Príbeh chlapca v náruči dažda...

Zas stojím na tom hnusnom moste.Moja dlhá prechádzka sa tu stále skončí pozorovaním rieky po daždi.Stále sa tu zamyslím nad sebou,nad tým čo som zrobil,nad tým čo zrobili mne.Myslím tu na tie dievčata a ženy ktorým som ublížil a ktoré svojou rozmarnosťou ranili moju špinavú dušu,že sa ľutujem ? To mi je jedno.Chuť skončit toto nechutné trápenie ma láka.Pád do vody by ma nezabil,ešte by som viac trpel topením sa a možno by ma nejaký bastrad zachránil a myslel si aký je veľký hrdina.Nie ja nikomu deň spríjemňovať nebudem.Do uší si púštam také tie zaľúbene a štastné pesničky s otázkou prečo sa to nemohlo stať aj mne.Možno pre to že život taký nieje.Mierim ku svojmu paneláku s myšlienkov čo dalej.
Zajtra zas ten stereotyp,prídem do školy ktorá je plná vysmiatych buzerantov,mysliac si o sebe že sú pupok sveta a nikto nieje lepší,ako sa strašne mýlia.Prídem do triedy parta chichotajúcich dievčat na mňa zhnusene pozrie,na hodine ma učiteľ ani nevyvolá,ani ten najvačší dobrák o mna nezakopne.Zvykol som si.
Strkám kľúčik do klúčovej dierky,no tvom víde jeden môj opitý sused,víde zo mňa bezduché ,,dobrý".Vítahom sa už vlečiem na dvanáste poschodie.Ešte pred mesiacom bol ten výťah úplne na novo vymaľovaný,neznášam tých malích debilkov ktorý to tu popísali sloganmi ako napríklad : rap,fero je k***t,ľúbim ťa Mirka.Bížim sa ku naším dverám,počujem buchot.Oco je zasa opitý a mláti mamu,mlátil aj mna teraz už mu to nedovolím.Mama sa ma nikdy nezastala ani mi neošetrila kolenu,nepohladkala ma ani neplakala ked ma zbil,nech ju tam ten chrapúň aj zabije.Idem si sadnúť na schody,vracám sa k myšlienke ktorá ma sprevádzala na moste.Kto bude za mnou smútit? Rodina? Nemám rodinu . Niekto kto ma miluje? Nikto ma nemiluje. Priatelia? Aký ked ma každý zradil.Otváram si balkon na chodbe,skončím takto? Ako troska,bez nikoho? Nikto nebude za mnou plakať ? Nič som svetu nedokázal.List na rozlúčku by si nikto neprečítal.Prekračujem zábradlie.Dážd padá.Vnímam každu kvapku.Chcem byť ich súčasť.Zomriem v náruči dažda možno on pochopí moje pocity.Skočit sa nebojím,je to oslobodenie.SKOK!
Odrazil som sa cítim ako zrážam kvapky,cítim vietor ktorý mi láme končatiny.Plačem,či sú to len kvapky? Už si to nemôžem rozmyslieť,deje sa to tak pomaly.A čo sa stane ked zomriem čo bude so mnou potom?

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu