Bolo samé a opustené.
Vždy sedávala sama v jednom kúte schúlená a plakala.
Ľudia si ju moc nevšímali a aj keď si ju niekto všimol tak si len pomyslel prečo plače a šiel ďalej...
Dievčatko bolo zafúľané,špinavé ale z jej očí vyžarovalo dačo čo nikdy nikto ešte nevidel.
Ten kto si ju všimol nechápal prečo ma také krásne očarujúce oči len pre plač.
Raz šla okolo jedna teta pozastavila sa pri nej a spýtala sa čo jej je.
Nuž ona neodpovedala tak ju milá pani pohladila po hlávke dala jej kúsok chleba a odišla.
Na druhý deň šla pani znova okolo....zase sa pri nej zastavila zdvihla jej hlávku a spýtala sa jej že prečo také krásne oči sú pre plač a čo sa jej stalo ??
Ona sa na ňu pozrela a po tíšku povedala: stratila som svoje svetielko.
Pani nepochopila tak sa jej pýtala že aké svetielko no ona už neodpovedala a plakala ďalej.
Tak stará pani odišla a povedala že sa zajtra vráti.
Teta rozmýšľala že aké svetielko mohla mať na mysli no nič jeej nenapadalo.
Pani sa vybrala ešte cez noc za ňou jej zaniesť deku aby jej nebola zima.
Keď tam prišla dievčatko hľadelo na oblohu a krásne sa usmievalo.
Pani sa jej spýtala že na čo sa tak krásne usmieva, oči jej žiarili tak krásne ako len mohli dievčatko povedalo usmievam sa na moje svetielko.
A vtedy to pani pochopila pod pojmom svetielko myslela svoju hviezdičku ktorá jej žiarila každú noc.
Pani zakryla dievčatko a odišla domov.
Na druhý deň sa dozvedela že dievčatko cez noc umrelo s úsmevom na tvári.
Týmto chcem povedať že každý z nás ma svoju hviezdu ktorá mu bude v noci svietiť na cestu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
magorita
10. 11.novembra 2010 16:05
Juj pekna myslienka ale to je asi tak vsetko...
Napíš svoj komentár