Nedalo mi to, včera som proste musela sadnúť do auta a ísť tam. Do iného mesta, na to sídlisko kde sme kedysi bývali. Už len keď som prechádzala mestom na aute zmocňoval sa ma zvláštny pocit.
Z nášho sídliska bol výhľad na celé mesto, každé ročné obdobie malo svoje čaro, no leto asi najviac. Keď sme sedeli v parku pred panelákmi pod vysokými stromami a pred sebou sme mali celé mesto aj s krásnou panorámou hôr.
Len tak som tam sedela a spomínala.
Na to ako som sa tu prvý krát opila, fajčila prvú cigaretu, prvý krát sa zaľúbila a sklamala, prvý krát plakala kvôli "láske".
Najlepšie boli ešte tie časy na základke a letá, keď som bola na strednej. Cez školský rok sme sa moc nestretávali, keďže každý bol na inej škole a nebolo toľko času.
Na začiatku štvrtého ročníka sme sa presťahovali, viem že to bolo obdobie kedy som sa vlastne ani nemala s kým lúčiť, ale bolo mi strašne smutno. Hrozne som plakala lebo som si nevedela predstaviť žiť niekde inde.
Asi po pol roku som si konečne zvykla na mesto v ktorom bývame teraz, neni mi ani dobre ani zle. Taký zlatý stred...
A tak som sa s tým prvý krát stretla SYNDRÓM LETNÉHO TÁBORA. Keď sa vraciate na miesto kdeste prežili pekné obdobie s určitými ľuďmi. Lenže keď sa už vrátite zistíte že už to nikdy nezažijete. Ľudia sa menia, menia sa okolnosti, vzťahy, všetko sa mení. Len vy tam tak stojíte/sedíte a spomínate na to aké to bolo VTEDY. To je to jediné čo môžete.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
4. 3.marca 2018 00:13
Nostalgicky krásne
Napíš svoj komentár