Milovala som a sklamala som... Stratila som to, po čom som túžila... Teba!!!

Hmmmm nemyslela som, že takto začnem... so slzami v očiach... ale si to tak má byť.

Dušanko, viem, že som ťa sklamala, čo bolelo oboch, ale až s odstupom času som zistila, ako ma to skučone bolelo a čo som tým stratila... Ja viem, že je už neskoro, niečo také riešiť, ale chcem, aby si si niečo prečítal... Niečo, čo splodím už z čistej hlavy.. časom upratanej.. a nie z tej.. urazenej a zatrpknutej, keď som si myslela, že si ranil moje ego...

Prešlo sedemnásť mesiacov, odkedy sme sa tu prvýkrát stretli. Ešte teraz si živo pamätám naše rozhovory, ktoré sa z príjemného nočného premierového rozhovoru, premenili na rozhovory plné dôvery, citov a emócii. Presne dva týždne som sedela doma pri počítači a spoznávala ťa cez tvoje písmenká, ktoré si venoval iba mne. Tej, ktorá ti bola princeznou z rozprávky (ver, že pre nikoho iného som ňou nebola... ). No a po dvoch týždňoch a po e-maily (tuším mal cez jednu A4 pri písme Times New Roman o veľkosti 12), v ktorom si mi písal, že mi nemôžeš sľúbiť, ako naše stretnutie dopadne, sme sa napokon predsa len stretli. Hoc boli tvoj e-mail i naše vzájomné rozhovory hlboko citové a plné strachu a obáv zároveň, naše stretnutie dopadlo dobre. Myslím, že viac ako dobre... Hneď som vedela a cítila som, že to vieš aj ty, že je to tak, ako sme to videli v našich oknách na internete...
Stal si sa zo dňa na deň mojou láskou a vôbec som sa tomu nebránila, dokonca ani moja rodina nie, čo ma milo prekvapovalo... A tvoje zoznámeenie sa s mojou sestrou bolo unikátne... fakt sa so žiadnym s mojich partnerov nezoznámila s toľkým nadšením ako s tebou.... Pamätám si, ako sme (tuším to bolo ešte pred naším stretnutím) šli na dovolenku celá family a bavili sme sa sa o tebe úplne otvorene, akoby si už dávno patril medzi nás... A ako veľmi som bola hrdá na tvoju prácu, na tvoje bývanie a hlavne na teba, že si bol taký samostatný a zodpovedný...
Prežili sme krásne chvíle... teda aspoň ja som ochotná a schopná povedať, že za tie ďalšie dva týždne, ktoré sme boli spolu, som s tebou prežila neskutočné veci. Hoc i len jazdu z Trnavy do Senca, či potom ďalej do Blavy, alebo so zastávkou u mojej sesternice v Pezinku. Či to, ako si ma predstavil svojím priateľom.... Pri téme priatelia ma napadá toto:
Miluje ťa ten, ktorý, keď ťa predstavuje priateľom, povie - To je Ona.
Myslím, že si to presne takto nepovedal, ale keď si ma predstavil, cítila som sa presne tak, ako keď čítam pravdivé slová tohoto motta. Alebo to, keď si ma objal... Prisahám, aj keď sa to nemá, že som nikdy nezažila ani pred tým, ba dokonca ani potom také objatie, ako bolo to tvoje... keď si ma zovrel vo svojom náručí, cítila som sa tak, ako som po tom vždy túžila a snívala. Len s tebou som sa cítila ako princezná, ktorá našla svojho princa, aj napriek tomu, že to boli len dva týždne. Keď som s tebou prvýkrát strávila noc, hoc to nebolo skutočné "poprvé", ale cítila som sa tak. Rozmaznával si ma nie len pri prechádzkach, pri rozhovoroch, objatiach a bozkoch, ale aj v tie noci.

Všetko bolo krásne, kým vo mne nevyhralo to, čo zo mňa spravili časom okolnosti a svet okolo mňa, v ktorom som sa pohybovala. Za tie dva týždne som bola takou, aká v skutočnosti som, bez okolkov, úprimne a pravdivo. Potom sa už prebrali moje druhé tváre. Ja viem, že to všetko nebolo len o mojej závislosti na cigaretách....
Stratila som ťa a bolelo to, ale až teraz, opakujem sa, viem, ako to v skutočnosti vlastne bolelo.

Nič už nevrátim späť, nič už nezmením, ale to platí aj o tom, že ťa svojím spôsobom budem navždy milovať...

Je mi ľúto, že sa zo mňa stala princezná z rozprávky, ktorú si nevedel vsadiť do reálneho života... opäť slzy ... a je mi ľúto aj to, že som ti ublížila a nevrav, že nie... veď si miloval... videla som to v tvojich očiach... cítila v tvojich objatiach, bozkoch i z tvojej vône...

Si ten, po ktorom som vždy túžila a keď si prišiel, odohnala som ťa... Vtedy som zistila, že si nezaslúžim to, po čom túžim... a to bolelo najviac v mojom živote...

Odpusť mi, ak som ťa týmto urazila alebo sa ťa nejako dotkla...

Chcem len, aby si si ma pamätal... a pokiaľ to pôjde... tak v dobrom... Presne tak, ako si ja pamätám naše spoločné chvíle.. i tú poslednú, teda predposlednú.. keď si mi všetko vysvetľoval a približoval i mojim očiam... a predsa aj tú poslednú na moje meniny... a to, ako si zamrzol, keď som odchádzala z auta s ružičkou v dlani potom, ako som zanechala posledný bozk na tvojich perách, som si všimla...

Chýbaš mi...

Maruška

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu