Vyrazii sme vo stvrtok presne o polnoci a takmer presne 24 hodin na to by sme mali, zdoraznujem BY, dojst do Kosic. Nikto zatial netusi, co nas v tom autobuse este iba bude cakat. Prvu pol hodinu sme stravili v zapche, pretoze sme sa potrebovali otocit a ist druhym smerom. Kazdy si pocital krovky, pocuval hudbu alebo sa rozculoval nad tym, ze nenasiel obchod, ktory v Krakowe hladal tristvrte hodiny.
Presla tak hodinka a pol a na srdcervuce nalihanie mojho spoluziaka sediaceho predo mnou, ktoremu trebalo na zachod tak, ako este nikdy v zivote, sme zastavili na jednej benzinovej pumpe pri dialnici. Bola uz tma, ked sme sa vsetci natlacili pred dve biedne zachody na pumpe. Niekto poskakoval z jednej nohy na druhu, ini sa fotili. Niektori isli dokonca minut posledne zlote na kavu.
Ked sme sa o stvrt hodinky na to nahrnuli zase vsetci do autobusu a posadali si, nas "mily" pan sofer nam zhasol svetlo z dovodu setrenia. Vtedy sme sa este rozculovali nad tym, co je to za cloveka. Este stale sme netusili, ze to nie je to najhorsie, co nas v ten vecer caka.
Ubehla dalsia hodinka alebo dve. S Kubom sme pocuvali hudbu, na par minut sme dokonca aj zaspali. No zrazu vsetci spozorneli. Ak som sa nemylila, boli sme na dialnici. Tak preco potom nas sofer spomaluje? Preco sa otaca? Nemohli sme tomu uverit. Sofer sa otocil do protismeru. Zrazu sa vsetky hlavy z ulicky vystrcili von a my sme bezbranne sledovali, ako na nas dialkovymi svetlami blikaju ostatne auta. Nastala panika. Profesorka, ktora bola v autobuse, na nas zacala kricat, ze sa spravame neadekvatne, ze si mame posadat a byt ticho. Nekonecne dva kilometre. Niektori z nas boli prilis unaveni na to, aby si uvedomili, co vsetko sa moze stat. Nastaste, po dvoch kilometroch sofer odbocil do spravneho pruhu. Tam skrizil oba jazdne pruhy, aby sme sa zase vratili tam, odkial sme prave vyviazli zivi. Nemohli sme uverit tomu, ze chlap, ktory vezie viac nez 40 studentov, dokaze urobit nieco take. Vraj zabudol odbocit a musel to nejako riesit. Hmm, nezda sa mi to ako spravne riesenie.
Mohlo by sa zdat, ze toto bol fakt vrchol vecera. Kdeze, niekolko minut na to sme sa dozvedeli, ze nas sofer vobec nema potuchy, ako sa vratit spat na Slovensko. Vedel to iba sofer autobusu, ktory siel pred nami. Bohuzial, sme ho ale stratili presne vtedy, ked sme zabudli odbocit a on riskoval nase zivoty.
Ked sme sa ako tak upokojili a dostazovali sa jeden druhemu, nastal cas na spev. Ved co by to bol za vylet autobusom, keby sme si nespievali? Nikto ani na chvilu nezahalal a ked sa z mojich ust ozvali prve nesmele tony Soundtracku POKEMON, vsetci sa pridali. Vsetci do jedneho sme si pospevovali a smiali sa na reakciach druhej triedy, ktora s nami zdielala cestu smrti. V jednej chvili vsak kazdy z nas musel prestat spievat, pretoze kazdy si otrieskal hlavu o sedadla pred nami. Pan "sofer" totiz chcel dobehnut strateny cas a sinul si to cez dedinu minimalne 80tkou. Skoro nevybral zakrutu a doplatili sme na to.
Po tomto zazitku uz niomu nebolo do smiechu. Jedine v momente, ked sme zistili, ze vodic Sedlak autobusu nielenze nevie ako sa dostat spat do Kosic, ale (a teraz mi neuverite) mal so sebou mapu vystrihnutu z Korzara!!! V momente, ked mi to Adam oznamil som si aj napriek svojej unave po prvykrat zacala mysliet, ze je mozbno cas dat vediet svojim najblizssim, ze som ich MALA rada. Ivo, sediaci predo mnou, zacal rychlo pisat sms svojej priatelke, Pato zavolal rodicom a ja, kedze moj priatel sedel vedla mna, pritulila som sa k nemu a spolocne sme zacali planovat, co robit pri dopravnej nehode.
Mozno ani neuverite, ked vam poviem, ze ani nie tristvrte hodinku na to nas autobus presiel Polsko- Slovenskymi hranicami, aj ked vodic, z dovodu setrenia, svetlo nezapalil ani colnikovi, ktory nam kontroloval obcianske preukazy Vsetci sme si vydychli. Zavolala som domov. Bola som stastna. Na chvilku som zatvorila oci a ked som ich naspat otvorila, boli sme uz v Presove. Po tme a po hmate si studenti pobalili veci a cakali na chvilu, kedy konecne vystupia z autobusu smrti.
Este musim dodat, ze pri vystupovani sme cakali aspon malicke "Prepacte" alebo nieco podobne. Marne, dockali sme sa akurat vyhrazania sa, ze ked po sebe nechame nejaky odpad....tak neviem co. Od radosti som v polke vety vybehla von.
(Aj ked sa nic z toho nezda byt pravdive, musite mi verit, ze toto vsetko sme zazili len za par hodin. Kludne sa mozete opytat hocikoho z toho autobusu a moznoze doda aj nieco, na co som ja v tej hroze uplne zabudla )
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
2
pekne, na dialnici v protismere ...teda nieje to smiesne, ale tak no...(A)
my strasne casto chodime busom na zapasy, cize som toho zazil uz tiez dost...napr jeden sofer si vobec nevsimal retardery v poprade a skakali sme asi ako bus v nebezpecnej rychlosti ...ale do protismeru na dialnici sme teda este nesli
my strasne casto chodime busom na zapasy, cize som toho zazil uz tiez dost...napr jeden sofer si vobec nevsimal retardery v poprade a skakali sme asi ako bus v nebezpecnej rychlosti ...ale do protismeru na dialnici sme teda este nesli
4
osobne mozem dosvedcit ze vsetko z toho co je napisane v tomto blogu je fakt pravda..neviem ako to mafi zvladla, ale vyhla sa zvelicovaniu a dakujem ze si nespomunala moje meno v tej casti ze niektori si ani neuvedomovali co sa deje.. ..aj ked sa teraz k tomu priznavam ze som sa dokonca snazil toho sofera trochu obranovat(!!)..ale po tej srtiacej zakrute som vsetko pochopil..moja maa..
5
heh..ta co..mozme vyhlasit,ze to bola nezabudnutelna cesta ked sme boli v tom protismere,tak monca mi tak drzala ruku,ze som potom mala modrinu D ideme aj nabuduce s tym soferom??
6
cii boha noo normalne som sokovana fakt ale jedno som nepochopila ze za nim bola vystrihnuta mapa z korzara
Napíš svoj komentár
my sme tiez mali zaujimavu cestu z Osviencimu.. pan sofer, prosim vas, zapnite klimu (bol jun a hrooozne teplo, asi 33 stupnov hlasili, ale v autobuse bolo minimalne 50..) a pan sofer nam s usmevom na tvari ofukovany vetrickom zo svojho velkeho okna povedal: sak nebudte fajnovi a poriadne si otvorte okna ja pan sofer