Z donútenia ľudí a tak trochu aj z môjho vlastného presvedčenia, že je blbé, keď tu nič nemám, sem dávam svoj prvý blog. Ide tu aj o to, aby som nemusela ľuďom, s ktorými si píšem, kopírovať a stále dookola posielať jednu TSku, v ktorej som v krátkosti vysvetlila, ako som k svojmu nicku prišla.
Ono to má vlastne celkom zaujímavú históriu, teda aspoň podľa mňa. Začalo to v divadle, kde som sa dostala do partie, v ktorej najmladší člen mal 30 rokov. A keďže oni boli profesionálni herci a ja amatér, začali ma zo žartu aj tak volať. Neskôr to prerástlo do oslovenia „malý amatér“, pretože samotné „amatér“ buďto nešlo dobre z úst, alebo to niekomu nestačilo.
Neskôr som s nimi odohrala predstavenie, kde som sa síce objavila len dvakrát (aj to len na 5 minút), ale hrala som tam veľmi citlivé dieťa, ktoré poznačila strata rodičov. A režisér mi pri tom predstavení prikázal, „aby som sa riadila len emóciami“ – a na to niekto poznamenal, že odteraz som malý amatér riadený len emóciami. Tak som si to napísala na ruku, len tak zo srandy, a keďže to bolo dlhé, len prvé písmenká, M.A.R.L.E. . A môj kreatívny známy za to dopísal Y so slovami, že potom to vyzerá ako meno.
...odvtedy som Marley.
O dva týždne potom, ako to celé vzniklo, sa začala na Slovensku objavovať kniha s názvom „Marley a ja“ a o niekoľko mesiacov na to sa do našich kín dostal aj film. To spôsobilo, že mi začali prichádzať správy typu „Jééj, ty sa voláš podľa toho psíka, aké milé“ alebo „Omg, to čo ťa napadlo, dať si prezývku podľa psa“ a podobne. A na každú som odpisovala to isté, čo som napísala vyššie, len v trochu kratšej forme. A celkom som sa bavila.
Na dovolenke v Turecku mali tamojší obyvatelia na moju prezývku iný názor a dávali si ma dokopy a Jamajkou a Bobom Marleym. A že vysvetliť pravý pôvod mojej prezývky takému Turkovi, ktorý vie po anglicky maximálne „hello“, „fuck“ a ešte celý sortiment nápojov, čo má v hotelovom bare, je pomerne zložité, myslím nemusím zdôrazňovať. (niežeby som to práve neurobila).
Časom som sa začala s touto prezývkou prezentovať takmer všade, lebo mi skrátka prischla a vlastne sa mi aj páčila, a vo westernovej partii, kde som sa dostala, k tomu pribudol prívlastok „the Kid“, ktorým sa označovali pištoľníci nižšieho veku alebo, poviem to na rovinu, ktorým mi dali jasne najavo, že som ešte decko.
Ale náhodou, Marley the Kid znie celkom dobre a tiež to občas používam, najmä čo sa týka westernu. Na birdzi som sa ale registrovala ešte dávnejšie, keď som bola len Marley. Lenže to meno bolo obsadené a tak som si podľa vzoru jednej mojej kamošky dala za meno špztku svojho mesta. Tak tí, ktorí nevedeli, odteraz vedia, že som z Martina a tie posledné dve písmenká na konci môjho nicku vlastne nemajú opodstatnený význam.
Tak, aby som to zhrnula, nie som pes, nie som z Jamajky a dokonca nie som ani decko Boba Marleyho.
Takže...
No women no cry, wuuf!
(nečítala som to po sebe, lebo sa ponáhľam, za prípadné chyby sa ospravedlňujem)
Blog
Komentuj
21 komentov k blogu
4
no veď si každú chvíľu vravela, že o tomto napíšem, o tomto napíšem...tak už
7
@angel... kriste kocka už nebuď aj ty za najmúdrejšiu nikdy sa nemýliacu. Vypisuješ, že sa ti to nechce čítať kvôli chybám, ale pravda je len taká, že si lenivá to prečítať!
8
@chidori ja nehovorím že sa nikdy nemýlim a už som to raz čítala, ale predtým, ako to @marleymt po sebe opravovala
9
pekný blog zaujímavá história ja som si ťa tiež spájal s bobom marleyom
11
15
Napíš svoj komentár
ale inak nice