Som nejako ztroskovatela. (Nie stroskotala! Aj keď...)
Od januára tá životná sínusoida nie a nie stúpnuť...uviazla som v kotline. KOKOTlina....
Snažím sa ako mulica, veru aj na ťažného koňa je to dosť...mám síce riť jak štajerák, ale dušu púpavy v odkvete. Nielen dušu, ale aj vlasy pomaly ...
Nedá sa ďalej pokračovať týmto smerom. Smerujem do sraček. Stačí si poskladať mozaiku z nasledujúcich situácií zo života madhoumles. Zrob si komix Situačná komédia.
Zistila som, že všetko je wrong, keď:
1. som sa zrazu našla revať na lavičke pred robotou. Knedla z nosa...diera na košeli...bosé nohy v kanadách stav kondenzovaného zúfalstva...hľadám niekoho v mobile, komu sa vyrumázgam do telefónu...a ten pocit, že nemám komu zavolať...ľudí plná kedveš, ale ten jeden....nieto.
2. keď sa nájdem ležať v izbe na zemi v kúte na karimatke xichtom dole....vedľa mňa činka...celá od prachu. Kedy sa zo mňa stala protoplazma? Stále sa niekde nachádzam. Len fyzicky.
3. keď v nedeľu pri obede revem do polievky. Ani Maggi mi netrebalo nalievať. Slaný roztok vlastnej výroby. A že prečo revem? Ževraj som sa zamyslela nad životom...zo mňa vyšlo. Heh.
4. Keď sa nájdem v ležať v posteli a zisťujem, že mi pivo steká dole bradou po pyžame. Na Mojseja. Ty k***t drevený...
5. keď sa nájdem na lavičke (príď tam k opusteným lavičkáááááááááááááám) s fľašou rosééé (kamarátka flaška) pod tričkom a presviedčam polišov, že to tam mám minerálku...
6. keď som išla známej na svadbu do kostola a čítali žalm "láska je trpezlivá, láska všetko vydrží" a revala som do motlitebnej knižky. Všetko vydrží veru...ale dokedy? Poznatok roka: na svadbu bez lexaurinu nelez.
7. keď som sa odvážila odvážiť a stála tam desivá cifra že 60! O 10 viac ako pred rokom....kedy čo kde ako načo začo prečo????????
8. keď som išla do kuchyne spraviť si kávu (o 10 večer), stretla som tam spolubydlu, darovala som jej baklažán...a rozrevala som sa.
Čím to je, že 80 % voľného času presmoklím? Čo bude, keď sa dožijem prechodu? Vytopím susedov?
Životná výhra je, že spolubývajúca pracovala v psychiatrickej liečebni. Tak so mnou hodila reč. Vraj mám psychický blok, ktorý spôsobila moja matka.
hmmm.
A teraz? Je pol 1 v noci, pijem stále tú kávu (so slaným roztokom), počúvam New Order a bojím sa zajtrajšieho pracovného dňa ako....no, presne ako madhoumles pacovného dňa. Načo v kuse prirovnania.
Prečo nemám odvahu? Čo je také ťažké na tom priniesť šéfke výpoveď do kanclu? Lebo mám sociálne cítenie? Lebo mi jej je ľúto, že sa jej rozpadá pobočka? Lebo sa bojím psychického vydierania? (ktoré nezvládam, lebo som labilný jedinec a hned spustím rev). Lebo sa jej bojím ako...
ako svojej matky?
Štokholmský syndróm. A sme doma. Sama sebe terapeut.
Je načase zmeniť smer vecí. Vyškriabať sa z tej priepasti.
Stačí len položiť A4 na stôl. Nič viac. Také easy.
Panebože dej mi sílu.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
jejda také dačo poznám :S už aby si to zmenila jasné? čim skôr tým lepšie a netráp sa
Napíš svoj komentár
svadbu bez lexaurinu nelez --- spať môžem aj doma!