Boli vydesení

To je ale brloh.

V chaotickom usporiadaní všetkých týchto potrebných a menej potrebných vecí som sa snažila nájsť skleničku.
Slovo sklenička sa mi páči. 
Slovo sklenička znie tak milo, až infantilne.
Krehko?
Asi áno, myslím, že to je to správne slovo...

Nemyslím, že bol spokojný. No žil v tomto prostredí. Zvykol si. Vravel, že človek si dokáže zvyknúť na kadečo.
Aj na mňa. Aj na môj spôsob udržiavania domácnosti.
Vraj.
Čo tam potom. Dôležitejšie boli iné veci. Sú. Rovnako ako sú aj momenty, keď sa musíte zmeniť na superhrdinu, a upratať byt v priebehu pár minút. Úplne na hovno je, ak to musíte absolvovať uprostred hlbokej noci v hlboko podnapitom stave. Pretože ste niekoho úplne hlboko nepochopiteľne pozvali k sebe. Zdvorilostne.
No a váš muž z toho evidentne nie je nadšený. Zrejme sa mu nepáči predstava, že po nudnom večere v spoločnosti ešte horších priateľov ste k vám jednoducho neuvážene pozvali toho vášho pseudointelektuálneho kamaráta s tou novou plytko zmýšľajúcou brunetou, čo zbalil na autobusovej zastávke.

Pravdupovediac sa to prestalo páčiť aj mne. 
No čo... Tanierom, podprsenke a teplákom sa bude chvíľu určite páčiť aj v tej priestrannej vstavanej skrini. Dlhodobo sa tam totiž zabývali aj uteráky a vysávač.
Fajn.
Je v tom nejaká irónia, ibaže nie som tak namol, aby som vedela aká.
Fajn.
Relatívne dobré podmienky.
Môj muž sedí v kuchyni, hrá nejakú hru a z jeho výrazu je jasné, že by ma dnes najradšej niekam poslal. Ale nepošle. Ľúbi ma. Aj keď mám hlúpe nápady a žiť so mnou je často olypmijská disciplína. A neviem, či toto slovné spojenie vôbec má nejaký význam, no nič lepšie mi nenapadlo.

"Tak kde sú? Tí tvoji hostia. Kde sú?"
"Však prídu."
"Ty ma vždycky takto do niečoho hodíš."
"Aaale nie"
"Tak sme ich mohli pozvať v nedeľu..."
"Do ničoho ťa nehádžem a mimo to... už je nedeľa. Už pár minút je nedeľa..."

Ozval sa zvonček. Ta šup jeden do seba a poďme otvoriť.
Myslím, že výraz môjho muža prebral aj tú plytko zmýšľajúcu brunetku, pretože jej neprítomný, unavený pohľad sa zmenil na očividné vytriezvenie.
Myslím, že môj muž jednoducho dokáže hostí privítať....
...tak teda vojdite a cíťte sa ako doma...
To je ale blbá formulka. 
A tak im môj muž ponalieval nejaký koňak a pri pohľade na mňa zaváhal. A po zdanlivo vtipnej poznámke, že v akejkoľvek neresti mi už dávno uznal primát, milosrdne nalial aj mne.

Katastrofálny večer. 
Nikomu z nás už nebolo do reči. Môj muž neskrýval "nadšenie". Ja som zjavne dosiahla hladinu alfa a naši hostia....
... natoľko som ešte vnímala. Aby som si všimla že brunetka sa odhliadnuc od nezmyselných odpovedí na nezmyselné otázky díva niekde do neznáma a pravdepodobne tam vidí svoje nové posteľné prádlo a náš spoločný známy už nejavil známky pozornosti. Iba veľmi ťažko udržiaval oči otvorené.
Pravdou je, že naše komunikačné schopnosti každou ďalšou minútou zlyhávali. 
A predsa! Predsa sme zostávali sedieť a jediné čo bolo postupujúcim časom počuť, boli naše sarkastické poznámky.
S pribúdajúcimi hodinami pribúdali promile, agresivita a na povrch sa dostávali rany, do ktorých sme si s radosťou sypali soľ.
Nebolo to kruté. Ani vážne. Bolo to naplňujúce. 
Veľmi fajn.
Bola to hra medzi nami dvoma. 

...a oni sa stali našimi divákmi.
Boli vydesení.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu