila som na mamine prekvapenie raňajky. Palacinky.
„Čo teraz očakávaš? “ pýtala sa mama podozrievavo.
„Mhm, “ rozmýšľala som. „Nič, “ rozhodla som sa.
„Vážne? “ nechápala.
„Hej, “ to je skvelá odpoveď!
8:54
Som nachystaná (aj Lesia) ísť na kone. Pôjdem peši, nie je to až tak ďaleko.
16:04
„Dobré ráno, “ pozdravila som Paľa, keď vystajňoval.
„Dobré... Si tu nejako skoro, “ nechápal.
„Chcela som ešte pomôcť s kydaním, “ vysvetlila som.
„Si milá.“ Vzala som táčky do ruky a vynášala som hnoj na hnojisko.
O pol desiatej prišla aj Alica a pomáhali sme obe. Potom sme si vyčistili kone (ja Lexa a ona Lianu- čiernu anglickú plnokrvníčku). Išli sme asi o 11:00 na vychádzku spolu. Chcela mi ukázať dobré trasy a ja by som si na novom koni, na ktorom som ešte nesedela, netrúfala úplne sama.
„Koľko máš rokov? “ opýtala som sa, keď sme kráčali vedľa seba. Lesia bola v pohode. Najprv sa pokúšala hryznúť koňa do nohy, načo sa mi postavil na zadné, ale keď som ju dostatočne okričala, pochopila a ďalej to už nerobila.
„Pätnásť, za chvíľu šestnásť a ty? “
„Štrnásť, “ škoda. „Kde bývaš? “
„Asi dva kilometre od ranča opačným smerom než ty.“
„Ako vieš, ktorým smerom bývam ja? ! “
„Predsa som videla kam ste išli autom, “ pokrútila hlavou.
„Jááj, “ zahanbila som sa.
Dali sme si aj preteky a vyhrala ich Alica. Vie perfektne jazdiť. Potom sme robili na lúke koliečka a našli sme aj padnutý opustený strom a skákali sme ho.
„Chceš sa pozrieť, kde bývam? Môžeš potom k nám hocikedy prísť, “ oznámila Alica.
„Vážne? Tak poďme! “ jasala som.
Rozbehli sme sa s koňmi po cestičke a za chvíľu sme boli pred jej domom. Bol prinajmenšom taký pekný ako náš. Svetlooranžovej farby s veľkými sklenenými oknami a pekným balkónom.
„Aké máš priezvisko? “ začala Alica, „ja som Smathersonová.“
„Telanová.“
„To dievča čo bolo s tebou včera na ranči bola tvoja sestra? “ popýtala sa.
„Áno, to bola Bianka, “ priznala som sa k... svojej sestre.
„Zlatá baba. Ale včera nič neprehovorila, nie je jej niečo? “ Zlatá? ! ZLATÁ? !
„Nie, “ zasmiala som sa.
„Ja mám dvoch bratov.“ Íha, pozóór! Šibe mi zase...
Vrátili sme sa na ranč a vzala som na vychádzku ešte Sunny. Tentoraz sama. Prišla som až k nášmu domu pozdraviť rodičov a Bianku. Lesiu som nechala doma a išla pozrieť do civilizácie. Vlastne to bolo len zopár domov. Ale boli tam ľudia, nie opice!
Pri jednom dome sa bavilo zopár chalanov. Počkať, jeden hlas poznám. Podišla som bližšie a vtom sa jeden chalan otočil. Ó moje nervy! To je ten chalan! TEN CHALAN čo som doň nepatrnosťou hodila zmrzlinu! Znova som vypadala, akoby som videla ducha, ale neobzrel sa za seba. Už sa asi považuje za toho ducha on. Keby som nesedela na koni, asi by som spadla na zadok. Chystala som sa rýchlo odísť.
„Diana? “ prerušil môj útek.
„Mhm? “ trááápne! „To si ty? “ tvárila som sa, že som ho spoznala až teraz.
„Keď myslíš toho chalana, do ktorého si hodila jahodovú zmrzlinu... Tak áno, “ usmial sa. Jeho úsmev mi počaril hlavu. Ostatní chalani sa dali do smiechu. Najradšej by som sa prepadla! Myslím že som sa doňho zbláznila! ZBLÁZNILA! DORITI!
„Čo tu robíš? “ blbá otázka.
„Ja? Ja tu bývam.“ Začervenala som sa. „A ty? Nebývaš v Petržalke? “ opýtal sa ma. Asi preto, že som tam bola aj so psom.
„Bývala som. V nedeľu sme sa prisťahovali sem, “ nervozita zo mňa opadla.
„Super! Teda... ehm, “ zarazil sa. On sa tomu fakt potešil? ! Chalani vybuchli do ďalšieho smiechu až sa chytali za bruchá a potľapkali ho po ramene. Myslím, že bol čas odísť, lebo sa tu strápnim. A aj on.
„Už som dlho vonku, “ začala som.
„Jasné, “ usmial sa, „ešte sa uvidíme.“
„Ako sa voláš? “ spýtala som sa ho.
„M-Michael, prečo? “ pozrel sa na mňa.
„Ja len tak, “ a LEN TAK som odišla. HAHAHA, teraz som mu to vrátila!
20:19
Som unavená. Ale nechce sa mi ísť spať. Idem si pustiť telkáč a Lesia mi bude hriať nohy. Heh...

23.7. – StReDa
7:50
DOČERTA! Nemôžem proste spať do jedenástej ako ostatní? ! Veď teraz nemusím venčiť psa. Môže si prísť do domu a z domu odísť kedy chce (vie si otvárať dvere, ale smola je v tom, že ich nevie zatvárať).
8:59
Poslali ma do obchodu. Musela som ísť peši, lebo bicykel je v riti. Vzala som Lesiu na vodítko a pred obchodom som ju uviazala (do obchodu mi to trvalo 5 minút, lebo Lesia si zmyslela že chce bežať! ! ! ) a kúpila som pečivá atď. Skoro ma porazilo, keď pomocník v obchode, ktorého som sa spýtala (potľapkala som ho po pleci, lebo nejako nevnímal), kde je salko (mala som na neho chuť) a keď sa otočil, bol to Michael! Asi na toto myslel, keď s istotou povedal “ešte sa uvidíme“.
„Čau, “ povedal akoby čakal, že som to ja.
„Ahoj, “ pozdravila som automaticky. Keď som sa mu pozerala priamo do očí, sklopil zrak a išiel pozrieť to salko. Podal mi ho a spýtal sa: „Ešte niečo? “ Ja som sa zasmiala a povedala nie. Pripadalo mi to smiešne ale potom som sa začervenala. Má krásne oči plné nehy a nevinnosti. Rozpačito sa na mňa pozeral, tak som radšej zamávala rukou a odcupitala som k pokladni (ešte chvíľu by som sa mu pozerala do očí a zhyptnotizoval by ma tými modručkými očami). Je strašne zlatý...
Pomaly som sa uberala domov. Keby sa Lesia nerozštekala, asi by som na ňu zabudla a nechala ju tam (lebo som rozmýšľala nad Michaelom a všetko iné mi vyfučalo z hlavy).
9:40
Zapla som si icq a všetko som napísala Barbare, ktorá bola našťastie akurát prihlásená.
Barbara: Ty si asi vážne zamilovaná! Heh...
JA: Nevymýšľaj si, dobre? ? ! !
Barbara: Ale no! Podľa toho čo si mi napísala si doňho blázon!
JA: No dobre, priznávam.
Barbara: Ty blázonko!
JA: Šak neboj, keď ho zočíš, aj tebe sa podlomia kolená!
Barbara: Len aby!
JA: 100%
Barbara: Stavíš sa?
JA: O stofku.
Barbara: Beriem.
JA: Ale dúfam, že sa on do teba nebuchne. Lebo to by som ťa musela uškrtiť 
Barbara: Ale neboj! Ja nemám záujem. A keď je všetko pravda čo si mi napísala, on je do teba ešte väčší blázon. (keby to tak bolo...)
JA: Necháme to už tak? !
Barbara: OK. Som tu už dlho, tak sa maj zlatko a neumri od lásky!
JA: Hahaha! Díky! Pápá
Keď ja sa mu páčim a on sa mne páči, v čom je potom problém? Musíme sa asi viacej spoznať.
11:03
Práve som doupratovala. Zajtra na obed má prísť Barbara, tak nech to tu je čisté. Iba som dala riady do umývačky, vyvesila bielizeň a vyniesla odpadky. Tentoraz išla do obchodu Bianka na bicykli. Teraz moc netúžim stretnúť sa s ním. Hoci rada by som ho videla.
11:04
Vôbec neviem čo chcem. Ale teraz viem, že chcem ísť do bazéna. Tak idem.
12:11
„Ahoj, “ pozdravil ma ktosi, keď som si plávala v bazéne. Otočila som sa a dostala som šok. Bol to Michael a opieral sa o náš plot. Asi išiel práve z obchodu, lebo o dvanástej sa zatvára.
„Čo tu robíš? ! “ skoro som kričala, keď som si spomenula, že som len v plavkách (no našťastie vo vode a trčala mi len hlava).
„Šiel som okolo a chcel som sa spýtať či ti chutilo salko, “ usmial sa. Ja som bola stále vážna.
„Ešte som ho neotvorila.“ Potom som sa zamyslela ako si ho budem vychutnávať. Myslím to salko, nie Michala.
„Aha, “ obzrel sa asi či ho nikto iní nepočuje, lebo povedal: „Mohli by sme ísť niekedy spolu, “ zamlčal sa, „na vychádzku s koňmi. Aj ja jazdím a zriedka chodím na ten ranč, “ vysypal zo seba. Uškrnula som sa ale nič som nato nepovedala. Pozýva ma snáď na rande?
„Samozrejme len v záujme jazdectva, “ dodal, keď zbadal môj úškrn. Uff, takže len ako koniari. Ale stále som nič nepovedala. Čo som onemela? !
„Čo tak zajtra? Máš čas? “ pýtal sa ďalej.
„Ja... Nemám... Príde mi zajtra kamoška a bude tu zopár dní. Možno inokedy, “ konečne som zo seba niečo vydala.
„Škoda, “ zosmutnel.
„Ozvem sa ti, “ povedala som na moje prekvapenie.
„A-ako? “ vypleštil na mňa svoje sladké oči.
„Napríklad pôjdem do obchodu...“ zadumala som a nato sme sa obaja rozosmiali.
„Tak sa zatiaľ maj! “ zakýval mi a ja som iba odkývala.
Je taký sladký... Zjedla by som ho!
Ešte chvíľu sa budem máčať vo vode.
15:36
Po obede som sa išla prejsť s Lesiou smerom k ranču. Uvideli sme Alicu na jednom Furiosovi ako cvála na jednej z lúk. Prišla k nám, pozdravili sme sa a dali sme sa do rozhovoru.
„Ako sa ti tu páči? “ spýtala sa ma.
„Je to tu úžasné, “ priznala som.
„A nejakí chalani na obzore? Čo? “ usmiala sa.
„Jeden by tu hádam aj bol, “ zaškerila som sa. Alici dôverujem.
„Fáákt? A kto? “ vyzvedala.
„To nepoviem, “ zastrájala som. Ešte ho bude poznať a vysmeje ma. „Ale je úžasný.“ Fakt? Vážne? ! VÁŽNE!
„Jeden brat mi včera ochorel. Volá sa Alan, “ povedala smutne.
„To ma mrzí, “ zosmutnela som aj ja. Ale veď ho nepoznám, môže mi to byť aj jedno. Téda, úprimnosť nadovšetko!
„Zajtra mi príde kamoška a tiež jazdí. Myslíš, žeby mohla ísť so mnou na vychádzky? “ spomenula som si na Barbaru.
„Jasné, môže zobrať aj tohto Timka. Ale radšej sa spýtaj aj Paľa. Potom mi ju musíš predstaviť, hádam je taká pohoďáčka ako ty.“ Potešilo ma to.
„Je to super baba, moja najlepšia kamarátka. O týždeň potom príde aj Linda, moja bývalá spolužiačka. Tá je tiež fantastická! “
„To ma teší, “ usmiala sa od ucha k uchu a potom sme sa rozlúčili a ja s Lesiou sme sa uberali domov.
15:59
Nudáááá!
18:09
V telke nič nejde, hroznááááá nudááááá! Keby mi to napadlo skôr, mohla som ísť do mesta! Môj noštek sa už zahojil a ani tie škrabance nemám ako nejaká pozašívaná bábika. Teším sa na Barbaru. Idem povysávať ešte Lesiine chlpy (už sa aj cez deň promenáduje po celom dome).
18:45
Je tu strašné ticho. Vlastne kde sú všetci? ! Na stolíku bol papierik a stálo na ňom toto:

Diana!
Sme u Smathersonových, o siedmej prídeme domov.

Rodičia si našli už aj nádejných priateľov. Nepochybujem, že je to dobrá rodina. Koniec koncov, Alica je určite ich dcéra a ona je super.
19:23
Rodičom sa nepodarilo prísť presne, asi sa dobre bavili.
„Ako bolo? “ spýtala som sa medzi dverami.
„Skvele! Pozdravuje ťa Alica, “ povedala s úsmevom mama.
„Nabudúce pôjdem s vami! “ oznámila som.
„V poriadku. Chudák chlapec, má chorobu Brucella suis. Bude doma najmenej do začiatku školy. Prázdnin si neužije...“ povzdychol si otec. Vôbec netuším čo je to za chorobu... Ževraj kým sa prejaví môže trvať aj dva mesiace a má príznaky podobné chrípke. Objala som rodičov len tak a Bianka mi dala pusu na líce, načo som zjačala a išla som si ho rýchlo umyť. To prichádzajúce bábo si s nami užije...
22:30
Vonku bude tuším búrka. Otvorila som si okno, nech sa to tu poriadne prevetrá. Lesia sa prechádza po izbe a pozerá sa do zrkadla. Asi si hovorí: Pekná som, veľká som, prečo ma nikto nechce? ! Alebo: Teším sa na zajtrajšie rande. Príde Barbarin bernardín a Diana mi vyčeše srsť.
To zas bude!

24.7. – ŠtVrToK
11:00
Práve som vstala. Cez búrku sa mi veľmi dobre spalo. Idem sa poumývať a upraviť, takisto aj Lesiu, nech z nás Barbara a jej pes nedostanú infarkt.
15:01
Okolo dvanástej prišla Barbara. Čakala som ju pre domom a keď vyšla z auta (moji rodičia ju doviezli zo stanice) bola ohúrená najmenej tak ako ja s Biankou.
„Paráda! “ adresovala domu.
„Čaukóó! “ skríkli sme obe a vystískali sme sa. Barbara veľmi opeknela. Má husté tmavohnedé vlasy siahajúce po plecia a kučeravé ako Linda. Pod slnečnými okuliarmi sa jej schovávali tmavomodré oči.), bola trocha vyššia odo mňa. Možno o centimetrík . Vytiahli sme jej kufor z auta a dali do izby. Bola veľmi prekvapená tým domom. A keď uvidela vodnú posteľ, urobila to isté čo ja: zhíkla a hodila sa na posteľ. Lesia s Medom (bernardínom) si pobehovali po záhrade. Asi mu teraz ukazuje bazén, dúfam že doňho neskočili!
„Máš sa tu ako v raji! “ začala Barbara.
„Teraz aj ty! “
„Poďme do bazéna! “ navrhla.
„Jasné, len či sa tam už psy nekúpu.“ Zasmiali sme sa a prezliekli do plaviek. Psy odfukovali pod stromami a my sme sa jašili a skákali do bazéna.
„Dneska chcel ísť so mnou Michael na vychádzku na koňoch.“
„Prepáč, že som ti prekazila rande, “ zasmiala sa Bara a ja som jej nato špliechla vodu do očí.
„To nie! Ináč, mohli by sme mu navrhnúť vychádzku ale s nami oboma! Nechcem byť s ním sama. Aspoň zatiaľ nie.“
„A načo čakáme? ! “ vyhlásila Barbara.
„Ale problém je v tom, že ani neviem kde býva, ani nemám jeho číslo a obchod je už o dvanástej zatvorený, “ vyratúvala som problémy.
„Smola... Tak zajtra pôjdeme akože do obchodu a pozveš ho napríklad na sobotu.“ Návrh sa ujal.
Hm, neviem ako mu to povedať. Ešte sa tam strápnim... Veď Barbara mi pomôže.
22:15
Roztiahli sme gauč, ale teraz ležíme obe na mojej posteli. Zajtra poobede pôjdeme do mesta a dačo tam už vymyslíme.

25.7. – PiAtOk
7:30
„To by aj stačilo! “ zastavila som Barbaru, keď mi príliš zvýrazňovala oči ceruzkou.
„Nech si nemyslí, že ho chcem zbaliť! “ vysvetľovala som môj nesúhlas.
„Ako chceš! Nech si myslí, že si strašidlo prvého stupňa! “ povedala úprimne. Možno trochu zveličovala. Hádam nie som až taká škaredá!
Som nervózna. Ale veď o nič nejde... Idem len odpovedať na jeho ponuku. A to nie je rande, ide s nami aj Bara a aj on jasne naznačil, že len v rámci jazdectva.
9:16
Uff! To bolo... Prišli sme do obchodu (Lesia s Medom čakali vonku) a najprv sme nakúpili.
„Ahoj, “ pozdravila som ho. V očiach mu znova zasvietili tie nežné iskričky.
„Čáu-te, “ odzdravil a pozrel na Barbaru jedným okom.
„Toto je Barbara, moja najlepšia kamarátka, “ predstavila som Baru, „Barbara, toto je Michael, môj...“ Chvíľu som rozmýšľala čo poviem, ale povedala som kamarát, lebo nič iné mi nenapadlo.
„Teší ma, “ podal jej ruku. Barbara mu ju bez slova podala a usmiala sa naňho.
„Tak mi napadlo, že by sme mohli ísť na tú vychádzku všetci traja, ak by ti to nevadilo.“
„Nie, vôbec nie, “ odvetil. Jasné, že mu to nevadí, veď mi naznačoval, že o nič nejde! Ja hlupaňa! HLUPAŇA!
„Kedy môžeš? “ spýtala som sa ho. Bara si len prečesávala rukou vlasy. A obzerala si výklad.
„Aj dneska poobede. O jednej, napríklad.“
„Super! Tak o jednej? Na ranči? “ úplne som zabudla na dnešný plán do mesta. Ale vtedy mi to bolo jedno. Znova som mala hlavu plnú len Michala... Alebo prázdnu? !
„Presne, “ potvrdil a musel sa venovať ďalšiemu zákazníkovi. Zakývala som a vyšli sme z obchodu. Hneď ako sa za nami zatvorili dvere, Bara povedala: „Je úžasný! “ Už som si myslela, že ma vystrie. Tak, zapáčil sa jej!
„Ale nie, haha! Chcela som ťa iba nastrašiť. Nechám ti ho.“ A kto povedal, že ho chcem? ! Jáj, predsa ja!
„.A aký je tvoj typ chalana? Dlho sme sa nerozprávali o chalanoch, ktorí sa páčia tebe, “ podpichla som ju. Iba pokrčila plecami.
„Dlhuješ mi sto korún, “ vyškerila sa na mňa. Zato som jej adresovala milý úsmev.
19:12
Na vychádzke bolo trápne, skoro stále sme mlčali. Prekvapilo ma, ako dobre vie jazdiť. Z kríkov vybehla srnka, celkom zlatučká. Sunny sa mi postavila na zadné tak, že stála len na jednej nohe a bola to poriadna stojka. Už som si myslela, že padneme obe. A jedna z nás padla - ja! Kokos ako som sa strápnila pred Michaelom!
„Stalo sa ti niečo? “ pýtala sa Bara. Michael zoskočil z Lexa a zopakoval Barbarinu otázku. Zdvihol ma na nohy a ja som ho nechala držať ma v náručí. Roztriasla som sa a keď som sa spamätala, vytrhla som sa mu z rúk a a vysypala som zo seba, že mi nič nie je. Mám len dostatočne červený zadok, lebo som naňho padla. Nie som podarená? !
Zajtra budú čo? Nákupy! ! ! Moje nervy.....

26.7. – SoBoTa
9:40
Je mi nanič. Vôbec sa necítim pohodlne, všetko je naruby. Všetko je rozhádzané. Včera sme sa s Barou rozprávali a Biana sa nám pchala do izby, tak sme ju ohadzovali všetkým možným. A teraz to upratovať, asi ma porazí. Ale bola sranda, stálo to zato.
16:55
Boli sme na nákupoch ale nebudem to tu vypisovať. Barbara mi povedala, že denník je blbosť. Ani ja neviem, prečo píšem všetko na papier. Nie som sklerotička. Tak, denník, u mňa si skončil! ! !

30.7. – StReDa
20:02
Už to nevydržím. Bara akurát odišla a je tu Linda. Ona prišla hneď dneska ráno. Včera sa všetko posralo... Všetko je v riti... Hneď vás uvediem do obrazu...
Včera ráno sme išli do obchodu a bol tam Mišo.
„Čaute, večer je dole diskotéka, idete aj vy? “ vysypal.
„Jasné, “ odpovedali sme dvojhlasne.
„Ale mala by som sa spýtať rodičov...“ dodala som.
„Čo ti šibe? ! Ako poznám tvojich rodičov tak ťa nikam nepustia, “ poučovala ma Barbara.
„To si vyriešte potom, ale hlavne príďte! “ uškrnul sa Michael. Rozlúčili sme sa a rozhodla som sa, že sa to rodičov predsa len spýtam. Bara je tu poslednú noc, tak sa musíme nejako rozlúčiť!
Večer som to povedala rodičom a reagovali asi takto:
„Čo si sa zbláznila? ! Je tam alkohol, možno aj drogy a čo ja viem čo všetko! ! ! ! Ty chceš aby ti niekto ublížil? ! Nikoho tu ani nepoznáme! Čo ak ťa niekto unesie, alebo...“ rozčuľovali sa obaja až boli červení ako paprika. Neviem koľko vecí mi ešte povedali, čo sa môže stať. Ale mala som plán.
„Ty mi NEVERÍŠ? ? ? ! ! ! VY mi NEVERÍTE? ? ! ! Dám si na seba pozor! A ide so mnou aj Barbara! “
„V žiadnom prípade! NIKTO nepôjde! “ vyhlásil otec a tvrdo si za tým stál.
„V poriadku. Ale v tom prípade si nemyslite, že vyjdem dneska zo svojej izby! Poďme, “ povedala som a dala som povel na odchod. Bežali sme hore schodmi a rodičia ešte povedali, že ani nechcú aby som z izby vyšla, pff! ! ! Bianka sa len so škodoradostným úsmevom prizerala.
Na dvere som dala: „NEOTRAVOVAŤ VY ZMRDI! “ Na tom nápise sme sa šupovali.
„Takže? Aký je plán? “ vyzvedala.
„Otvor okno, je tam nachystaný rebrík.

 Skutočný príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu