Ešte stále ťa milujem

Posledný raz si premeriaval očami jeho izbu. Modré steny v nej budili chladný dojem, plyšoví medvedíci z detstva ktorých mu bolo ľúto vyhodiť naopak jeho detskú osobnosť, ktorá v ňom ešte stále niekde žila. Utláčaná už od malička. Nútená do vecí ktoré nemal rád. Rozbitá, rozpadnutá, takmer mŕtva.

Zatvoril dvere. Bude mu chýbať. V nej sa kedysi hrával. Sám. Zatvorený. Tu rozlial na podlahu Coca-Colu za čo dostal strašný výprask lebo zem neumyl dobre. Tu si chatovával s aspoň virtuálnymi kamarátmi. Nepotreboval vedieť akí by boli z očí do očí, lebo vedel, že sa s nimi nikdy nestretne. Stačili mu takíto ľudia, ktorí ho aspoň vypočuli. Nie ako jeho "kamaráti", ktorým nestál za nič. A vedel to.

Celý jeho nie príliž dlhý život nenávidel pretvárku. Nenávidel ľudí čo neboli úprimní. Nánávidel, keď boli ľudia spolu len kvôli peniazom. Len kvôli vzhľadu. Nenávidel pohľad na svojich rodičov ktorí sa už veľmi dlho nemali radi. Nenávidel pohľad na ľudí ktorí sa len posmievajú slabším a o sebe si namýšľajú veľa. Keď sa menej výrazné osobnosti v triede vtierali "vodcom" len aby nezostali na posmech.

On to nespravil. On bol na posmech. Vždy bol len to precitlivelé emo ktoré sa reže. Zvykol si. Bol precitlivelý. Rezal sa. Nezvládal život ktorý bol na neho prirýchly. Žiletka bolo to jediné čo mu dokázalo aspoň nachvíľu priniesť úľavu. Nemusel myslieť na to ako ho všetko bolí vnútri. Cítil tú vytekajúcu krv. Tú bolesť. A chvíľu mohol rozmýšľať nad niečím iným. Cítil sa lepšie, pomáhalo mu to. Niekto fajčí, niekto si dá nejaké drogy, on si ubližoval. V triede sa k tomu nevyjadroval. Hovoril že sa nereže. No stále nosil dlhé rukávy. Hanbil sa za to. Bol by ešte len viacej na posmech. Nemalo by cenu vysvetľovať im to, jednoduchí plytkí ľudia zaujatí len vzhľadom ako oni by aj tak nikdy nepochopili. Nepotreboval aby ho takí ľudia chápali ale ani si nepotreboval spôsobovať ďalšie problémy. Preto ich len vždy nechal tak, nech sa mu smejú. Pritom on sa smial im. Nie do očí. Len vnútorne.

Zišiel dolu schodami. Obliekol si úzke nohavice ktoré ležali na sedačke v obývacej izbe. Obzrel si aj tú. Nádherné kožené čierne poťahy, krásny krb. Nikdy nad tým nerozmýšľal, aká je tá obývačka nádherná. Až teraz, keď ju videl posledný raz. Mamine vitrínky plné porcelánu, otcova knižnica.

Pomaly odišiel a prešiel okolo pracovne. Tu býval jeho otec stále zatvorený, ak bol vôbec doma. Nie v spálni s mamou. Keď pracoval, tak pracoval do noci. Keď neprišiel domov do siedmej, v ten deň neprišiel už vôbec.
Z druhej strany pozrel na kuchyňu. To miesto kde mama skoro bodla nožom jeho otca a on ju prefackal. Zase sa v ňom len hromadila zlosť. Voči obom. Je to chyba ich oboch a nezaujíma ich ako ich spory ovplyvňujú okolie. No nenávidel otca. Za to všetko, ako sa ku mame vždy správal. A mamu nenávidel za to že sa mu nikdy nepostavila, nedokázala sa rozviesť. Nenávidel všetkých ľudí okrem jedného.

Stál v predsieni. Očami hľadal svoju pásikavú mikinu. Zobral si ju a pomaly si ju obliekol. Už mu nebolo tak zima ako predtým. Miloval ten pocit tých hebkých rukávov na jeho pokožke. Schúlil sa do nej a posledný raz si obzrel predsieň.
Vyšiel z domu a zabuchol dvere.

Vonku snežilo. Ľudia mali na sebe kabáty. On len mikinu, ale nevadilo mu to. S rukami vo vreckách kráčal vpred. Hlavu mal sklonenú, nebolo mu vidieť do tváre. Aj to čo by sa dalo vidieť zakrývali jeho rovné čierne vlasy. Pomaly kráčal. Vychutnával si tú poslednú cestu, ten pocit ako na neho padajú snehové vločky, ako sa trasie od mrazu. Jeho posledné pocity.

Sadol si na koľajnice. Objal si kolená a rozmýšľal. Nad tým čo stratí. Že nestratí vlastne nič, lebo nič nemá.
Bol nevďačný.
Bol zdravý a pekný. Čo by za to iní ľudia dali.
Ale načo mu bolo zdravie? Načo mu bola krása? Jeho priority boli iné. Jediná jeho priorita bola láska. Láska bola to pre čo žil. Keď ju nikde nevie nájsť, už nemá dôvod.
Z oka mu vypadla malá slza ktorá nezamrzla. Stiekla po jeho líci až kamsi na jeho krk. Sklonil hlavu a pozrel na svoj mobil. Prehŕňal sa v zozname mien. A vtedy to meno uvidel.

Postavil sa z koľajníc.
Slzy mu začali tiecť až teraz. Uvedomil si, čo by stratil.
S chabým úsmevom cez slzy pozrel na to tak veľmi známe číslo.
Odoslal správu s textom: "Ešte stále ťa milujem."

 Blog

34 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu