Len tam v diaľke,na lavičke,sedelo dievčatko.Smutné,kvapky dažďa dopíňali jej drobné slzičky.Vôbec jej nevadil ten lejak.rada takto posedávala a rozmýšľala,spomínala.Čas ani priestor pre ňu už vôbec nehrali žiadnu rolu.Bola proste len ona a jej bolesť,smútok,žiaľ zo straty.Do života nám prichádzajú ľudia na istý čas alebo na život celý.No keď príde čas ich odchodu,nemôžme ich nasilu držať pri sebe,musíme ich nechať odísť.Ale do čerta prečo musel odísť práve takto?Prečo práve teraz?Tieto otázky jej vkuse bežali hlavou.Nevedela na ne odpovedať,no nedokázala to ani zastaviť.Ako vo filme sa jej všetky tie spomienky premietali hlavou.Mala pocit,že sa každú chvíľu zblázni.Tak si len kľakla na zem a modlila sa.Nutne sa potrebovala porozprávať s Bohom,prečo jej to chce urobiť.Prečo takto.Bol jediný komu sa mohla zveriť.Nikto iný by ju nepočúval,nepochopil by to,čo cíti.Vlastne to nechápala ani ona.Slová modlitieb jej sli priamo z vnútra.už vôbec nevnímala či rozpráva nahlas alebo mlčí,nevnímala odkiaľ vychádzali slová,ktoré sa modlila.Nevnímala nič,len tmu a tú intenzívnu túžbu byť opeť pri ňom.Bola unavená,oči sa jej zatvárali,jej vlastná krv bola všade naokolo.Zomierala...
Hneď ráno sa správa o zbytočnej smrti mladého dievčaťa zjavila v novinách.Do detailov tam bolo popísané ako si podrezzala žily a dokonca aj miesto pri moste,kde ju našli.Táto zlá zvest sa šírila rýchlosťou vetra,ktorý sa v ten večer pohrval s listami nedávno nasadených stromov.Tie nešťastné noviny sa dostali aj do rúk jeho matky.Hoci v posledných dňoch nemala vôbec silu čítať a jej myšlienky sa stále točili len okolo zdravotného stavu jej syna,tento článok ju upútal.Dobre poznala to dievča.Bola to priateľka jej syna.Veľmitrpela tým čo sa stalo,lebo doktori mu nedávali veľké šance na prežitie.Akurát včera v noci sa prebral.Jeho stav sa konečne stabilizoval.Už chápala,prečo jej to dievča nezdvýhalo mobil keď jej niekoľkokrát chcela telefonátom oznámiť túto dobrú správu.Veľmi ľutovala,že to takto dopaadlo,že jej zivot vyhasol len tak-bezdovodne.Musí to oznámiť synovi.Lenže ako?Ako to príme?
Popravde sa bála,že jeho stav touto správou zhorší.Chcela mu len dobre,tak sa rozhodla o tom mlčať.Prešli dni,týždne, až ho pustili z domov.Na jeho tvári sa však úsmev ani neblysol.Zo dňa na deň bol stále smutnejší,veľmi ho zozieral pocit,že jeho láska naňho zanevrela,bol tým veľlmi sklamaný.Nechápal ako ho tak rýchlo mohla prestať milovať,keď on si ju ešte stále chová v srdci a nikdy nezabudne.Naozaj ju miloval.Chcel sa však presvedčiť na vlastné oči ako to je,preto jeho prvé kroky z nemocnice viedli k nej domov.
Otvorila mu jej mama,oblečená celá v čiernom,s očami napuchnutými po preplakaných nociach.Oznámila mu čo sa stalo,kde nájde jej hrob a podala mu neveľký lístocek.Bol to ten starý výstrižok z novín.Čítal si ho stále znova a znova,lebo nemohol zniesť to,že vlastne on zapríčinil jej smrť.Úplne ho to celé vyviedlo z miery.Keď si pomyslel,ako sa na ňu predtým hneval,ze ho neprisla pozrieť,že naňho úplne zabudla..NO teraz by mu to už vôbec nevadilo,hlavne ak by ju videl živú a zdravú pri sebe.Utrel si slzu z líca a rozhodol sa,že pôjde kúpiť kvety-biele ľalie,kvety ktoré tak veľmi milovala.Keď prisiel k jej hrobu,znova ho zmohol plač.Z toho čo najviac miloval,mu zostal len kameň.Sadol si k hrobu a žačal rozprávať,spomínať.Vôec nevnímal ako dlho tam sedel,ba ani to kedy sa spustila tá búrka.Blesky prešľahovali obloho,jeden sa striedal z druhým,no jemu to vôbec nevadilo.Len tu,na tomto mieste cítil,ze jeho láska sedí pri ňom ako anjel a počúva tak,ako to vedela len ona.Vždy mu vedela zázračne zahojiť jeho zlomené srdiečko pár slovami.Už to nevedel vydržať.Tá bolesť zo straty tak blízkej osoby ako bola ona ho sužovala.Tie spomienky a tá veľká túžba v jeho vnútri byť opet s ňou...
O pár jodín prišiel uplakaný domov a zamkol sa v izbe.Zaznel len tlmený výstrel a potom to zdíhavé ticho.Keď jeho rodičia rozrazili dvere,našli ho už bez života,ležať na zemi s jej fotkou v rukách a na nej nápis KVOLI TEBE BY SOM AJ ZOMREL...
Takto skončil ich smutný a dojemný príbeh.Dva domy,vzdialené od seba len jednou ulicou,stratili silu mladosti,dve stolicky v škole zostali prázdne a takisto dve izby týchto dvoch mladých ľudí zostali len akousi spomienkou.Už nikdy v nich nevypuká život,navždy zostanú zahalené rúškom tajomstva.Vždy zostanú symbolom veľkej lásky až za hrob.Len bolestnou spomienkou...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
18. 4.apríla 2012 17:03
je to sice ta najpatetickejsia vec, aku som kedy cital, ale obdivujem, ze si nieco take napisala tak mlada
Napíš svoj komentár