Topila sa v tme.
Tak sama.
Tak stratená v živote.
Taká mladá. Chlad naokolo jej rozorvával vnútro tela. Mala triažku, sedela na zemi a obijímajúc si kolená plakala.
Pozerala naokolo. Hľadala svetlo, čo i len malý záblesk nádeje, no všade bola len čierna tma ktorá z nej vysávala všetko šťaste.
Už nevedela čo je šťastie. Ten šťastný pocit boli len spomienky ktoré ju priviedli ešte na väčšie dno. Lebo stále žila minulosťou, nikdy sa cez to nedokázala preniesť a zabudnúť. Stále len plakala nad tým všetkým čo sa stalo, nad ich chybami a časom ktorý nemožno vrátiť.
Kedysi vedela čo je to šťastie. A preto sa má teraz horšie ako ktokoľvek iný, kto šťastie nikdy nepoznal. Oblečená v bielom rúchu, svietila v tej nekonečnej tme. Dlhé čierne vlasy jej zakrývali tvár. Zakrývala ju pred svetom. Nechcela ju nikomu ukázať. Už neverila. Každý by ju využil. Zranil. Všetci sú rovnakí. A už to ďalej nemá zmysel. Aspoň tá jej nepriepustnosť ju zachraňovala pred ďalšími sklamaniami.
Cez závoj vlasov nič nevidela. Len tú tmu.
A nikto nemohol vidieť ju.
Anjela, ktorému zlomili krídla.
A zrazu pocítila pri sebe teplo. Zdvihla hlavu. Svetlo ju oslepilo.
Videla len ruku. Ale tá ruka sa k nej naťahovala. Jej ľadové ruky potrebovali teplé, ktoré ju zahrejú.
"Poď za mnou," šepkal nádherný hlas. Ako zhypnotizovaná sa postavila a vložila ruku do jeho ruky. Zovrel ju a pritúlil sa k nej. Plakala mu v náručí. On ju obijímal. Pobozkal ju na čelo a povedal: "Už to bude dobré."
A zrazu sa necítila na svete sama. Mala jeho. Jeho, kto jej odhrnul ten čierny závoj z čela. Verila, že svet je krásny. Verila jemu. Pocit šťastia sa k nej vracal. Dostal ju z pekla. Milovala ho viac než všetko na svete. Keby musela, umrela by len preto aby človek ako on mohol žiť. Bol jej všetko.
Celé jej srdce, ktoré mu ako slepá darovala. Ktoré si vyrezala a podala mu ho, s takou veľkou dôverou v sebe..
Naučil ju zase lietať. Lietali spolu a na nič iné nemysleli. Na spomienky už dávno zabudla. Kto bol ten..? Kto to bol? Už nie je dôležitý. Teraz ju on naučil žiť prítomnosťou. Cítila sa milovaná. Necítila sa zbytočná.
A potom otvorila oči.
Sedela na zemi, topiaca sa v slzách v nekonečnej tme.
"Kam si zmizol? Prečo si odišiel?" zašepkala s plačom.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
kevin
22. 8.augusta 2010 10:48
Nemám rád takéto depresívne blogy, ale je to krásne
2
Taketo blogy mam celkom rada Vždy mi niečo dajú.Vždy mi pomožu. Obzvlášt takéto blogy čítam veľmi pozorne.Dokažem ich precítiť..a podla toho aj hviezdičkujem ..
Myslim si,že tvoje blogy su dosť na úrovni Vždy skvele napisané a aj gramatika je dobra .Stále ked píšeš blog tak citim,že niečo zo seba vložíš aj do blogu
Rešpekt skvela práca
Myslim si,že tvoje blogy su dosť na úrovni Vždy skvele napisané a aj gramatika je dobra .Stále ked píšeš blog tak citim,že niečo zo seba vložíš aj do blogu
Rešpekt skvela práca
3
ja z toho citim nejaku skrytu nadej nieco,co prave teraz potrebujem a uplne mi to pomohlo...
uzasne
uzasne
4
"nemam rada taketo blogy"
"taketo blogy mam celkom rada"
"citim z toho nejaku skrytu nadej"
PS:
"taketo blogy mam celkom rada"
"citim z toho nejaku skrytu nadej"
PS:
5
a teraz k blogu.. odmysliac si posledné tri riadky, mi to veľmi.. veľmi snáď veľmi niečo pripomína ..
Napíš svoj komentár