Neznášam ani dnes tie večery,keď som sama v noci medzi 4 stenami. Všade vidím divne tiene o ktorých si myslím,že niečo znamenajú,alebo počujem zvuky,ktoré inokedy počujem bežne a ani ich nevnímam. No aj tieto stavy sú striedavé...niekedy som sama a baví ma to nič nevidím nič nepočujem proste si ten pocit samoty užívam. Inokedy celú noc neviem spať..stále sa obzerám a napínam uši. Nie jednu noc som strávila s rozsvietenou nočnou lampou,aby som aspoň na chvíľu dokázala zatvoriť oči a pospať si.
Ešte,keď som bola mala stále som verila tomu,že to chce len čas a,keď už budem dospelá strach pominie. No nie je to tak. Stále je to niekde vo mne a nemám ani len šajnu o tom,ako by sa to dalo zmeniť,alebo čo by to mohlo zmeniť. Na túto fóbiu sa nabaľujú stále len ďalšie a ďalšie veci. Či už je to paranoja,strach,alebo úzkosť.
A,keďže teraz prichádzam nato,že vlastne neviem čo som týmito riadkami chcela povedať len som sa utvrdila v tom,že asi nikdy nedokážem byť sama,že vždy budem potrebovať pri sebe niekoho,kto mi bude v noci nahrádzať tu lampičku a bude pre mňa svetlom v tej tme. Takým akým som vraj ja pre nikoho.
A aj,keď sú v mojom živote chvíle kedy sa cítim skoro taka silná ako Wonder woman...žiadnou silou,ani rokmi nedokážem prekonať strach,paranoju a nyktofóbiu.
Možno to bude tým,že stále niekde hlboko vo mne bude stále to malé vyplašené dieťa...ktovie...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár