Pozriem sa do vrchného zrkadla a to čo vidím ma nepoteší.
Kropaje potu na čele,brade a aj krku mi klesajú stále nižšie a nižšie.
Vlasy,môj polhodinový výtvor, je teraz splhlý a bez života. Nnenápadne sa pozriem aj pod pazuchu. Črtá sa tam pekne gulatý kruh. A na tejto krémovej farbe mojich šiat to je naozaj dosť vidno. V tom zachytím Paľov pohlad.
Usmieva sa.
"Neboj,si krásna" a stále sa usmieva teraz už smerom k ceste.
Zrazu načrtne rozhovor. Náš prvý.Manželský.
"Je neznesiťelné teplo a tá sku.." v tom pozrie a na mňa a hodí ospravedlňujúci pohľad.
"Prepáč že nadávam viem že to nemáš rada." a stisne mi ruku. Ta moja sa v tej jeho veľkej,spotenej labe stráca.
"V pohode. Môžem sa niečo spýtať?"keď mi prikývne spustím "Pali...myslíš toto všetko úprimne? Nieje to len preto že ťa do toho otec dohnal? Ja viem pokazila som ti život ale..."
Jemne pribrzdý a zaradí sa do druhého pruhu. Jeho stisk povolí a začne sa mi hrať s prstienkom.
"Zlato" začne a mierne ma zaskočí tým že mi povedal zlato. Nikdy predtým to nepovedal.
"Ja ťa milujem. A ja viem že je na to trochu priskoro a nebude to lahké ale mi to zvládneme. A ako ťa taká hlúposť že si mi pokazila život mohla napadnúť? Ty si ma posledný rok udržiavala pri živote. Vždy.."
"Oú!" skríkne Paľo a prudko stočí volant doľava. Mierne pribrzdí a zase sa ku mne stočí. Vytiahne si z vrecka na kabáte vreckovku a začne si utierať pot. Pripomína mi môjho strýka.
Vtipné.
Uškrniem sa.
"Čo?" a hodí na mňa začudovaný pohľad.
"Nič len som si na niečo spomenula." a usmejem sa.
Aú. Malé ma práve koplo. Je to naozaj krásny pocit. Nechápem ako som niekedy mohla premýšlať nad potratom.
Matka a aj Paľoví rodičia ma do toho tlačili. Že či si chcem pokaziť život a že ho kazím aj ich synovi.
Paľo však na nich všetkých zrúkol že sa o mňa aj o malé postará. Boli sme spolu už hodnú dobu.
10 mesiacov. Z toho som už 5 mesiacov v tom. Bruško sa mi
zagulacuje čím dalej tým viac. Ludia si o mne začali hovoriť
rôzne klebeti ako napr. že to decko je Mathiasove alebo že
som k*rva a tak. Ľudia sú naozaj zlí. Veľmi.
"Sme doma. Teda..nedá sa to nazvať domov ale keď sa to zrekonštruuje bude to krásne. Čo myslíš Em?"
"Je je."
Pozorujem stavbu ktorá sa črtá pred nami. Deravá strecha,zatlčené okná a tá omietka!
Ale žiadny strach. Peniaze sa na opravu snád nájdu. A k tomu Paľo si určite nájde niaku prácu takže by to mohlo vyjsť.
Je to dom po jeho babičke. Dostali sme ho do daru od jeho rodičov.
Hneď pri vchode dnu zacítim ten nepríjemný puch. Niečo ako staré zatuchnuté handry a moč. Bŕŕŕ.
"Už tu je elektrina a aj voda,ale teplá tečie zhruba asi 20-30 minút takže nesmieme plytvať. Neboj všetko opravím s chalanmi."
A hodí na mňa ten istý zvodný pohľad na ktorý ma zbalil. Hneď vedel že JA Ema Petrovská niesom taká že mu hned skočím na lep alebo nebodaj mu hned na wc dám.
Hrala som neprístupnú no už po pár minútach sa mu nedalo odolať. To ako sa usmieval, ako sa hral s tými strapatými čiernymi vlasmi a tie belasé oči ako mu žiarili.
Potom sme sa ešte veľakrát stretli. Bol to môj prvý vážny vzťah. Prišla som o to s ním.
Bolo to krásne.
No a hneď na prvý krát nám z toho vyšlo dieťa. Veď načo ochrana? Boli sme hlúpi vieme to obaja ale potom by sme toto celé nezažili.
Som pripravená.
Pripravená na veľké veci....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár