Tento článok začneme takto.
Štrnástka mu dala nadpis: "Už nikdy nechcem milovať". Môže ona vôbec vedieť čo je to láska? Veď je ešte len malé decko, ktoré nikdy nič nezažilo.
Omyl.
Ale nikoho nebudem nútiť aby mi veril. Som zvyknutá že ľudia proste neveria a hlavne ak je to niečo, čo oni sami nikdy nezažili. Prečo by som to potom mala zažiť ja, však?

Bolo už veľmi veľa ľudí ktorých som mala rada. Ľúbila. A možno jeden.. dvaja.. ktorých som aj milovala.
Nežije človek ktorého mám (som mala) rada a nerozplakal by ma. Každý to už spravil aspoň raz. Oni možno o tom ani nevedia. A možno áno.

Čím radšej mám toho človeka, tým viac plačem. Koľko som potom asi preplakala nad tými ktorých som milovala? Nebol to deň. Ani týždeň. Boli to mesiace plné plaču ktorý zostal uväznený v tomto byte. Mozog mi vždy hovoril nie. Ani raz mi nepovedal áno. Jednoducho som vedela. Ale srdce ho nepočúva.

Nikdy ho nepočúvlo. A odniesla si to tá čo tu sedí za počítačom.
A čo. Veď si to možno zaslúži, keď nerozmýšľa.

Už ako deväťročná po "rozchode".. už vtedy som to brala vážnejšie než ostatní. To som plakala minimálne mesiac. Mala som deväť rokov. A už vtedy som okúsila lásku.
Bolo to na mňa ešte príliž skoro.. zničiť mi sny a nádeje už v takom veku.. čo som si myslela? Že sa zoberieme a budeme mať deti?

Nie. Z neho sa časom stal idiot. Dodnes je idiot. Nehovorím že možno nevyrastie, ale možno ani nie. Každopádne, už s ním nič nechcem mať.
Ťahal ma za nos. Nikdy ma nemal rád. A to som mala len deväť.
Všetci ktorých som mala rada. Každý ma ťahal za nos. Možno vedome, možno nevedome. Ale stalo sa.

Lebo mňa nikdy chlapec nebude mať tak rád ako ja jeho. Nikto ma nedokáže mať rád. Som proste taká. A tak vždy ako do niečoho spadnem a druhá strana bude mať aj nejaký ohlas, vždy budem mať pocit že ma ťahá za nos. Lebo nikto nemiluje ako ja. Naozaj. Nikto.

Čím som staršia, tým viac to bolí. Tým dlhšie to trvá. Preto už nikdy.. už nikdy nechcem milovať. Už by som to nemusela vydržať, to čo sa stane potom.
Nemám sny. Nemám nádeje. Nemám nič nehmotné. A čo mám z tých hmotných vecí? Umelé šťastie že mám topánky converse?
Ok, poďme si nahovárať že som šťastná.

Kedysi som chcela rodinu.
Dieťatko.
Vnúčatá.
Tak som sa ako maličká bála smrti.. čo keď raz zomriem?

Tak sa to mení.
Ľudia ma menia.
Nechcem rodinu, deti, nič! Ja len chcem pokoj. Už nikoho nového nespoznať. Byť tu dosmrti zatvorená. Sama. Umrieť tu. Tí ľudia naokolo mi za to nestoja. Sú rovnakí. Všetci. Každý jeden raz ublíži.
Už dlho sa smrti nebojím.
Už dlho na ňu čakám.
Lebo tu ma nič nedrží. Lebo.. som už raz taká. Zmenená.

--

 Blog
Komentuj
 fotka
kevin  10. 8. 2010 14:12
Nič, proti, mne sa deprimujúce blogy nepáčia..

Takže 3* ..





A.. Bodaj by si okúsila pravú zamilovanosť
 fotka
cestyniet  10. 8. 2010 14:16
Posledné vety hodné básne To pred tým... Hmmm... Prepáč ale takýchto som už stretol veľa možno tvrdíš že sa neľutuješ, ale podla mňa v takom prípade by si nám neobtierala o nos aká si "silná a sebestačná" Nebyť toho konca, ktorý sa mi zdá naozaj veľmi poetický, tak len frflem že som vobec niečo začal čítať
 fotka
emmka98765  10. 8. 2010 17:10
...prečo by 14 ročná nemohla milovať ?...
 fotka
anik359  10. 8. 2010 17:55
kvoli par idiotom sa neoplati takto sa trapit

aj aj som si par krat povedala ze teraz by som chcela umriet

a teraz ked sa nad tym zamyslam... tak nie nechcela by som umriet

v zivote treba najst aj ine hodnoty ako lasku

a tym idiotom by som sa priamo do xichtu vysmiala ze si nevazili taku babu ako si TY a teraz o nu prisli

ich smola
 fotka
petronellka  10. 8. 2010 20:38
poznam ten pocit,pocit nikoho nevidiet a chciet len plakat...
 fotka
kaylee  11. 8. 2010 00:18
uvidis ci si budes mysliet ze si ich milovala aj za 2 roky. pred 2 rokmi som si tiez myslela kopu veci ale dnes sa pozriem nazad a vidim co bolo co a aku to ma vlastne hodnotu
 fotka
anzu  11. 8. 2010 12:24
nepekne som sa v tom našla..... mala by som aj pár povzbudivých slov, dokonca myslených vážne ( ), ale kedže mňa samú v zlých chvíľach vie všetko také akurát naštvať, pomlčím.
 fotka
yeya  11. 8. 2010 13:14
ja ťa budem ľúbiť
 fotka
justineleven  11. 8. 2010 13:38
Hlavu hore netrap sa bude dobre ver mi
10 
 fotka
suhayka  13. 8. 2010 21:09
Keď si všimneš aj ja som mala také stavy a netrvali deň či dva, ale rok a dlhšie. S tými chalanmi som na tom bola rovnako alebo skôr s chalanom. Nikdy ma nemal nikto tak rád ako ja jeho. Vyplakala som sa každý večer do vankúša aby to nikto nepočul a ráno som sa snažila tváriť, že sa nič nedeje, ale ono to bolo aj tak vidno.

Teraz som sa zmenila. Som taká akí, sú ostatní ku mne. Drzá a sprostá. Sama zo seba sa smejem, že sa zo mňa stala mrcha Aj keď nie tak úplne, stále mám svoje hodnoty, ktorým verím.

Skús si trošku užiť život, neber všetko tak príliš vážne. taký normálny vzťah príde po osemnástke určite, aj ja tomu verím.

Ak si sa zmenila raz, dokážeš to aj druhýkrát, ja ti budem držať palce, aby to bolo stále lepšie a lepšie
11 
 fotka
cathiejess  17. 8. 2010 16:20
Tak v prvom rade je to pekne napisané

Niečo take som si prežila aj ja ..lenže u mna to pretrváva už dva roky aj pár týždnov ? tak nejako ..snažim sa zabudnuť ..no aj ked myseľ sa snaží srdce si stále robi to čo chce bohužila su silný ktorý sa tomu postavia a zabudnu a su slabší ktorích to pri prvom pokuse položí ..a tak sa každý den zobudzaju s tou bolesťou a potom s nou aj zaspavaju ..(moj prípad) ale nejdem si tu vylievať srdce ..5* fakt pekne
Napíš svoj komentár