„Nemyslím, že je to ten najnudnejší pohľad na zemské teleso. Povedal by som, že naopak, je to tu to najkrajšie, čo môže byť. Prečo sa ti tu tak strašne nepozdáva?“ „Pretože nedokážem nič, dokonca ani veľmi myslieť, lebo nemám mozog a moja pokožka už dávno nepozná farbu pleti. Chcel by som konečne pocítiť chladnosť zamrznutých lúčov jahôd, mliečny nádych marcipánu. Chcem utiecť z tohto priesvitného šialenstva, ale nie som dostatočne ťažký, aby som mohol padnúť tam dole. Možno iba slzy pozostalých by to dokázali. Voda sa predsa vyparuje, nás stále pribúda. No stále sa sem zmestí ešte tisíckrát toľko, koľko je nás tu doteraz. To prešlo len niekoľko stá tisícročí. Nebaví ma už ani to, keď sa malé deti naháňajú a skrývajú druhým do vnútorností. Keby mám žalúdok, asi by som vyvracal dnešné raňajky.“
„Koľko hltov vzduchu si mal dnes?“ „Asi pol misky a ty?“
„No celkom málo si sa nasýtil a ešte by si to chcel dostať zo seba von? Neblázni! Ja som mal päť misiek.“
... po dvoch týždňoch...
„Konečne som prišiel na to, ako opäť pocítim. Poď so mnou!“ „Kam chceš ísť? Ja nechcem nikam. Mne sa tu páči. Nestačí ti voľnosť? Nestačí ti každodenné oddychovanie na mäkšej pohovke ako je perie? Ja chcem zostať a ak chceš, tak choď. Veď ty sa ešte vrátiš, keď zistíš, akí sú smrteľníci v dnešnej dobe. Čo si zabudol, že som len 2- ročný? Však som ti vravel iba o tých príjemnejších pocitoch ako bola láska, ale nevieš nič o závisti! Títo ťa zabijú, i keď si mŕtvy len kvôli tomu, aby dosiahli to, čo tu máme my. Keď ťa prerežú napoly, potom nebudeš cítiť nudu ale skutočnú bolesť. Ver mi, nie je to žiadna slasť.“
„Ja chcem aspoň vyskúšať. V mojom veku ma ľudstvo obskakovalo z každej strany. Chcem to za akúkoľvek cenu. Reinkarnujem sa na oblak a spadnem v podobe kvapiek. Pristanem v tvojom meste a dotknem sa každého predmetu svojimi molekulami. Vy ste to nazývali chémiou, ja to budem nazývať po svojom. Musím sa riadne nahltať vodnej pary, a keď bude správny čas, vybuchnem. Bude to síce mierne nepríjemné, ale myslím, že to bude stáť za to.“
„Tak veľa šťastia ti želám. Pozdravuj moju dcérku. Maj sa tam dobre Tutanchamon.“
„Jasné, o tri dni som späť. Zavolám ťa, keď sa vyparím späť. Pomôžeš mi prosím dať sa potom znova dokopy? Budem ťa potrebovať, Bush.“ „Budem ťa tu očakávať, presnejšie nad tvojou vernou mačičkou- sfingou.“
Po týždni začali záplavy, zomrelo vyše päť tisíc obyvateľov, no kvapky, čo pršali sa radovali a leskli sa, akoby more plakalo od šťastia, že je slané.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Na Tvoj vek v podstate výborné...
Rozhodne skús aj jednoaktovkový dramatický celkok, tam by si si lepšie mohla precvičiť dialógy....