Že snažiť sa neoplatí.
Človek sa snaží, nevyjde to, sklame sa. Pch. Načo. Keď je niečo stvorené na to aby to vyšlo, pôjde to samé od seba. Alebo..?
Ako malé dieťa som milovala aquaparky. Tu v Pezinku však nikdy nič nebolo, jedine jedno sprosté malé kúpalisko. Tak mňa a brata rodičia (resp. starí rodičia) brávali na Senecké Jazerá. Tie sa mi vždy hnusili. Plávali v nich konáre, riasy a iné špiny, vo vode boli slizké kamene, celé to bolo nejaké slizké a nechutné a často sa nám v hlbšej vode aj omotávali riasy o nohy.
Nikdy som nebola zdatný plavec, tak mi nerobilo problém aj ako desaťročnej priniesť nafukovačku a ležať na nej. Vtedy to bolo celkom fajn, no mne sa tá voda proste hnusila.
Tak si pamätám ako som vždy chcela ísť do toho aquaparku v Senci. Jediné dva aquaparky kde som bola bol v Bešeňovej a na ten mám škaredé spomienky. Teda hlavne môj otec, ktorý si presedel potom hodiny na klinike v Poprade. Na tú mám zlé spomienky spojené so skalpelom aj ja, ale z neskoršieho obdobia. A potom ešte v Podhajskej? Alebo ja už ani neviem. A na ten mám zlé spomienky hlavne kvôli ubytovaniu.
Proste som vždy chcela ísť do toho v Senci. A rodičia mi to nikdy nedovolili. Až som kvôli plaveckému zanevrela na vodu a nikto ma do nej nedostane. Nie! Nie! NIE!
A zrazu tak minulý týždeň mama navrhla že by sme tam ja a brat mohli aj s ňou ísť. Lebo som stále doma a nič nerobím a ona spraví čokoľvek aby ma dostala von. Nie, ja nikam v plavkách nejdem. Ani za svet.
Môj detský sen. A haha, ja som to odmietla, aj keď ma tam skoro nanútila ísť.
A potom. Páči sa mi moja tmavohnedá farba vlasov. Ale nejako sa mi začala páčiť oranžová a viem že mame sa moja tmavá nepáči. Keďže som vždy bola ich blondínka.
A ja som jej povedala že čo keby som išla na oranžovo. A ona že ok, bude to lepšie ako toto.
Ani som sa nesnažila, lebo je mi to vlastne jedno.
A viete čo? Aby ma dostala von ponúkla mi nákupy v Bratislave. Ani som sa nesnažila, len nič nerobím.
Ha, ha, ha.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
omeleta
8. 8.augusta 2010 20:39
juchú som prvá !
5
pripájam sa k názoru, že toto je o chcení, nie o snažení. po prečítaní nadpisu by som čakala niečo porovnateľné so situáciou mladého scenáristu, ktorý niekoľko rokov študoval, po nociach písal, vylepšoval štýl, snažil sa zúčastňovať súťaží a zrazu zistil, že je nikto, lebo všetky joby v brandži sa rozdávajú po známostiach. nie toto. ale zároveň chápem túto voľbu, ja sama som mala sklon zamieňať tieto pojmy. možno preto to teraz na mňa tak kričí.
7
Mám podobný postoj po tom čo sa už takmer 3 roky liečim a každým rokom mi pribudne nová diagnóza. Pochodila som kopu doktorov a nemocníc, lieky som brala presne na čas, každý deň som športovala a jedla zdravo. Výsledkom bolo zhoršenie. Teraz na všetko kašlem, lieky beriem keď si na ne spomeniem a jem čo mi oči vidia. A cítim sa stále rovnako. Len ma niekedy desí v čích rukách je potom môj osud
Napíš svoj komentár