Mladík blúdil v tmavom šere svojej zúfalej existencie. Osamelo kráčal lesom svojho života, ktorý bol napriek jeho veku pochmúrny a pokrytý snehom a ľadom. Jediným skutočným zvukom bol šepot vetra, ktorý ladne zahladzoval jeho stopy a skrýval do závejov nesmelé výhonky jeho snov a túžob. V tejto nehostinnej pustatine nič nevydržalo dlhý čas a on tam bezvýchodiskovo uviazol už pekne dávno. Tiaživá samota bola horšia ako voda v pľúcach, ako ľadová dýka zapichnutá do mozgu, ako železná päsť, ktorá s každým nádychom o čosi viac vyrve srdce z hrude. A tak sa túlal nevedno kam ubíjaný vlastným bytím, síl a odhodlanosti ísť ďalej mu zo dňa na deň ubúdalo.
Zrazu sa však niečo zmenilo... Akoby sa samotný čas vrátil o niečo späť. Vietor ustal, ba dokonca aj sneh začal miznúť, aby odhalil lístie pováľané všade vôkol. A na dôvažok toho všetkého aj časť listov znova zahorela červenožltými odtieňmi a vrátila sa späť na stromy. Jeho les sa pohol, no on sám ešte netušil, čo je príčinou. Všimol si však ľahký vánok príjemný ako ten najjemnejší hodváb a jeho ľahký dych, na ktorý už takmer zabudol. Bola teplá jesenná noc. Okolo neho poletovala svätojánska muška a svojimi kolísavými pohybmi sa mu snažila naznačiť aby išiel za ním. Doviedla ho na čistinku zaliatu mesačným svitom a potom sa vytratila v tme. On si ľahol do nádherne teplej trávy, zavrel oči prestal vnímať svet okolo seba. Dokonale vypol a užíval si dotyk stebiel pokrytých rosou.
Po hodnej chvíli zacítil vôňu... najprv bola jemná, ale potom naberala na intenzite. Bola to vôňa, ktorá úplne otupila jeho zmysly. Naplnila ho až do poslednej bunky intenzívnejšie ako tá najlepšia droga. Potom, o malú chvíľu neskôr sa ozvala hudba. Nadpozemsky krásne a záhadné tóny sa rozliehali jeho mysľou a napĺňali ho radosťou. Zatúžil tancovať a v tom – vystúpil zo svojho tela. Vznášal sa pár centimetrov nad zemou, cítil svoje telo ale pritom videl ako leží na zemi a usmieva sa... Všetky jeho pocity sa stonásobne zintenzívnili. Farby, ktoré už pred tým boli pestré teraz vyzerali ako dúhová záplava a on doslova cítil vzduch chvejúci sa okolo neho. Už nebol súčasťou lesa... les sa stal jeho súčasťou.
A vtedy uvidel tanečnicu ako tancuje na citrónovej tráve popretkávanej púpavami žltými ako slnko. Jej krása bola priam oslepujúca. Mala dokonale súmernú tvár, pokožka jej žiarila viac ako strieborný mesiac na nebi. S dlhými vlasmi, ktoré voňali ako lipové drevo sa jej pohrával vietor, a jej nádherne tvarované pery mali farbu čerstvých letných jahôd. Šaty, ktoré mala utkané z tej najjemnejšej pavučiny snov sa vlnili v rytme tajomnej piesne. Ale najviac ho priťahovali jej oči... Dve drobné gombičky mandľového tvaru usmievajúce sa na neviditeľné obrazy okolo spôsobili že z nej nemohol odtrhnúť oči. Len tam stál a civel na ňu s blaženým pocitom a otvorenými ústami.
Ona si ho nakoniec všimla a prestala tancovať. Zadívala sa na neho tak uprene, že mu prepálila mu svojim spaľujúcim pohľadom dieru do jeho duše. Nedokázal jej vzdorovať. V hrudi pocítil teplo ktoré sa mu rozlievalo až do končekov prstov. A v tej chvíli mu niečo v srdci zapadlo na svoje miesto, akoby tam vždy bolo miesto vyhradené práve pre tento okamih. Už vedel, prečo sa jeho les tak zmenil... Z momentu prekvapenia ho vytrhla až tanečnica, ktorá sa zrazu zvrtla a začala mu utekať. Hneď ako sa stratila, do jeho duše sa vkradol strach a chlad a zrazu začalo snežiť. Rozbehol sa za ňou aby predbehol blížiace sa peklo. Utekal celé hodiny ďaleko od svojho tela. No len čo ju uvidel, opäť mu zmizla. Pomaly ho premáhala beznádej, no aj tak sa náhlil za jedinou vecou, ktorú vo svojom živote nemohol stratiť.
Po dlhých dňoch neustáleho približovania a vzďaľovania sa ju konečne našiel. Keď ju skutočne uvidel, ležala v tráve a svoj zrak upierala do neba. Opatrne urobil niekoľko krokov a keď sa ani nepohla, odvážil sa priblížiť sa úplne. Zabudol však na to, ako dlho je už v tomto astrálnom stave a kôli jeho odhodlanosti a psychickému vytrženiu si neuvedomil, ako veľa síl potrebných na udržanie atómov pokope v tejto forme existencie mu ubudlo. Chcel si len vedľa nej ľahnúť a byť jej tichým spoločníkom. Chcel žiť svoj sen, aspoň na pár chvíľ, a za akúkoľvek cenu ktorú by musel splatiť. Už bol od nej len na krok - keď si uvedomil, že je neskoro... Rozplynul sa a zostalo po ňom len bezduché zmrznuté telo kdesi v diaľke zaviate snehom s prázdnym, tak trochu desivým úsmevom
*******
Sanitár a psychiater sedeli v ordinácií sanatória pre duševne narušených. Popíjali kávu s mliekom a spokojne bafkali Marlborky dôsledne ignorujúc nariadenie o nefajčení v priestoroch nemocníc a sanatórií. „Tak ako?“, spytoval sa sanitár. „Čo tí noví z minulého týždňa?“ „Áále nič také... Pán Barnes zas chytil amok a pokúsil sa dorezať o črep z umývadla ktoré ešte nestihli vymeniť. Museli sme mu dať kazajku. Chlap z osmičky, ktorého meno si nemóžem zapamätať stále behá po svojej izbe a čarbe po stenách kusom kriedy všelijaké vzorce a obrazce ktorým nikto z personálu ani zaboha nerozumie. Furt vybľakuje čosi o poslovi z pekla a konci sveta. Počul som že predtým bol.. oné.. Jehovista. Vždy som tvrdil že to je banda cvokov. Mali by ich sem zavrieť všetkých doradu! Nó a kohože tu ešte máme? Aha. No a starý Richter z dvadsaťdvojky v jednom kuse bliaka, že ho chcú zabiť a dožaduje sa ochrany. No tu za týmito múrmi je chránený dosť. A hlavne ostatní sú chránení pred ním.“
„Hehe to máš recht. No a čo ten posledný? Nevieš? Nó... Šak ten vyškerený. Keď sme si preňho prišli, ležal v kresle u seba doma. Oči mal otvorené, na tvári taký priblblý výraz. Aj mi ho bolo trochu ľúto. Nemohol mať viac ako devätnásť...“ „Jáj.. No jasne už viem kerého myslíš! Býva na dvadsaťosmičke. Človek by povedal že spí ale... Vyzerá, že je úplne dutý. Vymetený jak stará taliga. Čo je tu, ešte ani slova nevyriekol.“ „To je zvláštne...“, poznamenal sanitár. „Keď sme sa z neho snažili v sanitke niečo dostať, vypadlo z neho len jedno jediné tiché slovo ktorému nikto nerozumel: tanečnica...“
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
nádherné, zarážajúce, viem si v hlave poskladať dokonalý príbeh a predstavu ako to všetko mohlo byť...pri čítaní som si neuvedomovala že čítam, ale mala som pocit, že som priamo v deji, pozerám sa ostatným do očí a cítim to, čo cítia oni...
3
sakra... práve som pochopil že môj mladík v treťom odseku pomiešal LSD a trávu...
Napíš svoj komentár
je to velmi obrazove... zanechalo v hlave predstavu toho mladika...