„Eňááá? Tu je Soraya. Prídeš dneska? Nie? A prečo?...ach, to je škoda...tak čau.“
„A koľko máme vlastne sľúbených ľudí?“
„...nula.“
A ZASE RAZ. TENTO KRÁT V ŽILINE.
„Kde je stanica?“
Namierim rukou ďaleko dopredu, mysliac v duchu na najbližšiu autobusovú zastávku, „koľko máme času, kým dojdeme na vlak?“
V podstate sme mali niečo cez 15 minút. Tak sme vykročili svižným krokom cez mesto, smerom ku zastávke. „A stíhame to vôbec do Vrútok na stanicu za tých 15 minút?“
Soraya nahodí divný výraz, z ktorého usudzujem, že to bude možno mierny fail. „Jáj takto...“ dochádza mi pomaly, „ty chceš ísť do Martina na stanicu?“
„No...a kam ideme?“
„No, na autobus a do Vrútok na stanicu...ono, ten vlak stojí aj v Martine?“ Upozorňujem, že v Martine fakt nestojí každý vlak, ktorý okolo prejde, takže ma tento fakt mierne zaskočil.
Soraya nahodí výraz, akože či mi nešibe. „Načo by som chodila autobusom, keď mám vlaky zadarmo?“
Druhé zaskočenie za tak krátku dobu, to škodí zdraviu! „Tak teda, poďme na martinskú stanicu,“ zachraňujem situáciu.
Zastavíme a Soraya sa obzerá. „A tá je kde?“
„Hm...presne na opačnej strane, ako ideme.“
Tak sme sa chystali na ďalšie stretko, ktoré malo svojim zložením vstúpiť do dejín. V Žiline chcela stretko v podstate minimálne štvrtina birdzu, samé celebrity, ale šťastie nejako neprialo tomu, aby sa niekedy zorganizovalo - a keď sa to aj niekedy blížilo k tomu, že predsalen nejaké bude, muselo sa týždeň - dva pred tým zrušiť alebo odložiť. Až raz konečne prišla sobota, oficiálny dátum slávneho žilinského stretka. Kto by sa niečoho takého nezúčastnil? Síce mám o siedmej iný program, stretko si nenechám ujsť.
A tak tam stojíme so Sorayou uprostred ulice v Martine, meníme smer a kráčame ešte svižnejším krokom smerom ku skutočnej stanici...
A v podstate, spamätala som sa ešte skoro na to, aby sme ten vlak v Martine na stanici stihli. Došli sme na stanici s časovou rezervou, kúpila som si lístok za 83 centov, na čo Soraya poznamenala, že aj ona chce cestovať tak lacno (čo som mierne nepochopila, keďže ona má vlaky zadarmo) a vyšli sme na nástupište.
„To jak možné, že som tu a nejde mi vlak?“ nechápavo krúti Soraya hlavou.
„Mali by sme to tu vystrieľať,“ pridávam sa do debaty svojim spôsobom, „birdzáci idú na stretko a vlak nikde.“
Ale vlak prišiel. O tri minúty neskôr, ale prišiel. Dovtedy sme stihli pospomínať môjho psa Bastarda, kto všetko mal na stretko prísť, ale niečo mu do toho vošlo, kto koho pozná a podobne.
Vláčik došiel a ja som s nadšením malého decka prehlásila, že by som sa chcela previesť v mašinke (akože toto...v lokomotíve), načo ma Soraya okamžite schladila tým, že ako je to možné, že som ešte v lokomotíve nesedela, pretože ona hej. Tak reku, nastúpili sme do vagóna i usadili sme sa. Soraya strategicky v smere jazdy, ja mierne nevýhodne oproti nej, kde mi furt svietilo slnko do očí. Ale nevadí, dostali sme sa do vlaku a smerujeme na stretko do Žiliny. Všetko vychádzalo!
Po pár minútach pokojnej jazdy, po tom, čo som Sorayi ukázala že „aha, tam bývam, za tými šiestimi domami“, sa objavil cikací problém (ten sa tu ešte vyskytne, milí priatelia, preto neodchádzajte od obrazoviek). Keďže volanie prírody zvykne byť sviňa, tak sa Soraya hrdinsky vybrala hľadať záchody. Našla. Obsadené. Išla pozrieť na druhú stranu vozňa. Akurát sa uvoľnili. Život je pes.
O pár minút sa vrátila s tým, že vybavila, čo bolo treba. Vzápätí došla sprievodkyňa, Soraya ukázala preukážku a vzápätí ma zdrbala, že sa nehanbím ukazovať lístok bez študentského preukazu. Ale za nejaký čas som to zvládla, sprievodkyňa mi orazila lístok na pamiatku a odišla. Spozorovala som, že chvíľu slnko nesvieti na mňa, ale to mi Soraya vysvetlila tým, že sú nad nami stromy. Yeah, I´m some kind of inteligent.
Blížime sa do Žiliny a vedľa nás (takmer, tak na desať krokov) stojí nákladný vlak naložený kopou nových autíčiek. Biele, červené, modré, sivé, čierne...mohli sme si vyberať.
„Mali by sme si jedno kúpiť,“ oznamujem svojej spolucestujúcej, ktorá ale pokrúti hlavou.
„Ty si ho chceš kupovať?“ čuduje sa, „šak si ho vezmeme, nie? U nás na Východe sa nič nekupuje, to sa jednoducho berie.“
„Tak fajn,“ rezignujem, „ktoré si vezmeme?“
„Ja čierne a ty aké chceš?“
Červené s logom birdzu padlo. Vlastne, ono ten plán postupne padol celý...
Takmer hodina času do štvrtej, kedy bolo ohlásené stretko a my sme sa vybrali poprechádzať po Žiline. Videli sme bezplatnú obrazovku s časom, policajné auto s logom „pomáhať a chrániť“ („Sfúkneme mu gumy?“), starý stánok s „čerstvým domácim pečivom“, niekoľko holubov a zazvonila som si na zvonček nejakej kancelárie, žiaľ, buď nikto nebol doma (sobota, to dá rozum...), alebo som dostatočne rýchlo ušla.
Ešte si neodpustím jednu kontroverznú tému – keďže Soraya bola v našich končinách preto, lebo sem viezla jedného psíka do novej rodiny, a pretože ten psík bol malý, nosila so sebou celú cestu takú tu látkovú prepravovaciu tašku tuším aj s plienkou. A keďže do tej tašky nebolo celkom dobre vidieť, tvárili sme sa (teda, neviem kto sa začal prvý, ale nakoniec to bolo obojstranné), že v tej taške skutočne niečo je. Imaginárny pes dostal meno Sisinka a povahu kaskadéra, pre ktorého bol Sorayn krok spojený s energickým mávaním taškou celkom príjemný. Soraya sa občas nahla „psa“ skontrolovať, či sa v tej taške necíti až príliš nepohodlne, ale keď som ho ja chcela pohladkať, tak mi to zatrhla vetou „...a nepchaj tam Sisinke prsty, lebo ťa kusne!“ Niežeby okolo práve nešlo niekoľko ľudí. Ale, kto len mohol tušiť naše malé tajomstvo...
Prešli sme pár ulíc a napadlo nás (resp. Sorayu napadlo, ja som ani nevedela, že je to už otvorené), že pôjdeme na zmrzlinu. Tak reku, hééén vzdušnou čiarou pár metrov je talianska zmrzlina. Ideme tam.
Prešli sme ďalších pár ulíc a zmrzlina sa nepatrne vzdialila...ale my kráčame ďalej. Až po takej tretej ulici...
„...a kam to vlastne ideme?“
„...tiež som sa chcela spýtať.“
„Kde je tá zmrzlina?“
„Ďaleko.“
Tak sme sa nejakým podchodom či jak nakoniec dopracovali do centra. Ukázala som Sorayi, kde je Mestské divadlo Žilina (skratka MDŽ), kde sme sa mali vlastne ako účastníci stretka všetci o štvrtej stretnúť. Ale keďže ešte nebolo ani pol, tak sme len tak urobili pár krokov a...
Zmrzlina!
Hehe, ako inak, šak, birdzáci na výlete, všetko im skáče do cesty. Tak sme si dali zmrzlinu – ja tuším jogurtovú a „hentú“ (no kto má vedieť ako sa to staccatella vyslovuje po slovensky...ujo aj tak pochopil) a Soraya si objednala takú nejakú tiež špeciálnu, ale ona to vysloviť vedela (čo ma, samozrejme, patrične naštvalo, však, no!) a pobrali sme sa ďalej. Soraya so zmrzlinou, ja o 80 centov ľahšia...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE (muhahahaha
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
marleymt
28. 3.marca 2012 19:56
ci pána, to je nejaké dlhé
2
tiež si všetci myslia, že mám vlaky zadarmo, ale ono tá režinka stojí asi 20 éčok..
6
8
no tak do ZA asi na BIRDZ stretko nepôjdem, ale ak mi výjde môj plán, tak by niečo mohlo byť aj s mojou účastou v lete v MT
Napíš svoj komentár