Kreatívna možno trochu som, teda ak sa celoživotné písanie takýchto a podobných duševných chvístancov (chvístanec = mrmel dá považovať za tvorivú činnosť.
Tá nekomformnosť by bola na dlhšiu úvahu. Takže tu je, lebo nevstávam za 6 hodín do rachoty, ja mám čas
Prispôsobujem sa bežným, obyčajne vyžadovaným spoločenským normám?
Pokiaľ viem, zákon som nikdy vedome neporušila, nikdy som nedostala zníženú známku zo správania, väčšinou som konala v súlade s očakávaním rodičov (aspoň čo sa školy týka).
Dalo by sa povedať, že som bola nastavená v psychologickom režime OVCA.
Problém nastal až v štádiu tzv. mladšej dospelosti, v ktorom sa teraz nachádzam.
Stále mi nedošlo, že s pribúdajúcim vekom spoločnosť od jedinca stále viac a viac očakáva. A od ženy tobôž.
No odo mňa teda nečakajte.
Že svadba? Spoločné bývanie? Deti????
Panika, stres, vlasy zježené, stavy úzkosti, akútne nutkanie požiť alkoholický nápoj
Prečo musím premýšľať nad takýmito vecami? Možno preto, že výrazy "malo by sa, v tomto veku, biologické hodiny, už máš vek" okolie do mňa začalo hustiť v pravidelných iritujúcich intervaloch.
Svadba bola pre mňa len gýčovitý obraz, servírovaný americkými dojákmi. Záležitosť, ktorá akoby sa mňa nikdy nemohla týkať.
Alebo aspoň nie teraz a takto.
Že na mňa vyrukuje s takou otázkou. Len tak, že NA! A romantický soundtrack nikde, žiadny aplaus kamarátov v bare, objatia ani slzy dojatia.
Iba WTF výraz "nech ti ne*ebe" a náhla chuť vykradnúť banku a odletieť loviť na Bahamy perly medzi žraloky. (Toto som raz čítala! Niekto sa zamýšľal, prečo samovrahovia proste "len" skáču pod vlaky a vešajú sa o lustre, keď môžu zažiť podobný "vodvaz" a robiť všetko, na čo nemali počas života odvahu, keď im vlastne teraz už na ničom nezáleží).
Takto to nemalo byť.
Nie teraz.
Nie
Čo som mala povedať?
Že sa bojím toho, že svadbou by sa skončil môj život? Že by som bola o niečo ukrátená? Prečo mám pocit, že má ešte niečo prísť? Že MUSÍ niečo prísť?
Toto predsa nemôže byť koniec.
Koniec všetkých nádejí. Koniec dobrodružstva. Koniec úvah "čo keby" a "aký to mohol byť bezva život" a "čo keď a možno raz". Koniec snov a predstáv
o garzónke a
bohémskych večeroch slobodnej tridsiatničky
a čítaní kníh do rána a obžerstve vo vani po práci a makaní v posilke cez víkendy a svätom pokoji a vyplodení nejakej tej básnickej zbierky
a rozjímaní pri hudbe a víne a cestovaní a učení sa ruštiny a francúzštiny a hre na synťák a bicie
a o chodení po koncertoch za ťažko našetrené lóva a varovaní detí mojich známych
(a a a a a toho že možno raz no vieš
možno raz
mi Ježiško zazvoní
aj keď nikdy ja bláhová
no to čakanie na nič by mohlo byť zmyslom môjho života
aký moja sentimentálna nespútaná duša potrebuje
neviem či chápeš.
viem, že to nejde a bolo by to...nie celkom ono.
Ale len pre ten pocit
osudového romantického nenaplnenia
čo tak krásne bolí
a podnecuje moju kreativitu.
Aj keď to mohol byť celkom vtipný život .
GAME OVER.
(aaaaaaaaaaaa ty kokooooooooos nejaká stonožka mi lezie po posteli fuuuuuuuuuuuuj)
No kde som to skončila?
Aha.
Že som teda vlastne egoista, ktorý si musí stále dokazovať svoju nezávislosť. Chcela som istoty a teraz cúvam. Lebo sa bojím o stratu svojich ilúzií...o stratu integrity.
Buď nie som zrelá na zväzok muža a ženy overený tradíciami a rodenie potomkov, alebo som jednoducho nonkomformný jedinec.
Asi najskôr to, že som síce stará ochechula akurát ževraj na vydaj, ale stále mám svúj svět A baví ma. Až príliš na to, aby ho pochovala konfomita.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár