Lúčna víla

Ranený mladík blúdil v tmavom šere mrazivého zimného lesa. V samote na konci sveta ho čakal zánik v ľadovom objatí smrti, hoci ešte cítil. Jediným skutočným zvukom bol šepot vetra, ktorý rozdúchaval sneh z večne zamrznutých konárov prastarých Pánov lesa. Stromy vnímajúce každý pohyb, každé nepatrné vedomie vrhali temné siluety na každého, kto sa opovážil ich rušiť svojou prítomnosťou.

Tiaživá samota bola horšia ako voda v pľúcach, ako ľadová dýka zapichnutá do mozgu, ako železná päsť, ktorá s každým nádychom o čosi viac vyrve srdce z hrude. Pomaly a v útrapách sa doplaholčil ku veľkej bráne, z ktorej sálala hrôza. Bolo to samotné zamrznuté Peklo. Za bránou sa všetko končilo... stačilo len natiahnuť nohu.

Náhle sa však všetko zatmelo a on padol... Skončilo sa to?... Možno nie... Padol do tepla jesenných listov. Keď sa postavil a poobzeral, zistil že je v krajine pokoja. A tak sa pobral ďalej. Bola teplá jesenná noc. Okolo neho poletovala svätojánska muška a svojimi kolísavými pohybmi sa mu snažila naznačiť aby išiel za ním. Doviedla ho na čistinku zaliatu mesačným svitom a potom sa vytratila v tme. On si ľahol do nádherne teplej trávy, zavrel oči prestal vnímať svet okolo seba. Dokonale vypol a nemyslel na nič okrem dna svojich viečok.

Po hodnej chvíli zacítil vôňu... najprv bola jemná, ale potom naberala na intenzite. Bola to vôňa, ktorá úplne otupila jeho zmysly. Naplnila ho až do poslednej bunky, chcel z nej vzlietnuť. Potom, o malú chvíľu neskôr sa ozvala hudba. Nadpozemsky krásne a záhadné tóny sa rozliehali jeho mysľou a napĺňali ho pokojom. Zatúžil tancovať a v tom – vystúpil zo svojho tela. Vznášal sa pár centimetrov nad zemou, cítil svoje telo ale pritom videl ako leží na zemi a usmieva sa... Všetky jeho pocity sa stonásobne zintenzívnili.

A vtedy uvidel lúčnu vílu ako tancuje na citrónovej tráve popretkávanej púpavami žltými ako slnko. Jej krása bola priam oslepujúca. Mala dokonale súmernú tvár, pokožka jej žiarila viac ako strieborný mesiac na nebi. S dlhými vlasmi, ktoré voňali ako lipové drevo sa jej pohrával vietor, a jej nádherne tvarované pery mali farbu čerstvých letných jahôd. Šaty, ktoré mala utkané z tej najjemnejšej pavučiny snov sa vlnili v rytme tajomnej piesne. Ale najviac ho priťahovali jej oči... dve drobné gombičky usmievajúce sa na neviditeľných ľudí okolo spôsobili že z nej nemohol odtrhnúť oči. Len tam stál... a zízal... s otvorenými ústami.

Ona si ho nakoniec všimla a prestala tancovať. Zadívala sa na neho tak uprene, že mu prepálila mu svojim spaľujúcim pohľadom dieru do jeho duše. Nedokázal jej vzdorovať. Víla sa zrazu zvrtla a začala mu utekať a on sa omámene pobral za ňou. Utekal celé hodiny ďaleko od svojho tela keď ju konečne našiel spať v objatí lúčnych kvetov. Neodolateľná túžba dotknúť sa tej najväčšej nádhery zo všetkých prinútila jeho astrálne telo urobiť ešte jeden krok a v tom krátkom okamihu si uvedomil že zašiel priďaleko. Zrútil sa na ňu a s láskavým slovom na perách zomrel.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu