AKO BIELY JOGURT OZELENEL OD ZÁVISTI (z rubriky "Prostoduché príbehy na vami zadané témy")

VENOVANÉ @mielikki , PRETOŽE MI URČILA TÉMU. TAK NA! =D

Kde bolo, tam bolo...
nie, to je kravina. Obkukané, staré, klišé a fuj.
Bol raz jeden...
to je tiež kravina, keďže určite nebol len jeden a keďže tu pravdepodobne nebude raz, ale dvakrát a keďže pravdepodobne nebol ale je a ešte bude...
dobre, nechajme tak.

Podstatné je vedieť, že to bol jogurt. Obyčajný slaný biely jogurt, aký sa nedá bežne kúpiť v obchodoch a na aký bežne v telke nejdú reklamy.
Meno mu vybrala Soraya, obľúbenú činnosť Heatrow, obľúbený štýl hudby Flussica a o jeho osude rozhodla Mielikki.
Teda nečudo, že náš jogurt Dežo, veľký fanúšik disco hudby zamilovaný do amerického futbalu, bol trochu zvláštny typ.

Na rozdiel od iných, ktorí skáču z mostov, vrhajú sa pod vlaky, a režú si paprče, Deži mal o svojom živote jasnú predstavu a tešil sa na budúcnosť. Túžil po tom, aby mohol bývať vo vlastnom, našiel si kočicu jogurticu, mal s ňou jogurtiatka, popoludní zašiel s kamošmi na futbal a večer si zatrsal na diskotéke.

Lenže bol tu jeden malý problém – Deži bol jogurt a tak ho nechceli prijať ani na zápasoch amerického futbalu, ani v disko kluboch a dokonca ani v rómskej komunite, hoci tam so svojim menom celkom zapadal. A aby toho nebolo málo, všetky kočky jogurtice boli buďto sladké, alebo vykysnuté, alebo po záruke. A tak sa Dežkovi začal život rúcať ako domček z karát.

Len sa tak bezcieľne túlal po svete, i zhľadával, čomu by sa mohol venovať a kde by ho prijali. Až jedného krásneho dňa stretol na sídliskovom smetisku vo Vyšnom Zajebanom vyhodený ďalší, čerstvý jogurt. Pomaly sa k nemu priblížil...
(nasleduje dramatická scéna, prosím neodchádzajte od monitorov)
...a pozdravil ho.

Vyceril biele (ako inak, keď bol celý biely – poznámka autora) zuby a usmial sa. „Teší ma, ja som Dežo.“
„Žofia,“ ladne nadvihla vrchnáčik.
I nášmu Dežkovi sa v mihu zaiskrilo v očiach! Aj by si od radosti trošku podskočil, ale prišlo mu to kyslé, tak sa len priblblo na Žofiu uškŕňal a uškŕňal, až sa po chvíli zbadal celý červený. Ak ste ešte nikdy nevideli, ako sa taký jogurt zbadá, nevadí, pre dej tohto príbehu to nepotrebujete.

„Aj mňa teší,“ usmiala sa. Dežko sa červenať neprestával, ba čo viac, jeho farba pomaly, ale isto prerastala do tmavej, až bordovej.
„Aké máš...záujmy?“ nesmelo sa spýtal.
„Baví ma...americký futbal...a tiež disco.“
Dežo na ňu hľadí, rozchľápa ústa dokorán i zrazu sa uvedomí. „To je...ale to je výborné!“ uškŕňa sa, „a...nechcela by si deti?“
„Ale, ale, čo tak zostra?“ mrkne Žofia neodolateľne.
„Já...já nič. Ja len tak.“ Aký trapas, myslí si Dežo, ešte sa jej v prvých chvíľach sprotivím. „Mohli by sme spolu chodiť...“
„Jasné, jasné!“ slintá Dežo jedna radosť.
„Nechaj ma najprv dohovoriť. Mohli by sme spolu chodiť na karneval!“
„Čo???“
„No veď klasika, karneval – maškarný ples! Obaja si vezmeme kostýmy a pôjdeme sa zabávať. Čo ty na to?“
„Ale, ale...“ Dežo nie je v prvej chvíli schopný slov, „nemohli by sme...niečo ako...predstav si, že by sme spolu chodili na diskotéky, na futbal, potom by sme si zariadili dom, mali by sme spolu malé jogurtíčky a...vieš, ja som ešte nikdy v živote nevidel nikoho tak podobného, ako som ja.“

Viete si predstaviť ten pocit, keď konečne nájdete, to, čo ste po celý život hľadali? Akoby ste konečne mali pre čo žiť. Akoby ste našli svoju druhú polovicu...

...nuž, takto nejako sa cítil aj Dežo. A preto ho veľmi prekvapilo, keď po jeho veľkom vyznaní nasledoval smiech. Hlasný, ironický smiech.

„Ty to berieš všetko tak vážne?“ smiala sa Žofia na celé hrdlo (ak teda nejaké mala, pozn.autora).
„Čo...čo vážne?“ nechápal.
„Túto hru...na jogurty.“
Dežo zvraštil obočie. „Ale ja som jogurt...skutočne! A ty predsa tiež!“
„Ale kdeže,“ opäť sa zasmiala a v tom zrazu...
(ak ste doteraz neodišli, neodchádzajte ani teraz!)
...vyhodila do vzduchu nádobku z jogurta a – a pred Dežim ostala stáť doboška!

Malá, energetická doboška.

Ma(r)ska.

Dežo ostal stáť ako obarený. „Ty...ty...“ jachtal potichu a už opäť bol celkom biely.
„Netvár sa,“ štuchla doňho Žofia, „že si si fakt myslel, že som jogurt. Cha, jogurt! Čo si myslíš, kto by na zápasoch amerického futbalu do seba hádzal jogurty?! Však to nenasýti, sú v tom alergény...a už si niekedy videl jesť niekoho na diskotéke jogurt? Preboha, už z toho ti mohlo byť jasné, že ja jogurtom byť nemôžem! Len sa rada prezliekam, to je všetko. Tak...čo bude s tým karnevalom?“

Dežo ostal stáť ako obarený (zase raz-pozn.autora). Okolie nevnímal. Nevnímal ani Žofiu, ktorá sa s ním snažila rozprávať, vnímal len to, ako ho život znova tak veľmi sklamal. Napokon sa so slzami v očiach obrátil na Žofiu.
„Ty...môžeš chodiť na zápasy, do klubov aj k Cigáňom?“
„Jasnačka, urevanec,“ žmurkla naňho, „to len jogurty nemôžu.“
Keď sa za ňou obzrel, aby jej odvrkol niečo poriadne odporného, čo mu povedali v rómskej komunite, keď ho odtiaľ vyháňali, už jej nebolo.

A vtedy to pocítil. Tú ohromnú zlosť, závisť a hnev, ktorý sa naňho lepil. Už to nedokázal ďalej znášať. Nie, ďalej už nie!
Tá závisť, ktorej sa po dlhé roky bránil, teraz prenikala jeho telom a zalievala ho. Mal ju všade, vo všetkých žilách (ehm, majú jogurty žily?), prosto všade. A ako áno, ako nie, odrazu len vidí, že je od tej závisti celý zelený. Pokúšal sa toho striasť, ale nešlo to. Pokúšal sa byť dobrý, ale nezmenila sa mu farba.

Ostal proste zelený. Ako nálepka. Na celý život.

Možno niekedy nemôžeme robiť nič proti tomu, čo si na nás život prichystal. Možno je občas nespravodlivý k tým, ktorí by si ho vedeli vážiť. Ale tak to už chodí. A vždy bude.

V sérii PROSTODUCHÉ PRÍBEHY NA VAMI ZADANÉ TÉMY ČOSKORO PRIPRAVUJEME:

Ako sa rebel náhodou dostal do neba

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu