HATE (venované Strangelady)

...je tak ťažké opísať pocity, ktoré ma v tej chvíli ovládali. Pocítil som to po prvýkrát v živote – túžbu strieľať, pomstiť sa, zabíjať. Bolo to tak...skutočné a silné. Bola to pravá a nefalšovaná nenávisť.
A mal som na ňu právo! Neexistovali pre mňa žiadne pravidlá slušného správania, nebolo žiadne STOP. V momentoch, ako bol tento, má človek nenormálne nepokojný ukazovák. V jeho žilách čosi vrie a rozlieva sa to po celkom tele. Vysiela to akési signály, ktoré povzbudzujú ľudský prst pritisnutý k spúšti zbrane a šepkajú mu „stisni to...“
Prosím, neodsudzujte ma za to, že som tú spúšť stisol. Nemohol som za to, že ma v tej chvíli ovládala nenávisť. Tá pravá ľudská nenávisť, na ktorú som mal naozaj právo.

Jeden výstrel.
Jedna guľka.
Jeden vyhasnutý ľudský život.


A tak tu sedím, čakám a pozerám na obdĺžnikový svet. Áno, obdĺžnikový, pretože keď sa pozeráte cez mreže, vidíte len kúsky sveta v obdĺžnikových rámoch.
Nechcem sa tam dívať. Chcem zavrieť oči a v mysli tiahnuť po pláňach a hnať svoje stádo.
Lenže to sa nedá. Chápete, keď človek čaká na smrť, nedokáže mať stále zavreté oči. Chce si ešte užiť život, chce sa dívať čo najviac a najdlhšie, lebo vie, že šanca normálne ľudsky vidieť sa mu už nikdy nenaskytne. Už nikdy sa nevráti na miesta, ktoré tak miloval, s ktorými sa ani nerozlúčil...
Čaká ma peklo...
...pretože do neba sa celkom isto nedostanem. Pretože som zabil.

To, koho som zabil, vás nezaujíma. Bol to môj problém a ja som zaň zaplatil. Mal som sa správať pokojne. Ale AKO sa dá správať pokojne, keď človek vidí pred sebou osobu, ktorá mu ublížila?!
A on mi ublížil. Nesmierne mi ublížil.

Môj čas sa kráti. Za niekoľko hodín už bude po všetkom. Ja odvisnem a všetci tí falošní muži zákona budú mať radosť, že svet zbavili ďalšieho veľkého hriešnika.
Je to neskutočné. Človek v tejto zemi môže byť akokoľvek slobodný, pred zákonom neujde. Lenže pozor – toto nie je ten ozajstný, Boží zákon. Toto je zákon ľudí, ktorý si vytvorili a pozdáva sa im. Zabiješ – budeš mŕtvy. Takto to funguje.
Už teraz som mŕtvy, hoci ešte dýcham a moje srdce bije. Moja duša však umrela. Nemám už na svete nič, čo by ma zachránilo...

Nenávidím život. Nie preto, že už nemám šancu poriadne žiť...život je nespravodlivý. Život zabíja. Život dostáva človek len preto, aby ho mohol skončiť. Aby mohol uvidieť všetky tie nádherné veci a potom zažiť utrpenie, keď sa ich musí vzdať.
Načo je život dobrý? Na to, aby sme zlyhali? Znenávideli ho?

Možno.

Neveríte mi? To je dobre, neverte. Pokúste sa žiť normálny život, plný pokoja, lásky a porozumenia. A budete šťastní...
...ale raz to príde. Príde ten deň, keď pocítite nenávisť. Vtedy si uvedomíte, že niet cesty späť. Bude vám všetko jedno...a budete sa cítiť...tak, ako ja.

Komu to vlastne píšem?
Vám – vám, všetkým smrteľníkom a hriešnikom, ktorí sa možno raz dostanete do tejto cely tak ako ja a budete prežívať moje pocity.
Tým, ktorí nájdete môj list. Pretože ho tu nenechám len tak pohodený, ale dobre ho schovám.
Ak sa vaše myšlienky budú zhodovať s mojimi, myslite na to, že stojím pri vás. Vedzte, že máte právo na nenávisť a že každý z vás je hriešny. A rovnako aj vy, strážcovia zákona, hrdinovia všetkých čias. Možno sa aj vy dostane do takejto situácie.

A príde nenávisť. Rovnako ako prišla na mňa a zaplavila celé moje telo, uvrhla ma do tejto tmavej, špinavej miestnosti, z ktorej vedie pohľad do obdĺžnikového sveta.

Atrament v mojom kalamári sa minul. Ale vlastne som už povedal všetko. Teraz budem čakať. Počkám si na to, ako ma vezmete a obesíte. Nebudem sa brániť. Pretože všetci sme hriešnici.
A nenávidíme.

V mojom obdĺžnikovom svete práve zapadá slnko...

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu