Lenže, hold, ja som sakra spoločenský typ a ako áno, ako nie, zrazu som sa zbadala pri tom, že poznám už niekoľko ľudí, s ktorými som sa zoznámila cez internet. A žijem.
Nejako som to neriešila, pretože dôvera k ľuďom pri jednom stretnutí nerastie, ale začala som sa trochu menej báť meetingov s predtým neznámymi bytosťami. Spoliehala som sa pritom aj na svoj nôž, ktorý som ako správny westerňák mala pre také prípady vždy po ruke.
Ale v čom bolo toto stretnutie iné...bolo to, že som ho po prvé nikdy nevidela na fotke, a po druhé, nevedela som ani odhadom, koľko má rokov. Niežeby som čakala 50 ročného úchyla ako sa hovorí, ale človek ako ja musí byť proste pripravený na všetko. Tak sme teda dohodli stretnutie, pričom deň pred ním som nemala ani jeho telefónne číslo.
Ale to bolo v podstate celkom nepodstatné, hlavne že som sa išla s niekým stretnúť, že jo. Nôž na bezpečné miesto, dva mobily a poďho do toho. Tak chodím ja na prvé stretká...aspoň väčšinou.
Keď musíš, tak musíš. Do Martina, do knižnice som sa vydať musel. Keď už ale človek musí, tak prečo si to nespríjemniť. A čím si človek spríjemní nekonečné čakanie lepšie ako rozhovorom. Tak som využil svoje konexie, dohodol som si s Marley sprievod do knižnice, odsúhlasil som, že môže prísť ozbrojená a kamarátom zo zálohy podporovaná a išiel som. Čo iné mi koniec koncov aj ostávalo, nakoľko tu nemám žiadnu fotku, vek som jej nepovedal a bydlisko len orientačne...
Ráno vyskočím v ďalekom Martine z autobusu, poobzerám sa okolo seba, privítanie dáke čakám ... a nič. Na zastávke pár ľudí, vekovému priemeru zodpovedá iba 1 človek, ktorý sa ku mne hlási asi ako Eskimák k banánom.
“Somár si,” nadávam si. “Číslo jej dáš, ale aby si sa pozrel či nemá dáku fotku, to ti ani nenapadne.”
Podľa svojho zvyku zvažujem všetky alternatívy:
1. nie je to ona, bolo vy vhodné zavolať jej
2. je to ona, ale vyzerám tak hrôzostrašne, že sa ku mne nepriznáva, bolo by nevhodné, volať jej
3. je to ona, ale nevšimla si ma, ale je mi trápne volať jej.
Keď musíš, tak musíš. Odvážne som k nej pristúpil, o úsmev sa pokúsil i rečiem:
“Skôr než tu jamu vystojím, skúsim sa opýtať, či na mňa nečakáš.”
Pohľad opätovaný, i keď úsmev nie.
“Asi hej”
Prekvapivo rýchlo však nadväzujeme rozhovor, smer i tempo chôdze. Marley sa ukazuje dostatočne ukecaná, ani sa mi spomínaným nožom nevyhráža, takže som spokojný.
Tak stojím na zastávke, čakám človeka, ktorý, ako mi bolo povedané, že je od Žiliny, by mal prísť diaľkovým autobusom. Vybrali sme zastávku, na ktorú autobusy z diaľky chodia, tak pozerám, kedy by mal prísť nejaký zo Žiliny. Nedozvedela som sa nič, pretože zoznam bol pokazený a postriekaný nápisom “SMRŤ PENTE”. Tak reku, vytáhnem mobil (nôž radšej nie, ešte mi nič nehrozí) a pozerám fotky, pozerám hry, občas pozerám či nejaký ten diaľkový autobus neprišiel a uvažujem, či som naletela sama alebo on vážne mešká. Dorazil nejaký autobus, za ním mikrobusy ktoré u nás volajú “Martinská strela” a vystúpilo niekoľko ľudí. Nijaký diaľkový autobus (to rozoznám aj periférne, sú inej farby . Rozmýšľam, či mu zavolať (lebo v to ráno sme spolu volali a podľa hlasu som nadobudla akú-takú predstavu o jeho veku), ale človek sa môže nechať oklamať vo všetkom. Tak uvažujem, či si ma v tej reflexnočervenej bunde niekto všimne. Však ono, ja som na nete mala zavesené aj nejaké tie fotky. Síce v husárskej uniforme, ale tá bola tiež z časti červená.
Ha! Prišiel, objavil ma, na vraha nevyzerá (ale človek nikdy nevie), pecka, ideme do knižnice. Cestou zisťujem, že som prvý človek, ktorého hen kolega z nemenovaného komunitného portálu naživo stretol, zisťujem, že vie po nemecky a zisťujem ešte všelijaké tie základné veci, až na istú skutočnosť, že doteraz neviem, ako sa volá. Uvažujem, či on vie, ako sa volám ja. Cestou ku knižnici sme videli medický internát, neviem už presne, čo sme s ním chceli, ale viem, že to skončilo tak, že ja vyjdem na strechu a pôjdem do polepšovne, lebo ešte nemám 18 a že kolega sa bude tváriť že sa ho to netýkalo, aby nemusel ísť do basy, čím mi (chtiac alebo nechtiac) prezradil, že má viac ako 18 rokov. Tak sme vošli do knižnice, objavili sme skrinky so zaujímavým systémom zamykania, heslo 0006 (ja si ho pamätám) a potom sme vyšli hore. Ja načierno, lebo ešte nemám preukaz (vstup nie je na preukaz, ale kvôli zvýšeniu napätia v deji, to netreba uvádzať , kolega s preukazom a zisťujem že kolega sa volá Marek. Dokonca mi to aj sám potvrdil.
Pre prílišné nespamovanie a zaťažovanie siete usekávam túto časť na tomto mieste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár